Vladimir Lenin a pád Ruska
Cesta vlakom, ktorá otriasla svetom
Leninov príbeh plný násilia nám ukazuje, aké nebezpečné môžu byť zlé nápady – a aj muži, ktorí ich realizujú. Dnes je to presne 100 rokov od jeho smrti. To, čo Lenin rozpútal, ešte stále pustoší náš svet. Dunenie osudnej cesty vlakom z apríla 1917 ani dnes neprestáva otriasať celou zemeguľou.
Keď v roku 1917 do Európy znivočenej 1. svetovou vojnou prichádzala jar, istý vlak uháňal tichými švédskymi lesmi, ako keď sa had potichu plazí v tme ku svojej koristi. Jeho cieľ: Petrohrad. Jeho účel: zničenie ruskej vlády.
Nemecká tajná zbraň na ukončenie vojny nebola taká, ako by sa dalo očakávať. Nebola to atomová bomba. Tú sa nepodarilo vyvinúť ešte celé nasledujúce štvrťstoročie. Nebola to ani nová chemická zbraň, ako boli tie, ktoré sa používali v zákopovej vojne na západnom fronte. Nebolo to ani nové stíhacie lietadlo a ani diaľkový bombardér.
Bolo to niečo oveľa nebezpečnejšie. Bol to muž, ozbrojený intelektuál a revolucionár, menom Vladimir Iljič Uljanov, v histórii známy ako Vladimir Lenin.
Poslať Lenina do Petrohradu zapečateným vlakom bolo ako vstreknúť jed do srdca už tak oslabenej obete. Podľa historika Teda Widmera nemeckí lídri vedeli, že tento nekompromisný, bezškrupulózny fanatik – tento vypočítavý marxistický sabotér – má potenciál povaliť už tak nestabilnú dočasnú ruskú vládu, ktorá bola ustanovená, keď bol v marci 1917 zvrhnutý cár Mikuláš II.
Rusko mohlo byť nestabilné po neustálych porážkach vo vojne a následnej demoralizácii – po hanebnom zasahovaní Rasputina do vlády, rozpade ekonomiky a následných potravinových nepokojoch, a nakoniec po abdikácii cára – ale aj tak nebolo zničené. To bola práca Lenina, ktorého príchod do Petrohradu 16. apríla 1917 z dôvodu prevzatia kontroly nad prebiehajúcou revolúciou znamenal počiatok demolácie všetkého, čím Rusko bolo. Krajina bola následne zrekonštruovaná ako prvý oficiálny komunistický štát, aký kedy videl svet, a z ktorého sa svetu spravilo nevoľno.
V sovietskom experimente s neviazanou láskou mal štát nahradiť rodinu – skončilo to katastrofou
O Leninovi
Leninov život bol v období jeho návratu do Ruska už veľmi bohatý na udalosti. Narodil sa v Simbirsku na rieke Volga ako tretie zo šiestich detí. Ako dieťa prejavoval silné akademické schopnosti a na strednej škole bol jedným z najlepších žiakov ročníka. V 16 rokoch sa stal ateistom.
Zdá sa, že okrem oddanosti ateizmu ho posunuli revolučným smerom aj ďalšie dve udalosti z mladosti. Najskôr jeho otcovi, ktorý bol školským inšpektorom, vláda hrozila predčasným odchodom do dôchodku, čím by rodina prišla o obživu.
Po druhé, jeho brat Aleksandr bol obesený za spiknutie s ďalšími revolucionármi, keď sa pokúsili zavraždiť cára Alexandra III. Ako píše historik Warren Carroll v knihe „Kríza kresťanstva, 1815-2005“:
„Od tej doby, čo popravili jeho obdivovaného brata Aleksandra,… Vladimir Uljanov bol pohltený jediným pevným, úzko premysleným cieľom: vykonať revolúciu v Rusku s cieľom zvrhnúť cára a jeho vládu, ako francúzski revolucionári zvrhli Ľudovíta XVI. a jeho „starodávny režim“, ale tentokrát v mene robotníckej triedy… pod diktatúrou strany, ktorú založí a bude viesť.“
Leninove podrobné prípravy prebiehali počas celých 17 rokov. Keď písal revolučné noviny a intrigoval s ďalšími radikálmi, dostal sa do problémov so zákonom. Bol vylúčený z univerzity a neskôr vyhostený z Ruska. V roku 1916 žil so svojou ženou vo švajčiarskom Zurichu a každý deň trávil hodiny v knižnici čítaním a snívaním o svojej revolúcii a diktatúre, ktoré, ako sa zdalo, boli navždy stratené. Ako píše Ted Widmer v článku „Lenin a ruská iskra“, Lenin dokonca uvažoval o tom, že by si skúsil prenajať lietadlo, ktoré by preletelo vojnou zničené krajiny, aby sa dostal do Ruska, ale nebolo to nič iné než obyčajná fantázia. Mal len malú podporu a žiadne veľké vyhliadky.
Ale potom sa niečo v súkolí vesmíru posunulo a všetko sa zmenilo. Zabudnutý a osamelý rebel dostal šancu, po ktorej zúfalo túžil: mal sa stať ústrednou postavou v osude Európy, a vlastne celého sveta – v podstate až do dneška. Nemci sa totiž rozhodli jeho návratu pomôcť. Vypravili mu nemecký vlak a poslali ho navždy zmeniť históriu. Slovami W. Carrolla: „Pokiaľ bol niekedy človek, ktorý sám dokázal uskutočniť celosvetovú historickú revolúciu, tak tým človekom bol Lenin. Zanechal svetu všetky hrôzy 20. storočia.“
Ako komunizmus zrodil islamský teror. Špeciálna analýza Joshuu Philippa (video)
Dostať Lenina do Ruska
Winston Churchill skvele prirovnal Leninov návrat do Ruska k zavedeniu „bacilu moru“. Nemci poznali Leninov neochvejný potenciál, aj jeho odhodlanie dostať Rusko z vojny. Bol ako infekcia. Pôvodne plánovali poslať túto infekciu do Ruska priamo zo Švajčiarska cez Rakúsko, ale ako popisuje W. Carroll, rakúsky cisár Karol I. to odmietol dovoliť a presne predpovedal zlo, ktoré postihne celý svet, ak sa pokúsia použiť Lenina ako zbraň. Takže namiesto toho vznikol plán poslať Lenina na sever do Nemecka, Švédska, Fínska, a odtiaľ do Ruska.
Ako nás informuje T. Widmer, Lenin s manželkou a dalšími spoločníkmi cestovali v zelenom drevenom vagóne s dvomi toaletami, ktorých používanie kontroloval Lenin podľa lístkov (lístky „druhej triedy“ boli na fajčenie a museli uvolniť miesta pre tých, ktorí mali lístky „prvej triedy“, aby si mohli ísť uľaviť). Technicky vzaté, vlak nebol úplne „zapečatený“, pretože cestujúci z neho mohli vystúpiť, aby strávili noc vo Frankfurte.
Neskôr od vlaku oddelili kolesá a umiestnili ho na trajekt, aby prekonal Baltické more. Keď vlak prešiel Štokholmom, takmer dosiahol polárny kruh, následne prešiel do Fínska a oblúkom na juh do Petrohradu. Dorazil o 11 večer. Lenina privítal nadšený dav a kapela hrajúca „La Marseillaise“, hymnu Francúzskej revolúcie – desivú ozvenu minulého krviprelievania a predzvesť krviprelievania, ktoré malo prísť.
Akonáhle Lenin vystúpil v Petrohrade, nestrácal čas a dal sa do práce. Zhromaždil svoj tím profesionálnych revolucionárov z celého sveta. W. Caroll cituje prejav Winstona Churchilla z parlamentu: „Obklopený týmito strašidlami sa pustil do práce a s takmer diabolskými schopnosťami rozmetal na kusy každú inštitúciu, na ktorej ruský štát a národ záviseli. Rusko bolo porazené.“
Nakoniec sa Lenin revolúcie dočkal. 7. a 8. novembra 1917 Leninova bolševická strana a jej milície „Červené gardy“ zvrhli dočasnú vládu a vyhlásili, že všetka moc odteraz patrí sovietom – radám robotníkov a vojakov – samozrejme, pod velením Vladimira Lenina.
Lenin pokračoval v nastolení jedného z najbrutálnejších a najkrvavejších režimov v celej histórii. Jeho červený teror a čistky jeho nástupcu Josifa Stalina mali za následok smrť miliónov ľudí. Podľa niektorých údajov z „Čiernej knihy komunizmu“ zabil marxismus-leninizmus viac než 100 miliónov ľudí.
Sovietsky zväz donútil roľníkov počas hladomoru jesť ľudské mäso
Leninov odkaz: nemilosrdné násilie
Čísla hovoria za všetko. Za cára bolo v rokoch 1876 až 1904 v Rusku popravených 486 ľudí, vrátane politických činiteľov – t.j. asi 17 ročne. Po revolúcii, od júna 1918 do októbra 1919, bolo popravených viac než 16 000 ľudí – asi 1 000 mesačne. V rokoch veľkého teroru, 1937 a 1938, bolo zastrelených pol milióna politických väzňov – asi 20 000 mesačne. Naproti tomu španielska inkvizícia za 80 rokov svojej existencie odsúdila na smrť v priemere 10 kacírov mesačne.
Teror nebola chyba v Leninovom systéme, ale vlastnosť. „Keď je nám vyčítaná krutosť,“ povedal, „divíme sa, ako môžu ľudia zabúdať na ten najzákladnejší marxizmus.“ Lenin súhlasne definoval diktatúru ako „nič iné než moc, ktorá je úplne neobmedzená zákonmi, úplne neobmedzená pravidlami a priamo založená na sile“. Myslel si, že iba maximálne násilie prinesie nevyhnutnú disciplínu pre postup revolúcie.
Prvý Leninov životopisec, Dmitri Volkogonov, veril, že násilie je pre Lenina cieľom samo o sebe. Cituje Lenina z roku 1908, keď odporúča „skutočný, celonárodný teror, ktorý oživuje krajinu a prostredníctvom ktorého dosiahla slávu Veľká francúzska revolúcia“. Neustále nabádal svojich prisluhovačov, aby zabíjali ľudí „bez súcitu“, žiadal, aby ľudia boli „bez milosti vyhubení“ (poľský učenec Leszek Kowalkowski sa celkom rozumne čudoval, ako možno ľudí milosrdne vyhubiť).
Keď Ľudový komisariát spravodlivosti pripravoval prvý sovietsky právny kódex, Lenin v skutočnosti požadoval, aby bol do kódexu zapísaný aj teror a svojvoľné použitie moci. „Zákon by nemal mať silu zastaviť teror,“ vyhlásil. „Teror by mal byť zo zásady odôvodnený a legálny, jasne, bez vykrúcania sa alebo prikrášľovania.“
Skutoční komunistickí veriaci nemajú žiadny život mimo Strany (Partiinost). George Orwell pochopil, že podstatou totality je občan, ktorý sám nerozlišuje medzi dobrom a zlom. Právo je to, čo hlása Strana; všetko ostatné preto musí byť zlé.
V „Súostroví Gulag“ Alexander Solženicyn poznamenal, že Shakespearovi tragickí protagonisti sa uspokoja s vraždou hŕstky ľudí. Prestanú zabíjať, pretože „nemajú žiadnu ideológiu“.
Bojovníci za sociálnu spravodlivosť sú ideológovia, ale sú to leninisti? Nie. Ako Lenin zdôraznil v „Čo robiť“, existuje spektrum. Pár ľudí hore chápe, čo sa deje. Potom sú tu tí, „ktorí iba precvičujú vhodné reakcie“. A potom sú tu úplne nevinní, ale nanajvýš dôverčiví pešiaci.“
Všade, kde sa komunizmus zakorenil, od Číny po Kubu, sa prakticky bez výnimiek opakoval Leninov krvavý model. Ruská skúsenosť v roku 1917 znamenala začiatok celosvetového komunistického hnutia a výsledkom bolo storočie poznamenané bojmi medzi frakciami, masovými vraždami, bezprávím a neviazanou brutalitou.
Pôvodný článok
Deväť komentárov ku komunistickej strane (Kniha redakcie The Epoch Times)ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
