„V kroji je ukrytá jedinečnosť nášho národa.ˮ (rozhovor s fotografkou krojovaných bábätiek)
Prinášame Vám rozhovor s Monikou Klučiarovou, trpezlivou umelkyňou – fotografkou a autorkou knihy Krojované bábätká.
„Východiskový bod pre moju prácu vždy spočíval v tisícoch krásnych detailoch. A práve ľudové kroje som oddávna vnímala ako mozaiku zloženú z množstva obdivuhodných detailov,ˮ opisuje svoju vysnívanú profesiu rodinná fotografka.
So záľubou vo fotografovaní novorodencov cítila, že jej práca môže dosiahnuť novú umeleckú úroveň. Rozhodla sa preto spojiť kúzlo novorodencov s hodnotnou prácou predkov a nekonvenčným spôsobom zdôrazniť krásu ľudových tradícií, najmä krojov.
Monikin príbeh nás zavedie do sveta, kde sa stretáva minulosť a súčasnosť, kde sa krása rodinného dedičstva stáva zároveň aj umeleckým dielom.
Pamätáte si na deň, kedy ste sa rozhodli stať fotografkou?
Pravdaže. Bola to moja odveká túžba už od detstva. Pamätám si na jeden okamih: Ako pätnásťročná som niečo fotila v prírode. Zastavil ma turista a spýtal sa ma, či som fotografka. Odpovedala som mu že nie, ale bola by to pre mňa veľká česť.
Ako ste sa od tohto momentu dostali k profesionálnej fotografii?
Môj dedko bol fotograf a bol aj profesionálny krajčír. Vyvolával filmy vo svojej tmavej komore a mňa to vždy fascinovalo. Keď sme chodili spievať na svadby, pozorovala som so záujmom fotografov, ako menia objektívy. Vždy ma zaujímalo, prečo to robia.
Neskôr som začala študovať fotografiu ako samouk. Najskôr som fotila nehybnú prírodu a postupne som prešla na pohyblivé objekty – napríklad susedovu sliepku. Potom som sa dostala k ľuďom a skončilo to pri bábätkách.
Prečo ste sa rozhodli fotografovať práve bábätká v kroji?
Chcela som vytvoriť niečo originálne a jedinečné. Keďže som sa venovala novorodeneckej fotografii, z tohto východiskového bodu som chcela svetu ukázať poklady, ktoré máme na Slovensku. Túžila som spropagovať slovenskú kultúru aj v zahraničí. Motivoval ma zápal pre naše národné hodnoty.
Novorodenecká fotografia sa uberá jedným jediným smerom a mám pocit že, čo sa týka fotografie, stále opakujeme po slávnej fotografke Anne Geddes. Po roku ma tento štýl prestal baviť a nechcela som už napodobňovať prácu iných.
Uvedomila som si, že najväčšiu hodnotu máme práve tu doma. Nepotrebujeme preberať veci od iných národov. My Slováci môžeme ukázať iným národom naše hodnoty, ktoré máme doma.
Kedy vznikla myšlienka vyrábať si k foteniu vlastné kroje?
Kroje som si začala vyrábať sama, keď prišla pandémia. Vtedy som ako fotografka čiastočne prišla o svoju prácu, nakoľko bábätká chodím fotiť do domácností. Nemohla som zostať doma so založenými rukami a tak som si kroje začala šiť sama. Takisto ako dedko, aj mamina je profesionálna krajčírka. Ona mi robí strihy.
Pochádzam z takej krajčírskej rodiny. V podstate už od detstva som bola pripravovaná na povolanie, ktoré ma teraz živí. Najskôr som šila Tilda bábiky, čiže som sa venovala šitiu miniatúrnych vecí.
Čo vás najviac fascinuje na krojoch?
Fascinuje ma farebnosť, geometrické vzory a celá ich výpovedná hodnota, ktorú nám ponúkajú. Napríklad z čepca na vydatej žene z Polomky sa dozviete z akého je rodu, či je vydatá prvýkrát alebo koľko má detí… V krojoch je vyšitých veľmi veľa informácií a majú teda veľmi veľkú hodnotu, čo sa týka aj symboliky.
Čo je najnáročnejšie pri fotografovaní bábätiek?
Je to spánok, na ktorý musím čakať. Na pľaci je šéfom bábätko. Nerozhoduje ani rodič, ani fotograf. Chce to len železné nervy a trpezlivosť. Musím čakať na tvrdý spánok bábätka, pretože inak by bolo pohyblivé a nedalo by sa napolohovať.
Jeden z dôvodov, prečo to predo mnou ešte nikto nerobil, je práve to, že detičky sú v krojoch. Kroje oblečené na bábätkách pre ne predstavuje nový materiál – sú na nich koráliky, flitre a preto kroj môže bábätká štekliť. K bábätkám pristupujem veľmi jemne. Najskôr im oblečiem body, aby mali svoje pohodlie. Až potom ich obliekam do kroja.
Ako prebieha proces výroby krojov?
Nakoľko krojované bábätká majú vždy oblečené autentické miniatúry krojov dospelých, tie kroje majú svoje pravidlá a postupy, ako sa vyrábajú. A potom poznáme ešte štylizovaný kroj – k tomuto kroju už boli pridané nejaké prvky navyše, alebo je čosi pozmenené. Tým sa odkláňa od originálu, ktorý naši predkovia používali v minulosti a ktorý charakterizuje určitú lokalitu. Každá obec má jedinečnú charakteristiku svojho kroja.
Najskôr si urobím výskum kroja. To znamená, že vycestujem do lokality, z ktorej kroj pochádza. Hľadám ľudí, ktorí mi predstavia kroj z ich lokality. Môžem si ho na mieste odfotiť a veľa sa pýtam. Ideálne je, ak si kroj môžem požičať domov.
Keď mám výskum kroja za sebou, zadám prácu svojim vyšívačkám. Po pol až trištvrte roku sa mi vrátia do rúk výšivky a následne s maminou doma kroje kompletizujeme.
Zdá sa, že vaša práca je aj o spolupráci s inými ľuďmi…
Celý projekt Krojované bábätká je o desaťtisícoch precestovaných kilometroch a neustálej komunikácii s ľuďmi. Ustavične vyhľadávam šikovných umelcov, ktorí budú môjmu projektu nápomocní.
Čo je pre vás na tejto práci najobohacujúcejšie?
Ľudia, s ktorými sa pri práci stretávam a vzťahy s nimi. Celý proces, od výskumu kroja až po záverečnú výstavu, každý jeden bod je v niečom zaujímavý.
Aký odkaz chcete zanechať prostredníctvom fotografie?
Vďaka novorodencom môžem predstaviť tradičné remeslá našich predkov. Či už ide o fujary, výšivkárstvo, salašníctvo… Predstavujem to, čím žili naši predkovia a činnosti, ktoré vykonávali. Naši predkovia sa pohybovali najmä v prírode. Bábätká na fotografiách inscenujú činnosti, ako je napríklad zber šípok, bazy, výroba sirupov, syrov.
Na fotografiách zachytávam aj slovenské ľudové zvyky ako páračky, stavanie mája, pochovávanie basy a iné udalosti, ktorými naša kultúra žije.
Páči sa mi, že môžem vytiahnuť staré predmety zo skanzenov. Nezachytím iba skanzenové zákutia, ale aj veci ako pretláčadlo na zemiaky. Prostredníctvom fotografie chcem svetu ukázať, na čo sa zabudnuté predmety používali.
Akú výpovednú hodnotu má pre vás kroj?
Vidím v ňom hodnotu ľudskej práce. Sú to stovky hodín, ktoré niekto za tým musel presedieť a o každý jeden centimeter výšivky bojovať. Je to fyzicky veľmi náročná práca. V kroji je ukrytá jedinečnosť nášho národa v celosvetovom meradle.
Hráte na nejaký tradičný hudobný nástroj?
Hrám na fujaru.
Ako ste sa k fujare dostali?
Raz som bola na výstave, kde som politikom predstavovala svoj projekt. Po príhovore mi začali gratulovať, ale mne sa zdalo, že všetko bolo akési tiché a chýbali mi k tomu nejaké slovenské tóny.
Jedného dňa som poprosila výrobcu fujár, aby mi ukázal, ako sa tento hudobný nástroj drží. V roku 2018 som dostala fujarový spevník, kde boli prepísané noty na prstoklad. Začala som doma trénovať a o štyri mesiace neskôr som už na svojej výstave v Amerike hrala na fujare. Bolo zaujímavé vidieť, ako sa v zahraničí obdivovali a dotýkali sa tohto nástroja, pretože nič také predtým v živote nevideli, ani nepočuli.
Pomohlo vám, že ste už predtým hrala na klavíri?
Určite áno, pretože ten prstoklad som videla prepísaný z bežných nôt. Takže som to mala ľahšie a hrať som sa naučila o to rýchlejšie.
Nedávno vám vyšla kniha. Vedeli by ste nám ju v krátkosti predstaviť?
Je to súbor mojich diel, ktoré som štyri roky skrývala pred svetom. Od roku 2019 som si materiál odkladala len na knihu.
Kniha má približne dvesto strán a predstavujem v nej šesť krojov – bábätká nám demonštrujú kroje zo šiestich oblastí Slovenska.
Ku každej knihe sú napísané veršované básne. Na fujarových slávnostiach v Čičmanoch som spoznala ľudového zabávača a rozprávača Martina Kopora. Zaujímavé na ňom je, že rozpráva vo veršoch. Hoci mi nakoniec texty nenapísal on, odkázal ma na jeho krstného otca. Všetci ho volajú Podpoliansky Sládkovič. Volá sa Matúš Báťka a má 78 rokov. V priebehu štvrťroka mi pripravil texty do celej knihy.
Texty ku knihe mi načítal Martin Kopor. Tým, že kniha je aj audio, čitateľ sa môže sústrediť na umelecké zábery a knihu si nemusí čítať sám. Kniha obsahuje tri QR kódy – v jednom hrám na fujaru spolu s mojím učiteľom fujary Matúšom Fiľom – tento QR kód je určený pre cudzojazyčných. V nahrávke pre nás Slovákov hrajú fujary len ako podmaz a dôraz je kladený na hovorové slovo Martina Kopora.
A úplne v závere knihy je posledný QR kód, ktorý odkáže čitateľa na desaťminútové video o tom, ako kniha počas štyroch rokov vznikala.
Keby si mali čitatelia odniesť z vašej knihy jednu vec, čo by ste chceli, aby to bolo?
Obdiv a úžas. Chcela by som, aby v ich srdci zostala zakorenená láska k umeniu, ku kráse, k našej krajine a k hodnotám, ktoré nám zanechali naši starí rodičia.
Aký bol najkrajší moment pri realizovaní projektu?
Najkrajší pocit bol, keď mi kamión priniesol hotové knihy. Narodilo sa niečo, čo dlhé roky vznikalo pod mojimi rukami. Bola to veľká drina a pracovala som každý deň od rána do noci, hlavne posledné mesiace.
Prekrásne chvíle som zažila aj v nahrávacom štúdiu. Opäť som bola o veľký krok bližšie k svojmu vytúženému cieľu.
Pre mňa je krásny moment aj to, keď vidím hotový kroj, oblečený na bábätku. Každá fáza má svoje čaro a je to pre mňa veľký dar.
