Učená žena antiky v dobe zmietanej náboženskými spormi. Spoznajte život Hypatie Alexandrijskej
Minulosť skrýva mnoho príbehov. Niektoré z nich sú dávno zabudnuté a iné sa nezachovali vôbec. Existujú však aj také, ktoré čas neobrátil v prach a prehovárajú k nám do dnešnej doby, aby nám pripomenuli a odovzdali vzácne ponaučenia. Takýto neobyčajný je aj príbeh nádhernej ženy, veľkej mysliteľky a filozofky antiky, Hypatie z Alexandrie.
Hypatia bola grécka pohanská filozofka a prvá žena novoplatónskej školy, dcéra matematika a astronóma, posledného známeho člena a možno aj predstaveného alexandrijskej akadémie, Theóna z Alexandrie. Jej narodenie spadá do obdobia niekedy medzi rokmi 355 až 370 n.l. v závere grécko-rímskej doby (presný dátum nie je známy). Narodila sa v egyptskej Alexandrii. Jej otec, posledný správca alexandrijskej knižnice (v roku 391 n.l. ju kresťania vypálili) jej od útleho detstva vštepoval lásku k vedám a záujem o poznávanie.
Podľa historikov bola Hypatia neobyčajne krásna, inteligentná a nezávislá žena. Na svoju dobu viedla skutočne neobvyklý život, nerešpektovala normy stanovené pre správanie žien, voľne sa pohybovala po meste a nikdy sa nevydala. Je prvou historicky známou matematičkou a jednou z posledných veľkých mysliteľov starovekej Alexandrie.
Alexandria bolo mesto založené Alexandrom Veľkým v rokoch 332–331 pred Kr. ako budúce hlavné mesto ríše. Po smrti tu bol Alexander Veľký pochovaný v mauzóleu. Mesto sa za neskoršej vlády Ptolemaiovcov stalo sídlom umelcov a vzdelancov. Počas ich vlády tu vznikla známa Alexandrijská knižnica, najväčšia a najslávnejšia knižnica staroveku. Údajne mala v hlavnej budove na svojich policiach 500 000 kníh a ďalšie v priľahlej prístavbe. Bola súčasťou slávneho Múzea (Museion) a v jej záhradách sa prechádzali učenci ako Archimédes, Eratosthenes či Herón.
Učenejšia ako jej otec
Hypatia našla vďaka svojmu otcovi zaľúbenie vo vede, filozofii a poznaní. V tom čase boli podobné záujmy u žien považované za netradičné a bola takmer jedinou ženou v dejinách antickej filozofie. Ponúkli jej prácu na katedre filozofie, a tak sa stala prvou ženou v histórii v pozícii profesorky a učiteľky. Toto postavenie jej zabezpečilo miesto v mestskej rade a mohla sa podieľať na riadení mesta. Obliekala sa do mužského rúcha, ktoré nosili učenci a bola tiež vynikajúcou rečníčkou. Jej učiteľom a vzorom bol jej otec; učil ju najmä matematike a astronómii. Po jeho smrti bola považovaná za vedúcu osobnosť matematiky svojej doby. Predpokladá sa, že ju zámerne pripravoval na rolu svojej pokračovateľky.
V Alexandrii bola medzi ľuďmi veľmi obľúbená a vážená. Sokrates Scholasticus o nej píše v Cirkevných dejinách: „Pre svoju úprimnosť, ktorá pochádzala z jej vzdelania, bola v spojení s hlavnými predstaviteľmi mesta, pretože ju všetci vysoko obdivovali a oceňovali“. Viedla život uznávanej akademičky na Alexandrijskej univerzite, na ktorej mali predtým právo pôsobiť iba muži. Matematik Michael Deakin poukazuje na to, že prekonala svojho uznávaného otca, čo dokazujú staroveké svedectvá o jej genialite. Počas celého života žila v celibáte a venovala sa učeniu a vyučovaniu.
Bola považovaná za obdivuhodnú a charizmatickú učiteľku s rozsiahlymi odbornými vedomosťami. Podľa Synesiových dopisov vzniklo medzi študentmi a Hypatiou osobné priateľstvo. Tieto väzby boli založené na zdieľaní spoločnej cesty za poznaním. Synesios bol jej najvýznamnejším žiakom a chválil ju v niekoľkých listoch.
Ako profesorka na univerzite mala Hypatia každodenný prístup ku knižnici a teda k ohromnému zdroju vedomostí. Zdá sa, že túto možnosť plne využívala, pretože široký záber jej záujmov tomu nasvedčuje a je pôsobivý dodnes. Prednášala o matematike, astronómii, geometrii, algebre a zdokonalila aj výpočtovú techniku. Snažila sa nielen zachovať, ale aj objasniť veľké matematické diela alexandrijského dedičstva. Nadšení obdivovatelia z ďalekých miest chodili k nej domov, aby mohli počúvať jej prednášky o Platónovi a Aristotelovi.
Podieľala sa na vydaní Theónovho komentára k Ptolemaiovmu Almagestu a pravdepodobne aj na usporiadaní Euklidových Základov. Napísala komentár k Diofantovmu dielu Arithmetica. Pripisuje sa jej autorstvo niekoľkých prác z oborov, v ktorých bol činný jej otec. Príkladom je konštrukcia a zdokonalenie astrolábu (astronomického prístroja a kalkulátora na merania na oblohe, používal sa na určovanie a predpovedanie pozícií hviezd a Slnka, ako aj miestneho času podľa miestnej zemepisnej dĺžky) či hydroskopu (na meranie hustoty kvapalín).
Tiež sa jej pripisujú pojednania z geometrie, algebry a o kuželosečkách. Vynašla prístroje na destiláciu vody a rozvinula myšlienky o hyperbolách, parabolách a elipsách. Pravdepodobne bola prvým človekom tvrdiacim, že je Zem guľatá.
V diele Scholastika o nej Sokrates Scholasticus napísal: „V Alexandrii žila žena menom Hypatia. Dosiahla väčšie úspechy v literatúre a vede, ako ostatní filozofi jej doby.“
Svojimi súčasníkmi bola označovaná za tretiu hlavnú predstaviteľku školy platonizmu po Platónovi a Plotínovi.
Staroveká veda a náboženské nepokoje
Jej život ponúka pohľad na dobu, v ktorej veda čelila náboženským konfliktom. Treba podotknúť, že pre Hypatiu bolo vzdelanie cennejšie ako náboženská príslušnosť. Mala aj kresťanských študentov a nerobila rozdiel medzi pohanmi či kresťanmi, snažila sa udržovať dobré vzťahy so všetkými. Stala sa blízkou priateľkou pohanského prefekta Oresta a dávala mu cenné rady. Kresťanský arcibiskup Cyril ju obviňoval, že bráni Orestovi prijať „pravú vieru”. Považoval ju za „kameň úrazu” a prekážku pre tých, čo by prijali „pravdu” kresťanstva nebyť jej šarmu a schopnosti zrozumiteľne vysvetliť študentom zložité matematické a filozofické pojmy, ktoré boli v rozpore s učením cirkvi. Kresťanský kronikár Ján z Nikiu vysvetľuje situáciu z Cyrilovho pohľadu:
„V tých dňoch sa v Alexandrii objavila filozofka, pohanka menom Hypatia, ktorá sa po celý čas venovala mágii, astrolábom a hudobným nástrojom a svojimi satanskými úskokmi zvádzala mnohých ľudí. A správca mesta [Orestes] si ju nesmierne vážil, lebo ho zvádzala svojimi kúzlami. A on prestal chodiť do kostola, ako bolo jeho zvykom.“
Napätie sa zvýšilo, keď dal Orestes potrestať horlivého kresťana Hieraxa za podnecovanie násilia. Hierax sa vkradol do synagógy, aby pre Cyrila špehoval židovskú komunitu a našiel dôkazy o židovských plánoch proti kresťanom. Keď si ho Židia všimli, sťažovali sa Orestovi a Hierax bol zadržaný a potrestaný. To rozzúrilo Cyrila, ktorý povzbudil kresťanskú komunitu, aby zaútočila na Židov. Tých, čo prežili, vyhnali z mesta, pričom ich majetok si privlastnili kresťania a synagógy premenili na kostoly.
Násilná smrť Hypatie: prečo ju zabili?
V náboženskom šialenstve vo „víťazstve“ nad Židmi sa dav vydal hľadať Hypatiu.
V roku 415, keď sa Hypatia vracala domov z univerzitných prednášok, ju napadol dav prevažne kresťanských mníchov, strhli ju zo sedadla voza a vtiahli ju za vlasy do kostola, kde ju vyzliekli donaha, zbili na smrť a upálili.
Učenec Mangasar M. Mangasarian opisuje scénu tak, ako ju zaznamenali antickí historici: „Niektorí historici tvrdia, že mnísi ju požiadali, aby pobozkala kríž, stala sa kresťankou a vstúpila do kláštora, ak si chce ušetriť život. V každom prípade ju títo mnísi pod vedením pravej ruky svätého Cyrila, lektora Petra, hanebne vyzliekli donaha a tam, v blízkosti oltára a kríža, jej ústricovými mušľami zoškrabali trasúce sa mäso z kostí. Mramorová podlaha kostola bola pokropená jej teplou krvou. Aj oltár a kríž boli pošpinené násilím, ktorý jej trhal údy, a ruky mníchov poskytovali príliš odporný pohľad na to, aby sa dal opísať. Zohavené telo, na ktorom si vrahovia vychutnávali svoju fanatickú nenávisť, potom hodili do plameňov.“
Po Hypatiinej smrti bolo všetko, čo mohlo zostať z Alexandrijskej univerzity, na príkaz Cyrila vyplienené a spálené, pohanské chrámy boli zbúrané a došlo k masovému odchodu intelektuálov a umelcov. Alexandriu, ktorá bola dovtedy centrom kultúry a vzdelanosti, zničila náboženská neznášanlivosť a Hypatia sa stala symbolom tejto tragédie. Jej smrť sa uvádza ako koniec klasického sveta, za zlomový bod v dejinách, oddeľujúci klasickú éru pohanstva od éry kresťanstva.
Cyrila pre jeho úsilie pri potláčaní pohanstva a v boji za pravú vieru neskôr cirkev vyhlásila za svätého.
Historik Sokrates Scholasticus naopak tvrdí, že Hypatia sa stala „obeťou politickej žiarlivosti, ktorá vtedy v meste panovala”. Sám Cyril túto hroznú vraždu odsúdil. Kresťansky orientovaní bádatelia sa domnievajú, že Hypatiina smrť nemala nič spoločné s cirkvou a ani s politikou. Vraj to bol spontánny akt násilia, ktoré bolo v Alexandrii rozšírené.
Filozof Martin Cohen sa vo svojich Filozofických príbehoch vyjadrill, že Hypatia prednášajúca exaktné poznatky na Plotinovej Akadémii sa v období šírenia kresťanstva nechcela podriadiť tlaku cirkvi, ktorá považovala grécku filozofiu a jej učenie za zdroj kacírstva. Keďže naďalej prednášala matematiku a filozofiu, cirkevní predstavitelia sa na ňu začali dívať ako na „buričku”, a tak sa stala martýrkou aristotelizmu, ktorý bol v konflikte s cirkevnými dogmami.
Podľa profesora Imricha Ruisela podľahla Hypatia útokom náboženských fanatikov. „Dnes sa jej prípad pripomína ako argument proti ľudskej neznášanlivosti znemožňujúcej filozofom slobodne rozvíjať svoje myslenie”.
V roku 2009 bol nakrútený film Agora o životnom príbehu Hypatie zobrazujúci náboženské nepokoje v Alexandrii okolo roku 415. Hlavnú postavu Hypatie stvárnila herečka Rachel Weisz. Film vyvolal námietky zo strany kresťanskej komunity voči zobrazeniu prvých kresťanov ako fanatických nepriateľov vzdelanosti a kultúry.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
