V tejto dedinke to vyzerá ako v Tolkienovej Krajine: údajne je stará 5000 rokov a jej obyvatelia tu dodnes žijú bez elektriny (+Foto)
V usadlostiach v údolí Bavona nenájdete žiadne nabíjačky iPhonov zabudované v kamenných múroch, žiadne mikrovlnné rúry a ani vypínače svetla.
Pre ľudí, ktorí obývajú niekoľko roztrúsených domov v tomto taliansky hovoriacom regióne na juhu švajčiarskych Álp, je to náročný spôsob života, a taký je už po stáročia. Jaskynné príbytky pripomínajú obydlia hobitov z Tolkienových kníh či rozprávkových mestečiek, ktoré sú schované pod obrovskými skalami alebo v ich útrobách. Na každom kroku sú tu roztrúsené pozostatky skalných zosuvov.
Odhliadnuc od drsných podmienok, scenéria samotná je nádherná, až magická. Možno sa diviť tomu, že by tu niekto chcel žiť?
„V týchto dňoch len odstreľujeme balvany, ktoré stoja v ceste,“ povedal Flavio Zappa pre webový portál Houses of Switzerland. „Predtým to však nebolo vôbec možné. Preto si ľudia stavali svoje domy pod nimi, nad nimi, všade, kde sa len dalo.“
Historik a odborník na stredovek, F. Zappa, so svojimi malými okrúhlymi okuliarmi a drsnými črtami, realizoval rozsiahle vykopávky v celom údolí a zmapoval väčšinu týchto osobitých skalných domov, ktoré miestni obyvatelia nazývajú splüi.
Usadlosť leží v malebnom údolí so strmými skalnými stenami po oboch stranách a so sutinami na dne údolia pokrytými pokrývkou machu a lesnými porastami, pričom podiel ornej pôdy predstavuje iba necelé 2 %. Poľnohospodárstvo museli objaviť dôvtipní ľudia, ktorí využívali pozemky s rozlohou len 1 m2; terasovité záhrady určené na pestovanie boli vysekané do stien útesov, niektoré v ohromnej výške, zatiaľ čo skaly pokryté pôdou, tzv. balòi, poskytovali možnosť pestovania v malých záhradkách.
„Je kamenistá, strmá a neľútostná,“ povedal Zappa. „Ale ak je už všetka dobrá pôda zabraná, nezostáva nám nič iné, len sa poobzerať po inej.“
Aj napriek ťažkým a drsným podmienkam tu žijú obyvatelia z vlastného rozhodnutia – aj keď prevažne v lete – pretože život v ústraní ich spája s ich koreňmi. Život bez elektriny nevnímajú ako nevýhodu, tvrdí Zappa. Sú zvyknutí kúriť drevom a po zotmení používajú sviečky. V regióne, kde je niekedy málo slnečných dní, je nevyhnutná dostatočná zásoba sviečok, no vďaka chladnejšiemu podnebiu nepotrebujú chladiace zariadenia.
Kým v usadlostiach ako Foroglio a Sonlerto kedysi ľudia žili celoročne, dnes – a už po niekoľko storočí – väčšina z nich trávi zimy v mestečkách ako Cavergno a Bignasco, kde je viac vymožeností a služieb. V lete potom znova vyženú dobytok na pastvu do chladnejších, vyššie položených oblastí údolia Bavona, pričom si osvojili spôsob pasenia nazývaný transhumancia.
Človek aj zviera si musia vystačiť s minimálnym životným priestorom. Kým hospodárske zvieratá nachádzajú útočisko vo vyhĺbených stajniach pod masívnymi kameňmi, ľudia stavajú výškové kamenné stavby, aby tak zväčšili svoje obydlia. Nachádzajú sa tu domy, stredoveké kostoly, kováčske dielne a všeličo iné. Medzi kamennými budovami sa tiahnu úzke uličky, ktoré sa kľukatia v neľútostnom prostredí posiatom balvanmi.
Odhaduje sa, že záznamy o osídlení údolia Bavona sú staré 5 000 rokov, hoci rímske pohrebisko nachádzajúce sa južne od neho svedčí o tom, že staroveká európska ríša tu bola už v prvom storočí pred naším letopočtom.
Pastierske hospodárstvo sa vyznačovalo chovom kôz, ktoré produkovali mlieko na výrobu tvrdého syra, a skromným poľnohospodárstvom. Dnes známe terasovité „visuté lúky“ v tomto regióne pomáhali obyvateľom opätovne získať pôdu na pestovanie raže, prosa, zemiakov, cibule a konope.
Malá doba ľadová okolo roku 1500 n. l. však napokon začala narúšať ich skromný spôsob života. Zimy sa predlžovali a letá boli vlhkejšie, dážď spôsobil rozvodnenie stoviek riek, ktoré odnášali už aj tak vzácnu poľnohospodársku pôdu. Obyvatelia údolia Bavona stratili všetku nádej na prežitie a čoskoro došlo k hromadnému sťahovaniu z horského priesmyku.
Dochádzalo tu aj k zosuvom pôdy. Tie „zhodili neuveriteľné množstvo skál na dno údolia,“ uviedla pre Švajčiarsky informačný web Rachel Gadea Martiniová, koordinátorka Nadácie pre údolie Bavona. „Miestni obyvatelia sa tam už necítili bezpečne a začali sa z údolia sťahovať.“
Tento odliv obyvateľov spolu so skutočnosťou, že až do roku 1955 sem neviedli žiadne cesty, spôsobil, že osady sa akoby stratili v čase. Miestni obyvatelia sa sem vracali len počas leta, aby tu mohli viesť svoj vidiecky spôsob života – tak, ako to mali najradšej.
Dokonca aj v 50. rokoch 20. storočia, keď sa do údolia Bavona zaviedla vodná elektráreň, bola väčšina obyvateľov miest spokojná s tým, že môžu aj naďalej fungovať bez elektrickej energie. Prebiehali diskusie, ktoré však k ničomu neviedli; 12 usadlostí v údolí sa zišlo na hlasovaní a jedenásti z dvanástich sa rozhodli zostať odpojení od elektrickej siete a uprednostnili jednoduchší spôsob života.
Dnes sa do údolia Bavona môžete vybrať na celodenný výlet z neďalekých miest Lugano a Locarno, prípadne sa ubytovať v malebných ubytovacích zariadeniach v Bignascu; miestnou špecialitou sú syrové halušky s maslovo-šalviovou omáčkou. Výlet kabínkovou lanovkou na vrchol San Carlo ponúka úchvatnú panorámu.
Podľa všetkého si obyvatelia údolia Bavona vystačia so sviečkami a bez prúdu. Okrem niekoľkých strešných solárnych panelov, ktoré poskytujú zopár wattov pre mrazničky, si väčšina ľudí spokojne vystačí s menším množstvom energie. Čo tam po nabíjačkách telefónov a mikrovlnných rúrach.
