Vojna o slová: Prečo je zrozumiteľnosť vo verejnom priestore morálnou povinnosťou
Životnou silou každej spoločnosti je jej jazyk a jeho stav určuje zdravie verejného života. Civilizácie vznikajú alebo zanikajú nielen vďaka zbraniam alebo hospodárstvu, ale aj vďaka integrite svojho jazyka.
Rímsky cisár Marcus Aurelius, filozof aj štátnik, nabádal k presnosti v myslení a reči ako k osobnej disciplíne aj občianskej povinnosti a radil: „Nebuď nedbalý vo svojich činoch, ani zmätený v slovách, ani nerozvážny v myšlienkach.“
Konfucius dával nápadne podobné rady. Na otázku, aký by bol jeho prvý čin, ak by prevzal moc, odpovedal: „Napravenie jazyka.“
Na prvý pohľad to môže znieť podivne – ako niečo podružného voči naliehavejším problémom vládnutia. Ale v tejto zdanlivo skromnej priorite sa skrýva zásadná pravda: spoločnosť sa rozpadá, keď sa jazyk odtrhne od svojho významu. Slová, ktoré kedysi slúžili porozumeniu, sa menia v nástroje zmätku. A sociálna súdržnosť sa začne rúcať.
Dnes žijeme v čase rozdelenia, jazykového chaosu a úpadku dôvery. Slová prestali vyjadrovať význam – stali sa nástrojom moci. Poslušné médiá sa nezaujímajú o pravdu, ale o „naratív“. Nejde o porozumenie, ale o presvedčenie bez možnosti odporu. Nejde už o „trh myšlienok“, ako o ňom hovoril J. S. Mill, ale o bojové pole sloganov, eufemizmov a manipulácií.
Filozof Bernard Williams vo svojej knihe Truth and Truthfulness (Pravda a pravdivosť ) tvrdil, že úprimnosť a presnosť nie sú akademické záľuby, ale nevyhnutné podmienky slobodnej spoločnosti. Bez nich sa demokratická diskusia zrúti. Namiesto nej nastupuje propaganda vydávaná za žurnalistiku a ideológia vydávaná za pravdu. Zrozumiteľnosť a pravda sú obetované na oltár politického prospechu.
Príklad? Donald Trump. Jeho rétorika býva prehnaná – o tom niet pochýb. Ale médiá, posadnuté snahou zdiskreditovať ho, často jeho výroky vytrhávajú z kontextu. Vezmime si napríklad Trumpovu poznámku o možnom ekonomickom kolapse americkej automobilovej výroby, ak sa nebude kontrolovať dovoz automobilov z Číny. Jeho použitie slova „masaker“ na opis tohto scenára bolo metaforickou ilustráciou potenciálu zlovestného hospodárskeho vývoja. V rozjatrenej predstavivosti mnohých zaujatých médií sa však stáva doslovnou výzvou k občianskej vojne.
Nemusíte byť Trumpovým priaznivcom, aby ste videli, aký to má dopad: vytláča to zmysluplnú diskusiu a nahrádza ju morálnou panikou. Namiesto premýšľania prichádza reflexívny hnev. A ten verejnú diskusiu dusí, namiesto toho, aby ju rozširoval.
Filozof Isaiah Berlin varoval pred „monizmom“ – snahou zjednodušiť svet na jediný, nespochybniteľný morálny rámec. Monisti neznesú neistotu, metaforu ani dvojznačnosť. Usilujú sa o istotu a prispôsobujú významy svojim cieľom. Podľa Berlina je to hrozba pre slobodu – pretože diskusiu nahrádza dogmou a porozumenie konformizmom. Orwell to nazval „zapáchajúcimi malomeštiackymi pravdami“ – ideologickými pózami, ktoré sa tvária ako pokrok.
Vo vrave kultúrnych vojen je impulzom nášho verejného diskurzu snaha vnútiť mysleniu a jazyku monistickú uniformitu. Pravda môže byť prvou obeťou akéhokoľvek konfliktu, ale jemnosť a nuansy sú málokedy ďaleko za ňou. Nejednoznačnosť, pochybnosti a neistota – kedysi uznávané ako znaky intelektuálnej serióznosti a uznania zložitosti ľudských záležitostí – sa teraz pretvárajú na morálne nedostatky. Váhanie znamená zlyhávanie. Pochybovať znamená zradiť. Skepsa a zvedavosť prezrádzajú nedostatok lojality. V takejto kultúrnej atmosfére sa splošťujú jemné významové nuansy a priestor na premyslenú úvahu sa čoraz viac zužuje. Existuje len jeden rozumný názor, jedna ustálená veda a jeden prípustný spôsob, ako o danom probléme premýšľať.
Nejedná sa len o kultúrny neduh, ale, ako by určite uznali Aurelius aj Konfucius, o politickú krízu. Liberálna demokracia nie je založená na jednomyseľnosti, ale na diskusii. Predpokladá občanov schopných rozumného úsudku – občanov, ktorí môžu zvažovať tvrdenia, zvažovať dôkazy a dospievať k záverom bez nátlaku. Takýto úsudok nie je možný v atmosfére, kde je jazyk neprehľadný a významy sú manipulované.
Ako vedel Konfucius, liekom na túto krízu je náprava jazyka. Je to návrat k jasnosti reči a písma. Je to záväzok používať slová, ktoré znamenajú to, čo hovoria, a hovoria to, čo znamenajú. Podľa Williamsa je to predovšetkým záväzok k pravdivosti, a to tak v osobnom správaní, ako aj vo verejnej sfére.
Úprimnosť vo verejnom diskurze sa môže použiť ako meradlo zdravia spoločnosti. Keď strácame schopnosť hovoriť zrozumiteľne, ohrozujeme svoju schopnosť myslieť presne. A zmätok v myslení vedie k chybným a zmäteným činom. Keď sa oslabí myslenie, oslabí sa aj sloboda. Boj za zrozumiteľnosť teda nie je triviálnou alebo sémantickou záležitosťou – vo svojej podstate je to morálny imperatív.
V tomto každodennom súboji o jazyk by bolo dobré, keby sme sa nepridávali k jednému alebo druhému táboru, ale k tým, ktorí stále veria, že hovoriť pravdu je dôležité a že zrozumiteľnosť a intelektuálna integrita sú nevyhnutné pre zdravie nášho verejného života. Podporou integrity nášho jazyka a záväzku k pravde robíme viac než len to, že udržiavame štandardy občianskej diskusie – chránime samotné základy, od ktorých závisí slobodná a humánna spoločnosť.
Vyjadrené názory sú názormi autora a nemusia vyjadrovať stanoviská Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
