Inšpirácie Vo Vlčkovciach ožíva minulosť. Vidiecky dom vo vianočnom šate láka milovníkov histórie a starožitností
Neďaleko Trnavy, v malebnej dedine Vlčkovce ležiacej vedľa rýchlostnej cesty R1 stojí jedinečný dom ukrývajúci veľký kus histórie a hodnotné poklady minulosti. Starosta obce, Ing. Ivan Dobrovodský tu zrealizoval nadčasový projekt v podobe vidieckeho domu, v ktorom sa akoby zastavil čas. Návštevníci v ňom majú možnosť spoznať dedičstvo našich predkov a zoznámiť sa s rodákom Fraňom Štefunkom, národným umelcom, ktorému je v tomto dome venovaná pamätná izba zariadená jeho nábytkom a predmetmi z jeho pracovne.
Obec, známa aj pod názvom Farkašín, dom odkúpila a po opravách zrealizovaných aj za pomoci grantu celý objekt zachránila. Stal sa tak domovom historicky cenných starožitností, poľnohospodárskych strojov, keramiky, krojov, šijacích strojov, obrazov, vyznamenaní, rôzneho nábytku a iných predmetov. Čas tu zastal a človek má pocit, akoby si odskočil na chvíľu do minulosti. Všetky predmety tu majú svoj vlastný príbeh a ten, kto pozorne načúva, môže začuť prehovárať ozvenu minulosti.
Dom bol postavený v roku 1925 a okrem pamätnej izby v nej nájdeme aj bohato vybavenú komoru a plne zariadenú kuchyňu. Teší sa pozitívnym ohlasom návštevníkov a vzbudzuje záujem starších i mladších. Tí mladší sa sem chodia poučiť, starší naopak zaspomínať na časy, v ktorých vyrastali.
Ak máte cestu poblízku, určite si návštevu vidieckeho domu s jeho hmatateľnou a živou históriou nenechajte ujsť. Veď ako sa hovorí: „Lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť.“
Na našej návšteve sme požiadali pána starostu Dobrovodského o rozhovor. Príbeh tohto miesta je prepojený aj s tým jeho.
Porozprávate nám o vzniku tohto projektu?
Už dlhšie vo mne žila myšlienka na vytvorenie vidieckeho domu. S manželkou sme mali doma rôzne starožitnosti a chcel som vytvoriť takýto priestor. Niekedy v roku 2015 sa naskytla príležitosť na odkúpenie domu, ktorý je v susedstve obecného úradu. Napriek tomu, že bol v dezolátnom stave, nezaváhal som ani minútu, keď ponuka prišla. Museli sme sa dohodnúť s poslancami, pretože je to obecná investícia. Niektorí neboli nadšení, chceli mať radšej zázemie pre infraštruktúru ako kaderníčka, mäsiar, cukráreň, čo tu v obci absentuje, ale otázka vybudovania, nákladov a návratnosti by bola takmer nulová. Nehovorím, že teraz tu návratnosť je, vstupné je dobrovoľné a na tejto báze sa dá ťažko robiť niečo komerčne.
Pokúsili sme sa získať aj iné finančné zdroje. Dostali sme grant z ministerstva financií, zhruba 20 000 eur. Takto sa nám podarilo spraviť stavebné úpravy. V prvej fáze tu pracovali najmä zamestnanci obce a brigádnici. Po obdržaní grantu urobila stavebná firma väčšie stavebné práce. Upravil sa dvor, strecha, elektrika v celom objekte.
Kedy ste po toľkých prípravách a zbieraní starožitností prvýkrát otvorili?
Prvýkrát sme vidiecky dom otvorili v októbri 2017 na Vlčkovské hody. Zamýšľal som vytvoriť tu miestnosť pre nášho rodáka Fraňa Štefunka a vznikla tu zároveň jeho pamätná izba. Fraňo Štefunko, akademický sochár, rodák z Vlčkoviec, po štúdiách pôsobiaci v Martine, napísal prvú Vlčkovskú kroniku. Rád sa vracal do svojej rodnej dediny. V jeho rodnom dome nebol priestor na vytvorenie jeho pamätnej izby, tak sme ju vytvorili v prvej miestnosti tohto domu. Štefunkova rodina nám venovala zariadenie z jeho pracovne, písací stroj, pečatidlo, pero. Jeho neter nám darovala z jeho ateliéru sochu, ktorá je kópiou Bohúňa. Originál stojí pred Slovenskou národnou galériou a je národnou kultúrnou pamiatkou.
V prvej fáze otvorenia sme sprístupnili iba prvú časť expozície s vecami, ktoré sme mali dovtedy k dispozícii. Keď som vedel, že sa ide dom otvárať, a boli sme vo už fáze zariaďovania, 1,5 roka vopred som sem zbieral veci a oslovil som aj občanov z Vlčkoviec, či nám vedia darovať starožitnosti – historické odevy, riady, publikácie, výšivky. Kto čím prispeje, budem rád, no odozva nebola veľká. Možno neverili, že môže niečo podobné vzniknúť práve u nás. Oslovil som aj známych a tí mi tiež pomohli niektoré veci zaobstarať. Niečo nám bolo aj darované, iné som musel kúpiť, napríklad hospodársku techniku pri Želiezovciach. Dá sa povedať, že je tu zariadenie z tretiny Slovenska.
Ako sa postupom času rozširovala zbierka predmetov vo vidieckom dome?
Po otvorení ma začali ľudia viac oslovovať a nosili sem veci, ktoré nepotrebujú. S manželkou chodíme aj po burzách a dopĺňame, čo tu ešte nie je. Keď sa tu vo Vlčkovciach predávali staršie domy, tiež ma prišli osloviť dediči, že si môžem zobrať do Vidieckeho domu všetko, čo sa mi sem hodí. Aj týmto spôsobom sa k nám dostali rôzne veci, pretože vidiecky dom si na to nevie vybrať financie sám, vstupné je dobrovoľné a z obecného rozpočtu sme nechceli míňať na tento projekt.
Kedy si môžu prísť návštevníci pozrieť vidiecky dom? Ako sa jeho dvere otvárajú pre verejnosť počas roka?
Nie je priestor na to, aby sme mohli mať otvorené po celý rok. Nemá tu zatiaľ kto byť. Otvárame viac-menej na také akcie ako vianočné trhy, vtedy urobíme aj vianočnú dekoráciu. Otvorené bude ešte na Štefana, keďže sme to tu už tak pekne vyzdobili, nech sa sem môžu prísť pozrieť aj tí, ktorí ešte nestihli. Podobne robíme výzdobu na veľkonočné sviatky, potom začiatkom októbra na hody a ešte na pamiatku zosnulých, 4 krát do roka sú vlastne stále termíny a máme otvorené vo vybrané dni na požiadanie, keď sa niekto ohlási, že by prišiel s väčšou skupinou. Boli tu nedávno školáci z Trnavy, žiaci z Križovian, aj ďalšie školy. Dôchodcovia sem radi chodia, keď majú nablízku spoločné aktivity. Mikroregión tu organizoval cyklistické podujatie a bola tu zastávka. Počas pauzy si cyklisti urobili prehliadku vidieckeho domu a potom pokračovali ďalej.
Aký odkaz sa snaží toto miesto odovzdávať svojim návštevníkom? V čom vidíte zmysel tohto projektu?
Na tomto mieste je prepojená minulosť s prítomnosťou a jeho odkaz spočíva v živom predstavení života v minulosti, ako sa žilo, aké veci sa používali, aby ďalšie generácie vedeli, ako sme sa dostali až sem, kde sme teraz, nech sa z toho deti poučia a niečo si z toho vezmú. Je to spomienka na minulé časy a na to, aký bol život.
Často prídu aj mladí okolo 30-40 rokov a nevedia identifikovať, na čo slúžia niektoré prvky, tak im o tom porozprávam. Máme tu napríklad aj štychové mydlo, ktoré jedna pani našla na povale a varila ho ešte jej babka. Sú tu všade veci, ktoré majú svoje príbehy.
Hreje ma dobrý pocit z toho, že tu po mne niečo dobré ostane. Moja obava spočíva iba v tom, čo sa stane, keď tu už nebudeme a aký bude osud tohto miesta. Či tu bude niekto, kto to po mne bude chcieť prebrať, keď skončím starostovanie. Mám určitý prehľad o tom, kto mi čo daroval. Je tu veľa súkromných vecí. Niektoré mi ľudia poskytli preto, že som tu ja. Môže sa stať, že si niekto po čase príde vypýtať niečo naspäť, už aj také sa stalo.
Zavíta k vám veľa ľudí?
Máme tu návštevnú knihu, vďaka ktorej vieme zhruba povedať, z akých miest k nám ľudia už zavítali a sám som prekvapený, koho všetkého sme tu už mali. Poviem otvorene, že minulý týždeň, keď sme otvárali na vianočné trhy, sa tu vystriedalo možno 400-450 ľudí za jeden deň. Po prelistovaní knihy návštev môžem povedať, že k nám prišli ľudia zo všetkých kontinentov – z Austrálie, Peru, Argentíny, Ameriky, Afriky, mali sme tu študentov z Filipín, Taiwanu, zavítali sem aj návštevníci z Kazachstanu, Bieloruska, z okolitých európskych štátov.
Kto sa stará o údržbu tohto miesta?
Budova patrí obci a o jej údržbu sa starajú zamestnanci obce. Či už čistenie, odhŕňanie snehu, natiahnutie elektriny… Dekoráciu robí manželka s dcérou, povedia mi, čo potrebujú a zaobstaráme to. V zime sa dekorácie schovávajú, vonku chránia expozície aj plachty, ktoré sa zastierajú, aby sa k nim nedostala špina, vietor, dážď či sneh. Bránia aj vlhkosti a zároveň sú prevetrávané.
Koľko času vám trvalo vyzdobiť vidiecky dom a dodať mu vianočnú atmosféru?
Traja zamestnanci robili priebežné čistenie 2 – 3 pracovné dni. Odhrnuli sneh, bolo ho treba vyviesť a samotná vianočná výzdoba trvala mojim dvom dievčatám 4 – 5 sobôt. Len dnes pred otvorením sme tu boli hodinu, kým sme zavesili dekoráciu nanovo, lebo ju schovávame pred vplyvom počasia, aby nezmokla a nezničila sa.
Čo je tu podľa vás najvýznamnejším kúskom?
Máme tu mnoho cenných vecí z historického pohľadu, napríklad habánsku dlaždicu, ktorá sa datuje do obdobia 1750 – 1770. Dostali sme ju od našej bývalej občianky, našli ju na povale počas rekonštrukcie a podľa zápiskov z kroník bola nájdená v roku 1910, keď sa pri mlyne prepadol dom. V jeho podzemí sa našli tieto dlaždice. Niektorí si ich zobrali domov a iné skončili v múzeu v Maďarsku.
V komore sú dve staré merice, jedna je z roku 1858 a druhá nepochádza z našej obce, ale z obce Hoste a bola určená na vyhodenie. Ďalšia zapožičaná merica je asi z roku 1865, ďalej sú tu vzácne kroje, neodmysliteľne patriace k histórii. Máme tu dievčenský kroj mojej svokry, ktorá má 82 rokov a hovorí, že to bol ešte kroj jej mamy. Môže mať teda 100 rokov. Máme tu komodu z roku 1895 z Plachtiniec, sekačku na ľan z roku 1891, starú obecnú účtovnú knihu, z ktorej sme zistili, že hasiči fungovali vo Vlčkovciach už od roku 1903. Sú tu rôzne ocenenia, z ktorých niektoré patria aj môjmu otcovi, manželkinmu dedovi, niekedy som ich totiž tiež zbieral. Sú tu plakety darcov krvi, protifašistických bojovníkov. Historická cena týchto predmetov je nevyčísliteľná, závisí od toho, ako sa na to kto pozerá, všetko tu má svoju hodnotu a životný príbeh.
Ďakujeme za rozhovor.
Informácia pre záujemcov o návštevu vidieckeho domu: Otvorený bude 26. decembra od 14:00 do 18:00. Všetci sú srdečne vítaní.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
