„Umenie by mala byť terapia, ktorá pohladí dušu“ (Rozhovor s výtvarníčkou S. Mrázovou)
Výtvarníčka Soňa Mrázová je rodáčkou z Nitry, absolvovala Školu umeleckého priemyslu v Kremnici, odbor priemyselný dizajn. Po skončení štúdia pracovala v Bábkovom divadle v Nitre a od roku 1999 sa venuje vlastnej tvorbe originálnych bábok, hračiek, interiérovej tvorbe, komornej maľbe na drevo, úžitkovému umeniu a keramike. Popri tom sa venuje aj pedagogickej činnosti a pripravuje maliarske aj keramikárske workshopy v dedinke Lukáčovce, kde žije.
V rozhovore s umelkyňou sa dotkneme jej detstva, prejdeme prierezom jej tvorby, jej vnímaním ženskej krásy až k jej hľadaniu vzťahu k viere a Bohu.
Ako si sa dostala k umeniu?
Odmalička som kreslila a pamätám si, že keď moja teta k nám prišla na návštevu, hovorila, že hneď vedeli, kde bývame, lebo všetko bolo pokreslené – cesta bola pokreslená, brána bola pokreslená… Mali sme takú šopu, ktorá bola tehličková a ešte aj na tie tehličky som kreslila, čiže to bolo vo mne od detstva. Vždy ma fascinovali farby, čokoľvek, čo súviselo s výtvarným umením.
Čo ťa pri tvojej tvorbe najviac inšpiruje ?
Prežila som krásne detstvo na dedine plné slobody a voľnosti. Ako malé deti sme boli všade. Chodili sme si po dedine a naši rodičia nás večer zháňali, kde sme. A táto sloboda, ktorú som prežívala ako dieťa, sa mi potom v dospelosti pretavila do toho, čo robím. Pocítila som potrebu preniesť to, čo cítim a čo prežívam do svojich diel, v podstate prirodzene, keďže som sa tak vyjadrovala odmalička.
Cítila som a stále cítim potrebu podeliť sa s ostatnými s mojimi pocitmi. Nachádzam obrovskú slobodu v tom, keď niečo tvorím. Je to taký vnútorný priestor, ktorý je tak veľký, že je väčší ako vesmír a človek môže v podstate robiť čokoľvek.
Aké techniky preferuješ vo svojej tvorbe?
Začínala som výstavou, ktorá sa volala „Vtáky, Mačky, Ľudia“. Ten názov presne zosobňoval čo som riešila vo svojich dielach. Tvorila som vtáčikov a mačky z kašírovaného papiera a z textilu. A ľudí som maľovala akrylom. A tieto témy riešim doteraz.
Neskôr ma očarila hlina, tá mi bola vždy taká príjemná, prirodzená. Už ako dieťa som sa s ňou hrala a robila niečo z hliny, ale samozrejme to nebolo vypálené, takže sa to hneď rozpadlo.
Prešla som rôznymi obdobiami. Kedysi som maľovala na pevný podklad, ktorý mi vyhovoval, pretože ten ťah štetca bol presný a pevný. Používala som rôzne fragmenty starého, už nepotrebného dreveného nábytku, na ktorý som maľovala. Ale teraz v poslednom čase som prešla na plátna. Sú omnoho ľahšie pri prevážaní na rôzne výstavy a ťah štetca je mäkký a veľmi ma to baví.
Plátno je v podstate látka a preto som začala do toho textilu aj vyšívať. Používam krížikový steh, pretože ten steh ma naučila moja mama a vždy, keď vyšívam na obraz, myslím na ňu. Zomrela keď som mala 15 rokov a tak je pre mňa tento vyšívaný detail dôležitý.
Krížikové stehy sú aj na tvojich najnovších portrétoch žien…
Áno, a to predstavuje celý cyklus veľkých ženských portrétov, ktoré zosobňujú súčasnú, silnú, sebestačnú ženu, ktorá je krásna. Krása je v dnešnej dobe dôležitejšia než všetko ostatné, preto si veľakrát ženy pomáhajú chirurgmi. Takže tie prvé portréty, ktoré som namaľovala, reflektovali na tento fenomén krásy.
A tak som ten prerod, alebo to umelé skrásnenie, vyjadrovala výšivkami. V niektorých ďalších je to doplnok, ktorý nielen skrášľuje, ale aj obohacuje maľbu. Je to pracná technika, ale baví ma to hlavne kvôli mojim rodičom. V podstate obidvaja moji rodičia šili. Otec bol kožiar, ktorý ušil hocičo, kožené topánky, postroje na zvieratá, plachty na autá… Bol geniálny v tom, ako vedel šiť na šijacom stroji aj ručne. Ten zvuk toho šijacieho stroja má sprevádzal celým mojím detstvom, lebo aj mama bola krajčírka, ona tiež veľa šila, aj veľa vyšívala.
Pamätám si, že keď som mala 11 – 12 rokov, pokúšala sa ma naučiť šiť, ale ja som baran a zaryto som bola proti. Teraz, samozrejme, ľutujem, aj keď prirodzene som sa k tomu nejako dopracovala, hlavne keď som mala malé deti. V tom čase neboli také možnosti ísť si kúpiť krásnu vec do obchodu, chlapci mali modré bundy a dievčatá mali červené alebo ružové. To ma prinútilo sadnúť si za šijací stroj, takže som šila pre deti bundičky, nohavice… zrazu mi to bolo blízke.
Neskôr som pochopila, že je to technika, ktorú môžem využiť vo svojej výtvarnej tvorbe. Napríklad aj teraz mám také žiačky ktoré povinne robili krížikový steh.
V minulosti sa šaty pre dámy vyšívali len ručne. Neexistovali žiadne stroje, ale teraz sa mi zdá, že si nevážime takú prácu. Ja napríklad strašne ľutujem, že mi nezostalo nič po mojej mame, lebo ona veľmi rada vyšívala krásne dečky.
Čo sa týka techník, väčšinou používam maľbu akrylom – používam štetce a špachtle, čo sa dá. Vyhovuje mi tá technika kvôli tomu, že rýchlo schne. Keby som robila olejom, jednak mám nábeh na astmu, lebo mi dosť vadia tie výpary, ale vadil by mi aj ten dlhý proces schnutia, pretože taká dobrá olejová maľba schne aj rok.
Aké témy a symboly ťa sprevádzajú pri tvojej umeleckej tvorbe ?
Čo sa týka tém, v poslednom čase som sa venovala téme ženy. Ale veľmi vďačnou témou mojej tvorby sú parafrázy. Je to moja cesta k duchovnu, je to možno spojené aj s vekom. Parafrázou Hieronyma Boscha hľadám svoj vzťah k Bohu.
Moja karikatúrna skratka, ktorú často využívam, mi nedovoľuje maľovať Ježiša alebo Pannu Máriu, aby som nemala z toho zlý pocit, že ich znevažujem. Takže hľadám fragmenty alebo časti zo sakrálnej tvorby už spomínaného Hieronyma Boscha, ktorý zobrazoval tieto náboženské motívy civilným spôsobom. Až sa čudujem, že cirkev s tým vôbec súhlasila, pretože sú tam výjavy hraničiace napr. aj so sexualitou.
Ale mne sa páčia zhluky postáv, ktoré on tvoril, lebo mám pocit, že celá táto naša spoločnosť sa zhlukuje do nejakých skupiniek a stráca sa spoločné povedomie… a tie skupinky fungujú len sami pre seba.
Samozrejme, parafrázy Hieronyma Boschu dotváram vlastným vstupom, ktorý pre mňa niečo znamená. Napríklad, mám obraz s takými velikánskymi ušami, ktorý sa volá „krik vtákov“ a znamená to, že v tom hluku sveta nepočúvame samých seba, že sme ovplyvnení všetkým možným. Ale svoje vnútro nepočúvame vôbec, lebo nám táto doba nedáva tú možnosť.
Moja tvorba je príznačná aj pásikom – ja rada páskujem, ale vychádza to znova ešte z môjho detstva, keď sa o mňa starala moja stará mama. Oni mali doma také pásikavé tmavomodré periny a fascinovalo ma, ako sa ten geometrický prvok, pásik pohybuje. Akoby bol živý, asi preto ho tak rada používam. Je spojený s mojím detstvom.
Venuješ sa aj scénografii a detskej tvorbe, vyrábaš bábky pre televíziu, a rôzne scény pre divadelné predstavenia. Čo obnáša takáto práca ?
Súčasťou mojej tvorby je aj divadlo. Začínala som scénografickou tvorbou pre deti a potom neskôr aj pre dospelých. Spolupracovala som s rôznymi bábkovými divadlami a neskôr aj s činohernými divadlami, ako napríklad Divadlo na rázcestí v Bystrici, kde som robila predstavenia – ale aj v Žiline, Martine, Bratislave a v Prešovskom divadle. Tam som pripravovala hlavne scény – ich návrhy scény až po realizáciu, ako aj návrhy a výrobu bábok. Niekde som robila len bábky, niekde som robila len scény – podľa toho, ako sme sa dohodli.
Divadelná tvorba je hlavne kolektívna práca, čiže výtvarník sa musí dohodnúť s režisérom, aj so scenáristom, aby to dobre dopadlo. Podarilo sa mi aj zúčastniť sa na filmovačke, volalo sa to Slovenské kino a tam som robila bábky do dokumentárneho filmu, ktorý mapoval rozprávky od 50 rokov.
Zúčastnila som sa aj priameho filmovania, čo bolo pre mňa úplne čarovné. Je pravda, že teraz už toho v tejto oblasti robím omnoho menej, jednak zo zdravotných dôvodov a aj preto, že už to je v podstate parketa tých mladších. Napriek tomu stále tvorím, ale už nie až tak – no snažím sa odovzdať to, čo viem, mojim žiakom.
Učíš aj na umeleckej škole. Ako ťa napĺňa práca s deťmi ?
Pracujem v Súkromnej umeleckej škole – Tralaškole v Nitre, kde učím deti od 1. stupňa – od 6 rokov až do dospelosti. V podstate je to široký záber, je to ťažké, lebo každé dieťa je iné a treba k nemu pristupovať inak. Dnes sú všetky deti individuality, ku ktorým treba pristupovať osobitne, čo je to veľmi ťažké, lebo niekedy si nosia so sebou aj svoje problémy z domu a cesta učiteľa k dieťaťu je niekedy ťažšia a dlhšia. Ale väčšinou sú to pre mňa väzby, ktoré zostávajú. Niektoré decká, ktoré už dávno skončili, ma chodia navštevovať, píšeme si, a dokonca som bola dvom mojim žiačkam na svadbe.
Venuješ sa aj tvorbe keramiky a pripravuješ aj občasné workshopy pre záujemcov…
Okrem tohto všetkého tvorím aj z hliny. Baví ma hlavne to, že sa z hliny dá vytvoriť všetko. Robím aj také workshopy pre zopár ľudí, ktorí si chcú niečo vyrobiť z hliny a môžu si to tu u mňa aj vypáliť.
Tvoja tvorba sa postupne mení, teraz si prešla na nežnejšiu tvorbu, ženskejšiu…
Keď človek starne, už mu je ťažko pozerať sa do zrkadla (smiech)… Posledné moje výstavy boli práve v priestoroch, ktoré boli určené pre ženy a pre ich vlastný rozvoj, prezentáciu. Tak som sa snažila vytvoriť niekoľko portrétov, ktoré sa mi tam hodili.
Za svoju najkrajšiu výstavu považujem tú, čo som mala v sýpke v Radošine. Jednak bol ten priestor geniálny sám o sebe, a už sa len ho bolo treba doťuknúť tými obrazmi, ktoré tam krásne vynikli, preto to považujem za najkrajšiu výstavu.
Čo by malo umenie prinášať dnešným ľuďom?
Umenie je v podstate terapia, nielen pre toho výtvarníka, ale to dielo by malo pohladiť aj dušu. Je síce pravda, že teraz v poslednom čase sa prezentujú skôr ideologické témy, ktoré sa týkajú súčasnosti, ako napr. homosexuality a tak ďalej, ale chýba tam umenie. Mne v tom chýba ten človek za tým, pretože často je to len mechanicky vytvorené na nejakú tému, ale stráca to ojedinelosť a nie je to trvalé umenie – je to len umenie ktoré sa vytvorí na chvíľu a potom zanikne.
Myslím si, že keď sa nejaké dielo vytvorí, malo by robiť tomu, komu je určené, radosť v podstate celý život a napĺňať ho niečím – inak to nemá význam.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme ešte veľa tvorivej činnosti.
S celou tvorbou výtvarníčky sa môžete zoznámiť na webovej stránke sonamrazova.sk
