Ukázali eurovoľby skutočne posun doprava?
Po voľbách do Európskeho parlamentu sa objavujú titulky o údajnom „posune doprava“, ktoré vykresľujú pochmúrny obraz budúcnosti EÚ. Bližší pohľad na čísla a trendy z rôznych krajín však toto tvrdenie posúva do inej perspektívy a odhaľuje zložitejšiu politickú situáciu, než by sa mohlo z jednoduchých zovšeobecnení zdať.
Po voľbách do Európskeho parlamentu sa v rôznych médiách opakovane hovorí o „posune doprava“. Ide o zovšeobecnenie výsledkov volieb. Aby sme mohli nedeľňajší fenomén kategorizovať, musíme sa bližšie pozrieť na výsledky a jednotlivé strany.
Strany, ktoré sú kategorizované ako pravicové, boli v nedeľných voľbách úspešné rôznym spôsobom a nemožno ich jednoducho hodiť do jedného vreca. Strany, z ktorých niektoré sa dokonca navzájom nemajú rady, mali už v minulom parlamente ďaleko od spoločnej stratégie. V súčasnosti nič nenasvedčuje tomu, že by to v novom zákonodarnom zbore mohlo byť inak.
Zďaleka nie väčšina
Aj keby všetky pravicové strany spojili svoje sily v novom Európskom parlamente, pravdepodobne by nakoniec získali menej ako 200 kresiel. Väčšina v Parlamente však predstavuje 361 kresiel. Pravicové strany by boli od tohto počtu veľmi vzdialené.
Podľa predbežného konečného výsledku by skupina „Európski konzervatívci a reformisti“ (ECR) mala 73 kresiel. To by bolo o štyri kreslá viac. Druhá pravicová skupina „Identita a demokracia“ (ID) by mala 58 kresiel, čo by bolo o deväť viac ako v predchádzajúcom parlamente. K tomu by sa muselo pripočítať aj 15 kresiel AfD, ktoré nie sú zahrnuté v tomto výpočte, keďže delegácia AfD bola krátko pred voľbami vylúčená z parlamentnej skupiny ID.
Celkovo by tak pravicové strany mali 146 zo 720 poslancov Európskeho parlamentu. Táto číselná aritmetika nepotvrdzuje rozšírený predpoklad o „posune Európy doprava“. Dominantnou silou v nasledujúcich piatich rokoch bude aj naďalej skupina „Európskej ľudovej strany“ (EPP), ktorá zahŕňa aj CDU a CSU z Nemecka a ktorá by mala mať 186 poslancov.
Štyri krajiny s výrazným rastom
Nemožno poprieť, že v niektorých krajinách, predovšetkým v dvoch najväčších krajinách EÚ Francúzsku a Nemecku, došlo k výrazným ziskom pravicových nacionalistických strán. Podľa predbežných výsledkov sa AfD podarilo zvýšiť počet svojich kresiel takmer o tretinu z jedenástich na pätnásť. Vo Francúzsku zaznamenali podobný nárast pravicové nacionalistické strany „Národný front“ (RN) a „Reconquête“ (REC), ktoré v roku 2019 spoločne stúpli z 21 na 35 kresiel.
„Reconquête“ je strana, ktorú v roku 2021 založil vtedajší prezidentský kandidát Éric Zemmours. Názov strany je francúzskym prekladom slova „Reconquista“, čo doslova znamená znovudobytie. Podporu získala predovšetkým od „Národného frontu“, stúpencov tzv. identitárov a pravicových členov „Les Républicains“, najväčšej francúzskej strany, ktorá vznikla v roku 2002 z rôznych strán stredopravého spektra.
Kým „Národný fornt“ bude mať v novom Európskom parlamente 30 poslancov, „Reconquête“ bude v budúcnosti zastupovať päť poslancov.
V Rakúsku sa najsilnejšou stranou stala „Slobodná strana Rakúska“ (FPÖ). So ziskom predbežných 25,7 % predbehla „Rakúsku ľudovú stranu“ (ÖVP), ktorá získala 24,7 % odovzdaných hlasov. V budúcnosti bude môcť FPÖ vyslať do Európskeho parlamentu šesť poslancov namiesto doterajších troch.
So ziskom 9,62 % hlasov si VOX v Španielsku tiež dokázala mierne polepšiť oproti svojmu výsledku z roku 2019 (6,2 %). VOX teraz pravdepodobne bude môcť do Bruselu vyslať šesť europoslancov namiesto doterajších štyroch.
Ak sa pozrieme na výsledky volieb v celej Európe, v skutočnosti len tieto štyri krajiny – Nemecko, Francúzsko, Španielsko a Rakúsko – zaznamenali zisky pravicových nacionalistických strán.
V tejto súvislosti treba spomenúť aj Portugalsko. Tu sa strana „Chega“ zúčastnila európskych volieb po prvýkrát a dosiahla 9,79 % hlasov. V budúcnosti budú môcť portugalské pravicové strany vyslať do Bruselu dvoch poslancov Európskeho parlamentu. Ak sa však pozrieme na celkový výsledok v Portugalsku, pravica ďaleko zaostala za socialistami zo „Socialistickej strany“ (PS), ktorí boli s 32,10 % najsilnejšou silou, a konzervatívcami z „Demokratickej aliancie“, ktorí získali 31,12 % hlasov.
Fiktívne víťazstvá v Holandsku a Taliansku
Vo Švédsku namiesto „posunu doprava“ nastala stagnácia: „Švédski demokrati“ (SD) sotva dokázali zvýšiť svoj výsledok a zostali s tromi poslancami. Zatiaľ čo v posledných voľbách do Európskeho parlamentu strana dokázala získať 15,4 % hlasov, minulú nedeľu získala len 13,2 %.
V Holandsku sa nárast hlasov pre pravicovú stranu pri bližšom pohľade ukazuje len ako fiktívne víťazstvo. „Strana za slobodu“ (PVV) Geerta Wildersa dosiahla v nedeľu 17,7 % hlasov. Holandskí sociálni demokrati zo „Strany práce“ (PvdA) však u voličov zabodovali viac ako Wildersova strana a dosiahli 21,6 %.
Wildersova PVV teraz môže do Európy vyslať päť europoslancov namiesto jedného. Pre pravicové strany je to však v konečnom dôsledku hra s nulovým súčtom, keďže pravicovo-nacionalistické „Fórum pre demokraciu“ (FvD) Wildersovho rivala Thierryho Baudeta sa teraz stalo irelevantným. Hoci strana dokázala v súčasnom volebnom období zabezpečiť štyroch poslancov Európskeho parlamentu, v budúcom Európskom parlamente už nebude mať zastúpenie. Baudetovu stranu v nedeľu volilo len 2,5 % voličov.
Podobná situácia je aj v Taliansku. „Fratelli d’Italia“ premiérky Giorgie Meloniovej sa stala s 28,77 % najsilnejšou stranou v krajine a v budúcnosti bude mať 24 europoslancov. Predtým to bolo len šesť poslancov. Katastrofálny prepad hlasov však zaznamenala pravicová „Lega Salvini“, ktorú vedie bývalý taliansky minister vnútra Matteo Salvini.
Kým v roku 2019 bola táto strana ešte najsilnejšou silou so ziskom 34,33 % hlasov, tentoraz dosiahla len 8,98 %. Namiesto predchádzajúcich 29 poslancov bude mať Salviniho strana v novom parlamente len osem poslancov. Ak sa poslanci oboch strán spočítajú, v novom parlamente bude 32 pravicových poslancov z Talianska. Predtým ich bolo 35 – Taliansko teda prišlo o troch europoslancov.
Straty v Poľsku a Fínsku
Talianski pravicoví nacionalisti nie sú jediní, ktorí utrpeli straty. Vo Fínsku strana „Praví Fíni“, ktorá je súčasťou súčasnej vlády, tiež utrpela straty a namiesto dvoch poslancov má teraz len jedného. Kým v roku 2019 strana dosiahla 13,8 %, tentoraz dosiahla len 7,6 %.
Straty tentoraz utrpela aj poľská strana „Právo a spravodlivosť“ (PiS). Kým v roku 2019 volilo bývalú vládnu stranu 45,4 % Poliakov, tentoraz PiS, ktorá sa medzičasom dostala do opozície, volilo len 36,16 %. Strana stratila šesť kresiel a v budúcnosti bude mať v Európskom parlamente len 20 poslancov.
Na základe týchto údajov nie je možné potvrdiť tézu o „posune Európy doprava“. Pravicové strany sú súčasťou reality v európskej straníckej štruktúre. Vstupujú do vlád a utrpia porážky rovnako ako ostatné strany.
Po prudkom vzostupe rýchly pokles
Príkladom je Dánsko a „Dánska ľudová strana“ (DP). Vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2014 sa táto strana stala s 26,6 % najsilnejšou silou v krajine. V tom čase vyslala do Bruselu štyroch poslancov Európskeho parlamentu. O päť rokov neskôr strana stratila takmer 16 % voličov a dosiahla len 10,8 %. Minulú nedeľu DP pokračovala v klesajúcom trende a získala len 6,4 %. V minulom volebnom období ju zastupoval jeden europoslanec.
Kľúčovým faktorom poklesu DP na vrchole jej úspechu bola schopnosť dánskych sociálnych demokratov prilákať voličov pravice, najmä zo samotnej DP. Hoci podiel hlasov sociálnych demokratov v parlamentných voľbách v roku 2019 mierne klesol, strane sa stále podarilo získať dostatok hlasov pravice na vytvorenie vlády s parlamentnou podporou dvoch ľavicových strán a liberálnej stredovej strany.
Pod vedením Mette Frederiksenovej sociálni demokrati, ktorí predtým podporovali otvorené a multikultúrne Dánsko, prijali pozície, ktoré predtým zastávala politická pravica, napr. Sociálni demokrati boli napríklad za reštriktívnu azylovú politiku a požadovali, aby sa prisťahovalci asimilovali do dánskej kultúry.
Pôvodný článok
