Vďačnosť je kľúčom k šťastnému životu. Ako a prečo ju praktizovať?
Vďačnosť vedie veľmi rýchlo k radosti.
Počul som raz príbeh o mužovi, ktorý sa ubytoval v zdravotníckom zariadení na dlhší čas. Uviedli ho do izby, ktorá ponúkala štandardné vybavenie – posteľ, stoličku, malé okno, televíziu, kúpeľňu a nič viac. Nepochybne bola izba oveľa menšia ako miesto, ktoré predtým nazýval domovom. Do tohto nového priestoru sa mu nezmestila väčšina jeho vecí a zamračený deň začal napĺnať izbu matným, šedým svetlom.
Muž sa však otočil k sestre a so širokým úsmevom povedal o izbe: „Milujem ju.“ Na izbe nebolo nič obzvlášť hodné lásky, ale muž sa rozhodol byť vďačný a vážiť si to, čo má.
Hľadanie šťastia
Tento príbeh ilustruje niečo z tajomnej podstaty šťastia. Od čias Aristotela (a zrejme ešte skôr) ľudstvo premýšľalo a diskutovalo o tom, či šťastie závisí od vonkajších okolností alebo od niečoho iného. Aristoteles vo svojom diele Etika Nikomachova tvrdil, že šťastie súvisí viac s vnútornými danosťami (t. j. charakterom, cnosťami, dispozíciami) než s vonkajšími danosťami (t. j. materiálnymi statkami, pôžitkami, bohatstvom, cťou, zdravím atď.).
Spomedzi týchto vnútorných hodnôt Cicero tvrdil, že najdôležitejšia je vďačnosť. Napísal: „Prial by som si byť ozdobený každou cnosťou, napriek tomu nepovažujem nič za vznešenejšie ako byť vďačný a vyzerať vďačne. Táto cnosť je totiž nielen najväčšia, ale aj rodičom všetkých ostatných cností.“
Podľa Aristotela bolo šťastie, cnosť a dobrý život niečím, čo si človek mohol do určitej miery udržať aj napriek najnepriaznivejším okolnostiam. Dôvodom bolo, že cnosti a dobré vnútorné dispozície (napríklad vďačnosť) nám nikto nemôže vziať. Nech je náš život akokoľvek ťažký, vždy máme kontrolu nad svojím vnútorným svetom. Vždy máme možnosť reagovať pozitívne, cnostným a vďačným spôsobom. Túto základnú slobodu a radosť, ktorú nám prináša, nám nikto nemôže odoprieť.
Prečo je vďačnosť dôležitá?
Filozofia aj veda ukazujú, že duch vďačnosti tvorí jadro šťastného života. Funguje ako alchýmia, ktorá premieňa obyčajné kovy na zlato. Vďačný človek síce nemusí vlastniť viac ako ostatní, ale prakticky je bohatší ako väčšina, pretože si skutočne všíma a užíva si všetko, čo má. Od drobných maličkostí až po veľké veci, všetko získava na hodnote, keď ich človek vníma očami vďačnosti.
Nevďačnosť vedie k psychickej a emocionálnej chudobe. Dedič, ktorého majetok zostáva nedostupný vo zvereneckom fonde, môže len ťažko pociťovať skutočné bohatstvo. Aj keď má peniaze, nevyužíva ich. Nevďačný človek sa správa podobne – vlastní veľa dobrých vecí, ale tieto veci sa mu zdajú „nedostupné“, pretože si ich nevšíma a ani si ich neužíva. Sám sa pripravuje o svoje vlastné dedičstvo. Sústreďuje sa skôr na to, čo mu chýba, než aby ocenil to, čo má. Takéto bohatstvo neprináša žiaden úžitok a stráca zmysel. Vďačnosť je ako pár okuliarov s infračerveným nočným videním, ktoré prerezávajú temnotu nespokojnosti a všednosti,
Moderné výskumy vedecky dokázali, že vďačnosť prispieva k šťastnejšiemu životu – a to nie je jediný prínos. Podľa Harvard Health Publishing medzi výhody vďačnosti patria pozitívne emócie, zlepšenie zdravia, odolnosť voči nepriazni osudu a pevnejšie vzťahy. Štúdie vykonané na pároch ukázali, že časté vyjadrovanie vďačnosti voči partnerovi buduje dôveru, lojalitu, lepšiu komunikáciu a pozitívnu atmosféru vo vzťahu.
Nepriatelia vďačnosti
Nespokojnosť a všednosť sú úhlavnými nepriateľmi vďačnosti. Sú to zlodeji, ktorí sa nás snažia pripraviť o naše dedičstvo radosti. Sú ako hrdza, ktorá narúša a kazí šťastie. Svätý Tomáš Akvinský definoval radosť ako pocit, ktorý prežívame, keď vlastníme alebo sme v prítomnosti niečoho, po čom túžime a čo milujeme. Keď sme vďační, sústredíme sa na veci, ktoré sme kedysi túžili mať a teraz ich máme – partnera, dobré zdravie, deti alebo čokoľvek iné – a výsledkom je radosť. V skutočnosti vďačnosť podporuje radosť a radosť zasa podporuje vďačnosť vo vzájomne prospešnom vzťahu.
Nespokojnosť naopak presúva pozornosť od toho, čo človek má, k tomu, čo ešte nemá alebo nemôže mať. Frustrácia z nenaplnených túžob opäť vzplanie. Radosť je nahradená smútkom. Tento postoj však nemá veľký zmysel, ak vezmeme do úvahy, že väčšina z nás má oveľa viac, ako postráda.
Pohľad cez optiku vďačnosti nám pomáha vidieť svet ako dar, vrátane tých „malých“ vecí. Od jemného a pôvabného poletovania nepoškvrneného bieleho snehu cez jasné volanie vtákov až po našu obľúbenú kávu – vďačné myslenie odhaľuje nekonečné zdroje radosti v jednoduchých každodenných činnostiach.
Pestovanie vďačnosti
Nie je ľahké uvedomiť si a vážiť si to, čo máme, najmä maličkosti. To, čo je obyčajné, sa stáva všedným a my zabúdame, aké mimoriadne to je, aký veľký dar to je. Ako môžeme prekonať túto tendenciu?
G. K. Chesterton, významný britský spisovateľ 20. storočia, ponúkol nasledujúcu radu: „Cesta k láske k čomukoľvek spočíva v uvedomení si, že ju môžete stratiť.“ Keď sa zamyslíte nad tým, koľko vecí by ste mohli postrádať, rýchlo si uvedomíte, ako mnoho toho máte. A začnete tieto veci milovať a vážiť si ich oveľa viac.
Ďalším protijedom na otupujúci efekt všednosti je umenie. Dobré umenie pomáha strhnúť závoj, ktorý nám bráni vidieť výnimočnú povahu sveta okolo nás. Umenie nám umožňuje vidieť svet znova, pretože vďaka jeho sile svet zrazu znova rozkvitá vo svojej nevyčerpateľnej bohatosti. To môže prehĺbiť náš pocit vďačnosti.
Fenomén „známosti“ ukrajujúcej radosť a vďačnosť súvisí s psychologickým pojmom „hedonická adaptácia“. Hedonická adaptácia znnamená, že ľudia majú tendenciu udržiavať si približne rovnakú úroveň šťastia aj po pozitívnych alebo negatívnych životných zmenách. Nové auto, dom alebo povýšenie prinesú náhly príval radosti, ktorý však rýchlo vyprchá, pretože sa zmena stane „novým normálom“. Stane sa všednou a zaslepenosť spôsobená touto všednosťou opäť obmedzuje našu radosť a vďačnosť.
Jedným z účinných spôsobov, ako čeliť hedonickej adaptácii, je zamerať sa na hľadanie šťastia v zmysluplných a náročných činnostiach namiesto pominuteľných pôžitkov alebo materiálnych vecí. Psychológ a výskumník Martin Seligman opísal rozdiel medzi pôžitkami a „naplnením“. Potešenia majú prechodnú povahu, vychádzajú zo zmyslových vnemov a nevyžadujú si hlbšie premýšľanie. Naplnenia sú naproti tomu aktivity, ktoré síce vyžadujú určité úsilie, ale dokážu človeka natoľko pohltiť, že stratí pojem o čase.
Naplňujúce aktivity
Psychologička Elizabeth Scottová vysvetľuje, že napĺňajúce aktivity nás zaujmú, pretože sú náročné, ale nie príliš. Uviedla: „Napĺňajúce aktivity, rovnako ako tie, ktoré nám prinášajú silný zmysel, sú odolnejšie voči účinkom hedonickej adaptácie. Je zaujímavé, že čím viac sa týmto aktivitám venujeme, tým viac si ich užívame. Sú to činnosti, ktoré si vyžadujú viac úsilia a premýšľania, ale odmena je tiež väčšia. Čím sa viac zapájame, tým väčšiu radosť z nich máme. Medzi napĺňajúce aktivity patria napríklad koníčky, ako je tvorba umenia alebo učenie sa novej zručnosti, napríklad karate.“ Zmysluplné aktivity všeobecne zahŕňajú určitý prvok altruizmu a majú podobné dlhodobé pozitívne účinky na šťastie, pokoj a pohodu.
Ďalšia vedecky podložená efektívna metóda, ako bojovať proti hedonickej adaptácii a rozvíjať vďačnosť, zahŕňa písanie denníka o veciach, za ktoré sa cítime byť vďační. V štúdii Roberta Emmonsa a Michaela McCullougha účastníci raz týždenne písali buď o veciach, za ktoré boli vďační, o veciach, ktoré ich rozčuľovali, alebo o neutrálnych témach. Po 10 týždňoch účastníci z prvej skupiny vykazovali viac nádeje a pozitívneho pohľadu na život. Cvičili častejšie a menej často vyhľadávali lekársku starostlivosť.
Praktizovanie vďačnosti prináša bohaté ovocie, pretože povedomie o tom dobrom okolo nás robí život radostnejším a naplnenejším. Prostredníctvom umenia, písania denníka, všímavosti a zmysluplných aktivít sa dokážeme povzniesť nad každodennú rutinu, ktorá často otupuje naše vnímanie krásnych darov života – a samotného daru života.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
