Víťazka Česko Slovensko má talent našla vďaka show svoju biologickú sestru (rozhovor s Annou Slížovou)
Operná speváčka Anna Slížová nám vyrozprávala svoj životný príbeh, ktorý pohladí nejedno srdce.
Anna si už od veľmi útleho veku pospevovala a mala veľmi blízky vzťah k hudbe. Vyštudovala konzervatórium v Topoľčanoch a dala sa na dráhu učiteľky spevu na Základnej umeleckej škole v Partizánskom. Popritom študuje na univerzite aprobačné predmety slovenský jazyk a dejepis pre druhý stupeň základných škôl a gymnáziá.
Anna mala náročné detstvo kvôli poruche ADHD. Veľmi rada sa učila, no trpezlivosť nebola jej silná stránka. Ťažko prijímala kritiku a príliš si pripúšťala správanie detí. Tie si servítku pred ústa nedávali, a to jej neustále ubližovalo.
S hyperaktívnym správaním a ťažším ovládaním svojich emócií nenašla pochopenie ani u pedagógov. Učitelia nie vždy zvládali komplikované situácie s takým kľudom ako rodičia. Napriek mnohým nepochopeniam zo strany pedagógov si triedna učiteľka na základnej škole jedného dňa všimla jej talent a odporučila adoptívnym rodičom, aby ju podporovali v speve. V rodine nemala žiaden spevácky vzor, rodičia sú chemici. O to vzácnejšie je umelecké majstrovstvo, k akému sa sama dopracovala.
Prečo ste sa prihlásili na Česko Slovensko má talent?
Mojím cieľom bolo podať žiakom akýsi návod, ako to tam vlastne funguje. Motivuje ich to, keď im viem povedať, ako to tam prebieha a čo sa tam deje. Ako sa majú pripraviť, čoho sa možno budú obávať, čoho nie. Myslím, že toto sa mi podarilo. Výhra ma prekvapila. Nešla som tam súťažiť, zostala som z toho v šoku.
Čo bola vašou najšťastnejšiou chvíľou v súťaži?
Zvládnutie vystúpenia. Hoci som sa postavila na pódium v strese, dokázala som nad tým vyhrať a odspievať to. Dôležité je mať všetko dobre nacvičené, mať prax a neodmysliteľnou pomocou je podpora od najbližších.
Som veľmi sebakritická a skutočne obdivujem svojich rodičov, že to všetko za tie roky so mnou zvládli, všetky moje otázky a nálady.
Akým spôsobom sa zvyknete upokojiť pred vystúpením?
Trému má každý, aj keď má najlepší výkon. No zvládala som to dobre. V prvom rade sa v tichosti vzdialim od ľudí alebo sa zahľadím, pustím si nejakú hudbu a držím sa skôr v úzadí. Inšpirovala som sa u spolužiakov a kolegov. Na vystúpení Česko Slovensko má talent som sa cítila uvoľnená, len mi bolo dosť teplo. Bol tam skvelý kolektív, aj pani dramaturgička, ktorej veľmi ďakujem. Aj celému štábu, zvukárom a maskérom, že to so mnou zvládali.
Máte nejaké plány do budúcnosti?
Pracovať so žiakmi, mám s nimi dobrý vzťah. Napĺňa ma, že môžem svoje skúsenosti s hudbou odovzdať žiakom. Je to pre mňa samotnú terapia. To, čo som prežila, mi dáva návod, ako mám žiakov viesť na správnu cestu. K problémovým žiakom s ADHD alebo inými poruchami sa snažím nájsť cestu. Sú utiahnutí a treba im venovať viac pozornosti. Je výhodou, že ich učím individuálne, v triede je len jeden žiak. Nič viac neplánujem, všetko je vo hviezdach.
Čo urobíte s výhrou zo súťaže Česko Slovensko má talent?
Peniaze sú dôležité, potrebujeme ich, platíme účty, bývanie, auto, no snažím sa v tom hľadať mieru, čo je v dnešnom svete ťažké. Som prekvapená, že ich mám, ale zároveň sa aj teším, musím myslieť aj na svoju rodinu, aby som všetko zvládala.
Rozhodla som sa, že sa s výhrou podelím a určitú čiastku venujem kamarátke z Topoľčian na liečbu jej dcérky a nadácii Mišky Hulíkovej pre pacientov s bdelou kómou. Pre obe som spievala aj na benefičných koncertoch, snažím sa pomôcť, ako sa dá.
Účasť v súťaži vám priniesla ešte jedno milé prekvapenie do života – stretnutie s vašou biologickou sestrou. Aké to pre vás bolo?
Aj televízia dokáže zázraky. Spolu s výhrou to pokladám za najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Úprimne sa teším tomu, že si ma našla moja biologická sestra, ktorá je úžasná a rovnako jedinečná a živá ako ja. Máme rovnaké názory, mám pocit, že veľmi podobne vidíme svet, bohužiaľ, podobnými očami. Som šťastná, že sme sa našli a dokázali si nájsť cestu k sebe napriek tomu, že sme sa videli prvýkrát v živote.
Beriem pozitívne všetko, čo sa udialo. Otvorili sa nám nové obzory. Nie je dôležité, kto vás porodí, ale kto vás vychová a kto sa o vás stará. Dá sa povedať, že obidve sme na to hrdé a naše rodiny by sme nevymenili za nič na svete.
V detskom domove to bolo ťažké. Veľa si z toho nepamätám, no pamätám si, že som stále plakala. Dovolím si povedať, že už vtedy som bola ťažkým orieškom. Keď sme sa so sestrou stretli, povedali sme si, že hoci nás rodičia opustili, dostali sme aj tak to najlepšie a dopadlo to pre nás výborne. Všetko, čo sa stane, má nejaký zmysel.
Čo je podľa vás skutočné umenie?
To, čo vás robí šťastným – pre mňa klasická hudba. Obľubujem rôzne žánre, no predsa vždy skončím pri klasickej hudbe z rôznych období – od renesancie až po súčasnosť. Mojím operným vzorom je preslávená Maria Callas a nebohá Patrícia Janečková.
Máte obľúbené miesto, na ktorom načerpáte energiu?
Ranč u Bobiho v obci Nový Tekov pri Leviciach, kde chodím odmalička. Mala som záujem aj o agropodnikanie, ale nakoniec zvíťazila hudba, ktorou sa živím. Chodím jazdiť, keď si nájdem čas.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom?
Napriek tomu, čo vás v živote stretne, nič by vám nemalo vziať lásku k umeniu alebo k tomu, čo obľubujete. Pre mňa je to hudba a snaha zdokonaľovať sa a nevzdávať sa. Snažte sa vo všetkom zlom nájsť to dobré. Choďte za svojimi snami. Niekedy je to možno ťažšie, no napriek prekážkam sa treba snažiť brať i negatívne veci v dobrom.
Ďakujeme za rozhovor!
