Zahraniční diplomati si v Bratislave pripomenuli Nežnú revolúciu (+Foto)
Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Juraj Blanár otvoril vo štvrtok spomienkové podujatie usporiadané v spolupráci s Veľvyslanectvom Českej republiky v Bratislave pri príležitosti 35 rokov od udalostí Novembra 1989. Zúčastnili sa na ňom veľvyslanci akreditovaní v SR a zamestnanci rezortu diplomacie. Informoval o tom komunikačný odbor MZVEZ.
Blanár v príhovore zdôraznil pozitívne hodnoty, ktoré obyvateľom Slovenska priniesol 17. november, akými sú sloboda názoru, vierovyznania a zhromažďovania.
Prítomným zahraničným veľvyslancom a zamestnancom ministerstva pripomenul, že November 1989 ukončil 40-ročné obdobie, kedy bol na našom území presadzovaný len jeden názor. „Veľakrát pripomínam tiež mojim zahraničným kolegom v diskusiách, že my na Slovensku sme už zažili éru jediného správneho názoru a vieme, kam to viedlo, preto to odmietame aj dnes. Táto skúsenosť, som presvedčený, že nás ako národ posilnila a hodnotovo zušľachtila, a dnes sa dokážeme pozerať na veci inak ako tí, ktorí prednovembrové spoločenské zriadenie nezažili,“ dodal v príhovore Blanár.
Súčasťou slávnostného podujatia v historických priestoroch Palugyayovho paláca, ktorý patrí do komplexu budov rezortu diplomacie, bola zároveň panelová diskusia veľvyslankyne a troch veľvyslancov venovaná spomienkam z tohto obdobia.
Poradca pre zahraničnú politiku prezidenta SR Ján Kubiš prítomným pripomenul historické míľniky, ktoré predchádzali Novembru 1989. Veľvyslanec Českej republiky na Slovensku Rudolf Jindrák zdôraznil, že ide o spoločné česko-slovenské dejiny. Bývalí slovenskí veľvyslanci Anna Tureničová a Ján Škoda sa podelili o svoj pohľad na udalosti 17. novembra – A. Tureničová ich prežívala v Bratislave a J. Škoda v Prahe a Bukurešti.
Úvodnú kapitolu Nežnej revolúcie napísali bratislavskí študenti už 16. novembra
Bratislavskí študenti prevažne z Filozofickej fakulty (FiF) Univerzity Komenského (UK) pred 35 rokmi svojou účasťou na nepovolenej demonštrácii v Bratislave napísali úvodnú kapitolu či prológ Nežnej revolúcie. Tá napokon viedla k pádu totalitného režimu v Československu.
Jedným z motívov uskutočniť demonštráciu bola snaha študentov vyjadriť solidaritu s členmi Bratislavskej päťky, ktorí boli v tom čase obvinení a súdení pre svoj úmysel uctiť si pamiatku Danky Košanovej a ďalších obetí invázie vojsk Sovietskeho zväzu, respektíve Varšavskej zmluvy v auguste 1968.
Vo štvrtok 16. novembra 1989 o 17. hodine sa tak na bratislavskom Mierovom, dnešnom Hodžovom, námestí zišlo viac ako 200 študentov z Filozofickej fakulty UK, ktorých prišli podporiť aj poslucháči ďalších fakúlt a tiež niekoľko stredoškolákov z bratislavského Gymnázia Alexandra Markuša.
„S myšlienkou zorganizovať protest proti súdnemu procesu s tzv. Bratislavskou päťkou, ktorý bol v tých dňoch v Justičnom paláci, prišla na jednom zo zhromaždení pred súdom spolužiačka Magda Hlaváčová. Vybrali sme 16. november, pretože v piatok 17. novembra na Medzinárodný deň študentstva bolo rektorské voľno a najmä mimobratislavskí študenti v takýchto prípadoch cestovali domov. Preto sme sa stretli už 16. novembra, aby to malo nejaký zmysel. Prišlo nás 200 až 300, prevažne z Filozofickej fakulty UK,“ uviedol Radoslav Števčík, vtedajší študent FiF UK a jeden z organizátorov demonštrácie.
Demonštrovali podľa neho nielen proti súdnemu procesu s Bratislavskou päťkou, ale chceli vyjadriť aj nesúhlas s plánovanou výstavbou jadrového reaktora v bratislavskej Mlynskej doline. Zároveň požadovali školské reformy, slobodu, demokraciu, dialóg a pluralitu mládežníckych organizácií. Protest nemal konkrétny scenár. Študenti na námestí zaspievali štátnu a študentskú hymnu a potom ich obkľúčili žlto-biele autá Verejnej bezpečnosti a objavil sa aj štáb bratislavskej redakcie Československej televízie.
„Jediným unikom bol podchod, tak sme sa chytili za ruky a išli sme na Hviezdoslavovo námestie, kde sme si pripomenuli Sviečkovú manifestáciu, potom k pamätníku československej štátnosti na Vajanského nábreží a nakoniec sme zamierili k budove UK na Šafárikovom námestí, kde sme si pripomenuli Danku Košanovú, ktorú na tomto mieste v roku 1968 zastrelili okupačné vojská. Odtiaľ sme sa presunuli pred ministerstvo školstva na vtedajšej Suvorovovej, dnešnej Dobrovičovej, ulici,“ dodal Števčík.
Pred ministerstvom predstúpil pred nich tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (KSS) Gejza Šlapka a riaditeľ odboru vysokých škôl Ministerstva školstva SSR Ján Porvazník. Viacerí študenti predniesli požiadavky, ktoré sa týkali nutnosti riešiť nedostatky spoločenského zriadenia. Legendárny prejav mala Henrieta Hrinková, študentka štvrtého ročníka žurnalistky, ktorá kritiku totalitného režimu vyslovila priamo na kameru televízie. Tá ešte vo večernej relácii Aktuality odvysielala šot z protestu študentov.
Situáciu monitorovali príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorí aj vďaka televíznemu záznamu dokázali identifikovať hlavných rečníkov či organizátorov protestu. Ak by neprišla Nežná revolúcia, pravdepodobne by mnohých študentov čakali postihy vrátane vylúčenia zo štúdia. Nasledovala však povolená, ale násilne potlačená demonštrácia 17. novembra 1989 v Prahe a situácia sa vyvinula inak.
V piatok 17. novembra sa podľa Števčíka v Bratislave nedialo nič. Väčšina študentov odišla domov, v televízii dávali Angeliku. Na internáte so spolužiakmi počúvali Rádio Slobodná Európa, z ktorého sa dozvedeli o udalostiach v Prahe. Zábery z pražskej Národnej triedy si pozreli aj v rakúskej televízii.
„V sobotu 18. novembra sme piati – Adriana Hosťovecká, Andrea Červená, Rastislav Rigo, Milan Novotný a ja – spísali list predsedovi federálnej vlády Adamcovi, kde sme žiadali vyšetrenie udalostí v Prahe a potrestanie vinníkov. List sme potom spoločne prečítali v pondelok 20. novembra o 9. hodine vo foyer UK na Šafárikovom námestí. Keď nás tam už boli stovky, žiadali sme dekana, aby otvoril aulu, kde študenti Filozofickej fakulty UK vstúpili do štrajku a vznikol prvý študentský štrajkový výbor,“ uviedol Števčík.
Popoludní toho istého dňa sa študenti presunuli na Hviezdoslavovo námestie, kde bola prvá demonštrácia proti zásahu v Prahe. „V podvečer 20. novembra sme na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) vydali spoločné vyhlásenie štrajkujúcich študentov Filozofickej fakulty UK a VŠMU, kde sme vyzvali aj ostatné fakulty a vysoké školy na Slovensku, aby vstúpili do štrajku,“ doplnil Števčík.
To podstatné, čo študenti a ďalší občania vtedajšieho Československa požadovali v novembri 1989, sa podľa neho splnilo. Dosiahla sa sloboda, demokracia, konajú sa pravidelne slobodné voľby. Občania získali možnosť sami rozhodovať o budúcnosti krajiny, svojich miest a vlastných životov. Už sa podľa Števčíka nemôžu vyhovárať na diktát komunistov či Kremľa, za svoju krajinu a životy si zodpovedajú sami.
„Za 35 rokov sme sa však nenaučili slušne diskutovať. Nedokážeme počúvať a rešpektovať iné názory. Vtedy sme žiadali dialóg, žiaľ, namiesto faktov a argumentov používame na presadzovanie vlastných názorov nátlak a silu. Komunisti nás učili, že len jeden názor a postoj je správny. Niekedy mám pocit, že niektorí dnes chcú, aby sa to vrátilo. Sme málo tolerantní k iným ľuďom a názorom. Napriek tomu som hrdý a šťastný, že sa komunistický režim v roku 1989 zrútil a my študenti 16. novembra sme k tomu mohli prispieť,“ zdôraznil Števčík.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
