V portugalskej starobylej knižnici zohrávajú nezastupiteľnú úlohu netopiere (+14 fotografií)
Počas dňa majú zložené svoje kožovité krídla a na pazúrikoch pripomínajúcich háčiky visia vysoko na trámoch. Odpočívajú nepozorovane za veľkolepými pozlátenými policami s knihami až do súmraku, kedy vyrážajú na hostinu.
Hovoríme o netopieroch v knižnici – čakajú, kým sa zotmie, aby chytili chrobáky, ktoré by inak požierali neoceniteľné knihy.
Keď ľudia večer vychádzajú z 300-ročnej barokovej budovy, zamestnanci portugalskej Biblioteca Joanina už vedia, že ich môžu očakávať. Netopiere tu totiž po stáročia plnia dôležitú úlohu. Je ňou ničenie škodcov v jednej z najkrajších knižníc na svete.
Počas návštevných hodín ich však neuvidíte.
Pri príchode na portugalskú univerzitu v Coimbre, ktorá je domovom Biblioteca Joanina, turistov pri vstupe zo starobylého námestia ohromí interiér žiariaci nádhernou výzdobou z 18. storočia. Následne prejdú okolo sochy zakladateľa knižnice, portugalského kráľa Jána V., po ktorom bola knižnica pomenovaná.
Keď sa v roku 1717 začala jej výstavba, začínal sa vek osvietenstva. Budova bola napokon dokončená v roku 1728. Prvé knihy prišli v roku 1750 a v súčasnosti má knižnica približne 70 000 zväzkov, ktoré sa zameriavajú na vedu, občianske a kanonické právo, filozofiu a teológiu, pričom niektoré pochádzajú až z 15. storočia. Hovorí sa, že archívy knižnice predstavujú to najlepšie, čo bolo vytlačené na celom kontinente.
Keď vstúpite z námestia, ocitnete sa vlastne na treťom a najvyššom poschodí bibliotéky. Je bohato zdobené a nazýva sa Vznešené poschodie. Tu stoja tie veľkolepé pozlátené regály s knihami. Na najvyššom poschodí sa nachádzajú tri samostatné sály. Oddeľujú ich zdobené vznešené oblúky a sú plné políc z exotického, pestrofarebného dubového dreva. Vzácny tropický materiál z Brazílie pripomína zašlú slávu portugalského impéria.
Vstupné dvere z teakového dreva uzatvárajú celú stavbu ako trezor, ktorý ukrýva poklad. Kamenné steny hrubé viac než 2 metre pomáhajú regulovať teplotu a vlhkosť, aby sa čo najlepšie zachovali starožitné zväzky uložené vo vnútri.
Samozrejme, knižnica má ešte dve nižšie poschodia, ale keďže teraz hovoríme o konzervácii a zachovávaní kníh, sú tu tie chlpaté lietajúce cicavce.
Tie však len tak neuvidíte. Ale možno ich budete počuť. Za súmraku sa môže ozývať škriekanie alebo ako opisuje výskumný inštitút Smithsonian netopierí „spev“. Ak budete v noci sedieť vonku, môžete ich zahliadnuť, ako vyletujú z budovy alebo sa vracajú späť do úkrytu.
Zatiaľ čo vôňa dubového dreva hmyz prirodzene odpudzuje, netopiere sú v tomto smere ešte oveľa účinnejšie. Na hmyz, ktorý sa rád potuluje po papierových knihách a rukopisoch, majú nenásytný apetít Najviac zo všetkého milujú komáre. Zamestnanci knižnice radšej tolerujú neporiadok od netopierov, ktoré lovia škodcov, než by sa mali vysporiadať so škodcami sami.
Jedinou skutočnou starosťou je netopierí trus. Podľa zaužívaného módu zamestnanci vedia, že na ochranu pred špinou treba zakryť luxusné nábytky obrovskými koženými prikrývkami. V európskych knižniciach a kostoloch sa tento spôsob osvedčil už pred stáročiami. Ráno zamestnanci odnesú pokrývky a umyjú mramorovú podlahu, na ktorú spadol trus.
Je to malá obeta za ochranu neoceniteľných zväzkov.
Kolónia netopierov je súčasťou knižnice už takmer od čias, keď ju postavil kráľ Ján V.. Možno tu lietali už keď po prvýkrát zavesili jeho nový portrét oproti vstupným dverám z teakového dreva. Možno boli fresky ešte čerstvé, keď pod nimi mávali netopierie krídla.
Po prezretí si dvojposchodových pozlátených políc, vyzdobených oblúkov s erbmi, šiestich reliéfnych drevených stolov, veránd s bohatou drevorezbou a zlátením, tajného schodiska ukrytom vo falošnom drevenom oblúku natretom ako mramor a tajných dvier, ktoré vedú na balkón, sa môžeme vydať dole schodmi na druhé poschodie.
Stredné podlažie je strohšie, vytvorené z jednoduchého kamenného muriva. Možno to znie zvláštne, ale kedysi dávno tu sídlili ochrankári a strážnici. Až do roku 1834 bola univerzita samosprávnym subjektom, a tak si udržiavala vlastné kráľovské väzenie. Pred rokmi bolo ťažko prístupné, no teraz je otvorené na prehliadku rukopisov a slúži ako vhodné miesto na ich konzerváciu.
Stredoveký žalár sa nachádza na najnižšom poschodí. Úzke cely a točité schodisko tvoria primitívne väzenie, najstaršie zachované v Portugalsku. Prízemie dnes slúži ako knižný depozitár, kam sa prinášajú zbierky na katalogizáciu pred ich uložením do regálov na hlavnom poschodí.
Každý rok do Biblioteca Joanina príde pol milióna návštevníkov, čo je skutočný dôvod, prečo je systém konzervácie publikácii taký dôkladný. Doprava vnáša do budovy hromady prachu a mení prostredie. Vstup je obmedzený na 60 ľudí za každých 20 minút. V hlavnej miestnosti sa nemôžu zdržať dlhšie ako 10 minút. Medzitým malá armáda tvorov žijúcich za policami pokračuje vo svojej vojne so škodcami. Kolónia netopierov zostáva počas celých storočí nenahraditeľná a naďalej prispieva svojím dielom.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
