Zášť: nezdravý hosť v ľudskom srdci
Aký liek je bezpečný, účinný, bezplatný a vyžaduje si len nepatrnú zmenu vnímania? Pozývame vás preskúmať opomínané spojenie medzi cnosťou a zdravím.
Slávne podobenstvo rozpráva príbeh malého chlapca s prudkou povahou. Jeho otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, aby vždy, keď pocíti hnev alebo zášť, zatĺkol klinec do plota na dvore. Chlapec sa do toho s nadšením pustil a čoskoro bol plot posiaty klincami. Nakoniec ho otec požiadal, aby ich všetky zase vytiahol. Keď ich chlapec postupne vyťahoval, všimol si diery, ktoré po nich zostali.
„Tieto diery sú ako jazvy, ktoré po sebe zanecháva zášť,“ povedal otec. „Hnev a bolesť môžu zmiznúť, ale jazvy zostanú.“ Zášť poznačí naše srdcia – nielen emocionálne, ale aj fyzicky. Našťastie, existuje liek aj prevencia.
Vplyv zášti na naše srdce
V štúdii pod vedením Roberta Enrighta, priekopníka výskumu na tému odpustenia a profesorom pedagogickej psychológie na Wisconsinskej univerzite v Madisone, bolo sledovaných 17 pacientov so srdcovým ochorením, aby sa zmeral vplyv zášti a odpustenia na ich srdcia.
Enright ich požiadal, aby si spomenuli na krivdy, ktoré ešte neodpustili. Keď sa podelili o svoje príbehy, lekárske prístroje odhalili, že ich tepny sa začali zužovať, čo obmedzovalo prietok krvi do srdca. Tento fyzický jav odráža metaforické „uzatváranie sa“, ku ktorému dochádza, keď sa držíme zášti.
Tieto zistenia naznačujú, že zmiernenie zášti môže chrániť srdce, znížiť bolesť na hrudi a dokonca obmedziť riziko náhlej smrti u pacientov so srdcovými ochoreniami, uvádza Enright pre Epoch Times.
Aj zdraví ľudia, ktorí majú sklony k hnevu a nepriateľstvu – teda kľúčovým znakom zášti – majú podľa metaanalýzy uverejnenej v časopise Journal of the American College of Cardiology o 19 % vyššie riziko ischemickej choroby srdca. U tých, ktorí už srdcovou chorobou trpia, sa toto riziko zvyšuje na 24 %. Štúdia z roku 2024 potvrdzuje túto súvislosť a ukazuje, že dlhodobý hnev vedie k poruchám ciev.
Enright spomína príbeh ženy v hospicovej starostlivosti, ktorá v sebe viac ako 40 rokov nosila zášť voči členovi rodiny kvôli nevyriešenej krivde. „Zamyslite sa nad tým,“ hovorí Enright. „Nijako to neovplyvnilo osobu, ktorá jej krivdu spôsobila.“ Namiesto toho ju pretrvávajúca zatrpknutosť pripravila o nádej a vzala jej radosť v posledných rokoch života.
Pretrvávajúci vplyv
Na rozdiel od náhleho výbuchu hnevu, ktorý rýchlo opadne, zášť pôsobí ako pomalý jed. Keď s nami niekto zaobchádza nespravodlivo, inštinktívne sa bránime pocitom rozhorčenia a veríme, že nás to ochráni pred ďalším ublížením. Z krátkodobého hľadiska môže byť takáto reakcia posilňujúca. „Je to, akoby sme hovorili: Takto sa ku mne nemôžeš správať,“ podotýka Enright.
Ale zášť v nás zostáva dlhšie, než je zdravé, a stáva sa tým, čo Enrigh nazýva „nezdravým hosťom v ľudskom srdci“.
Pôvod slova zášť (anglicky resentment) pochádza zo starej francúzštiny resentir, čo znamená „znovu cítiť“ alebo znovu prežívať silné emócie. Tento význam presne vystihuje jednu z hlavných charakteristík zášti: prežívanie minulosti.
Ľudia, ktorí v sebe prechovávajú zášť, majú tendenciu stále dokola prežívať nespravodlivý zážitok. Filozofka Amelia Rortyová opisuje zášť ako proces, ktorý „sa živí minulosťou, oživuje bolestné spomienky na poníženie, urážky a krivdy a vracia ich do mysle, až kým ich horkosť nezačne chutiť sladko“.
Neustále prežívanie ovplyvňuje naše telo a spúšťa chronický stres. Ten vedie k zvýšenej hladine kortizolu a adrenalínu, čo oslabuje imunitný systém a zvyšuje náchylnosť na choroby. Zvyšuje tiež riziko depresie, prehlbuje hnev, podporuje agresívne správanie a môže viesť až k samovražedným sklonom.
„Pretože zášť je zaseknutá emócia, priťahuje k sebe ďalšie krivdy, ako sa rozrastá a hnisá,“ poznamenáva Kerry Howellsová vo svojej knihe Untangling You: How Can I Be Grateful When I Feel So Resentful? („Rozpletanie seba samého: Ako môžem byť vďačný, keď cítim zášť?“)
„Byť v noci hore a premýšľať o aktuálnej krivde často privádza na myseľ iné, s tým nesúvisiace krivdy,“ dopĺňa.
Doktorka Ann Corsonová, špecialistka na integratívnu medicínu, ktorá prepája fyzické a emocionálne liečenie, vysvetľuje, že ľudia s hlboko zakorenenou zášťou často bojujú s nespokojnosťou v rôznych oblastiach svojho života – v práci, vo vzťahoch a dokonca aj s vlastným telom. Vytvára sa tak začarovaný kruh, ktorý má negatívny vplyv na ich zdravie.
Postupom času sa zášť môže zmeniť na spôsob, akým vnímame svet. Presvedčí nás, že ľudia sú naši nepriatelia a že svet je nespravodlivý. Niekedy naša zášť nie je ani tak namierená proti jednotlivcom, ako skôr proti našim životným okolnostiam. Pýtame sa, prečo musíme čeliť určitým ťažkostiam, a postupne v nás rastie hlboký pocit nespravodlivosti voči vlastnému osudu.
Zášť sa tak stáva súčasťou našej identity a často ju nedokážeme rozpoznať ani sami v sebe, podotýka Enright.
Zášť neovplyvňuje len jednotlivcov – môže sa šíriť naprieč rodinami aj komunitami. „Zášť býva dedičná,“ konštatuje Enright. „Ak ju rodičia prejavujú a dávajú ju za vzor svojim deťom, prenáša sa z generácie na generáciu.“
Ako sa zbaviť zášti
Ako teda tohto nevítaného hosťa vyhnať zo svojho srdca? Podľa Ryana Blackstocka, profesora a klinického psychológa špecializujúceho sa na liečbu závislostí, je prvým krokom pochopiť pôvod svojej zášti.
„Odkiaľ pochádza? Aká bola situácia?“ zmieňuje pre Epoch Times. „A možno najdôležitejšia otázka: Aký má teraz zmysel? Každá zášť niečomu slúži.“
Enright predstavuje štvorfázový proces odpúšťania na zvládnutie zášti: fáza odhalenia, fáza rozhodnutia, fáza práce a fáza objavovania.
Rozpráva príbeh ženy, ktorá zažila hlboké ublíženie zo strany svojho otca. Uvedomila si, že jej dlhoročná zášť ovplyvnila každý aspekt jej života – narušila jej vzťahy, podkopala jej sebavedomie a vrhla tieň na jej budúcnosť. Keď sa postavila čelom k týmto emóciám, začala chápať, ako ju zatrpknutosť držala v zajatí.
Enright naznačuje, že odpustenie je „liekom“ na chorobu zvanú zášť. Ako pravý opak zášti pomáha znižovať hladinu cholesterolu, čo je kľúčový ukazovateľ ischemickej choroby srdca. Navyše ľudia, ktorí praktizujú odpúšťanie, majú nižší krvný tlak a ich srdce lepšie reaguje na stres.
Fáza práce si však vyžaduje viac než rozhodnutie odpustiť – je nutné zmeniť uhol pohľadu. Žena začala skúmať minulosť svojho otca a odhalila jeho životné ťažkosti a traumy. Pochopenie jeho zápasov síce neospravedlnilo jeho činy, ale zmiernilo intenzitu jej zášti. Táto novoobjavená empatia v nej prebudila súcit, čo jej podľa Enrighta umožnilo „postupne odbúravať zášť“.
Vo fáze rozhodnutia sa vedome rozhodla odpustiť – nie preto, aby ospravedlnila otcove činy, ale aby sa oslobodila od pút zatrpknutosti. Uznala, že lipnutie na hneve len predlžovalo jej utrpenie.
Napokon vo fáze objavovania začala nachádzať zmysel vo svojom utrpení. Ako akt milosrdenstva sa rozhodla starať sa o umierajúceho otca a dokonca ho osobne kŕmila v jeho posledných dňoch.
„Keď jej otec zomrel, povedala si: Som veľmi vďačná, že som to urobila, pretože nech bol akýkoľvek, bol to môj otec. Keby som [mu] neodpustila, mala by som v srdci žiaľ a nenávisť. Teraz je to len smútok,“ uzatvára príbeh Enright. V mnohých podobných prípadoch, ako tvrdí, „odpustenie môže človeku vrátiť život“.
Podľa doktorky Corsonovej, keď sa vyrieši zášť, myseľ, telo aj duch sa môžu začať uzdravovať.
Sila vďačnosti
Zatiaľ čo odpustenie môže zahojiť zášť, vďačnosť je jej dlhodobou prevenciou. Ako vysvetľuje výskumníčka vďačnosti Kerry Howellsová, „Vďačnosť a zášť žijú a dýchajú v našich vzťahoch“.
Často sa domnievame, že k pocitu vďačnosti potrebujeme priaznivé podmienky. Howellsová sa však domnieva, že vďačnosť nezávisí od dokonalých okolností. V oblastiach nášho života, ktoré sú poznačené zášťou, odporúča urobiť krok späť a zmeniť uhol pohľadu. „Ak povolíme zovretie zášti, je pravdepodobnejšie, že nájdeme vďačnosť aj tam, kde sme ju predtým nevideli,“ zdieľa pre Epoch Times.
Podľa Howellsovej môže rozvíjanie vďačnosti v iných oblastiach života posilniť našu odolnosť a pomôcť nám aktívnejšie čeliť zášti. „Predstavte si svoju emocionálnu a psychickú energiu ako koláčový graf,“ vysvetľuje Blackstock. „V tomto koláči nie je miesta neobmedzene.“ Čím viac priestoru zaberie zášť, tým menej miesta zostáva pre čokoľvek iné, hovorí.
Kultivovanie vďačnosti môže zabrániť tomu, aby zášť ovládla pozitívne emócie. „Vďačnosť získava na sile, keď sa stane činom,“ dopĺňa Howellsová, ktorá z nej odporúča spraviť každodenný zvyk. „Nájdime si jednu alebo dve veci, za ktoré môžeme byť ľahko vďační, a pestujme ich vo svojom srdci tým, že im budeme venovať zvýšenú pozornosť, zapisovať si ich, ďakovať za ne a prežívať ich v srdci.“
Zvoľte si odkaz lásky, nie zášti
„Ak v sebe prechovávate zášť, nikdy sa nemôžete uzdraviť,“ tvrdí Corsonová.
Enright vyzýva ľudí, aby sa zamysleli nad tým, aký odkaz chcú zanechať. Podľa neho majú dve možnosti: buď odovzdajú svoj hnev ďalej a vytvoria cyklus negativity pre budúce generácie, alebo zanechajú dar lásky, ktorý naplní srdcia ich rodiny srdečnosťou a láskavosťou.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
