Trumpova rekonfigurácia globálneho konfliktu: Čo to znamená pre Áziu a Európu? (Komentár)
Po dvoch mesiacoch svojho druhého funkčného obdobia obviňujú niektorí politici na Západe amerického prezidenta Donalda Trumpa, že v dôsledku svojho postoja k vojne na Ukrajine opustil dlhoročných spojencov Washingtonu. Nemusíme sa však pozerať príliš ďaleko do histórie, aby sme si všimli, že podobný akt „znepriatelenia“ sa odohral zo strany kontinentálnej Európy a nebol neopodstatnený.
V roku 1988 zosnulá britská premiérka lady Margaret Thatcherová pri prednáške na College of Europe v belgických Bruggách radila svojim poslucháčom takto: „Musíme sa snažiť o zachovanie záväzku Spojených štátov ohľadom obrany Európy. A to znamená uznať záťaž, ktorú pre ich zdroje predstavujú svetové role, aké na seba berú, a ich názor, že ich spojenci by mali niesť svoj podiel na obrane slobody v plnej miere, najmä keď Európa bohatne.“
Bohužiaľ, tieto mierne slová Železnej lady nepadli na úrodnú pôdu. O jedenásť rokov neskôr sa jej tón zmenil na pohŕdavý a zlomyseľný, keď na konferencii Konzervatívnej strany v Blackpoole šokujúco vyhlásila: „Za môjho života prišli všetky problémy z kontinentálnej Európy a všetky riešenia prišli z anglicky hovoriacich krajín sveta.“
Medzi Bruggami a Blackpoolom sa Thatcherová zmenila z tridsaťročnej zástankyne európskej integrácie na jej zarytú odporkyňu. Odsúdila „britskú malátnosť“ – termín, ktorý použil konzervatívny politik a historik Sir Ian Gilmour vo svojej knihe The Body Politic z roku 1969 na opis ekonomickej stagnácie, sociálneho úpadku a pocitu márnosti a beznádeje, ktoré akoby prestupovali britskou spoločnosťou.
Thatcherová neznášala európsky sociálny štát, kritizovala nezmieriteľný unionizmus a neznášala moc nevolených bruselských byrokratov, ktorí v polovici 90. rokov prakticky zabudli na NATO, aj keď Európa zbohatla. Svoj boj vyhrala posmrtne, v roku 2020 (BREXIT).
Odvtedy Británia, najmä v dôsledku okolností, opustila Európu a nadviazala partnerstvá v indo-pacifickom regióne, ktorý je jej historicky blízky, podpísala bilaterálne dohody o voľnom obchode s Japonskom, Južnou Kóreou, Austráliou a Novým Zélandom a rokuje o nových dohodách so Spojenými štátmi a Indiou. Spojené kráľovstvo nedávno získalo členstvo v Komplexnej a progresívnej dohode o Transpacifickom partnerstve (CPTPP). Nová labouristická vláda sa nesnažila tento kurz zmeniť.
Spojené štáty sú na podobnej trajektórii. Trump tiež odmieta veľkú vládu a byrokratické nadnárodné agentúry. Podobne ako Thatcherová pred takmer 40 rokmi – ale oveľa vehementnejšie – kritizuje ostatné krajiny NATO za príliš nízke výdavky na obranu, čo bola stála výčitka amerických prezidentov, najmä Dwighta Eisenhowera a Ronalda Reagana.
Trumpovi spolupracovníci ochotne kritizujú niektoré európske krajiny za to, že opúšťajú základné západné hodnoty, ako je sloboda slova, za zrušenie bezpečných štátnych hraníc a vpúšťanie gangstrov a fanatických džihádistov, ktorí rozpútavajú teroristické útoky na nevinných občanov. To všetko sa podľa Trumpa deje aj v Spojených štátoch.
Rusko-ukrajinská vojna spôsobila rozkol medzi Trumpom a ostatnými členmi NATO. Chce, aby sa vojna skončila, aby sa Washington mohol „otočiť“ do indo-pacifickej oblasti a čeliť „postupujúcej hrozbe“ komunistickej Číny, ktorú od svojho prvého funkčného obdobia právom považuje za hlavného protivníka Ameriky.
Dve hlavné anglicky hovoriace krajiny, Spojené štáty a Veľká Británia, sa tak takmer súčasne vymaňujú zo svojich záväzkov v Európe a obracajú sa k Ázii. Ich „odchodom z Európy a vstupom do Ázie“ sa tak uzatvára kruh z čias, keď najznámejší japonský reformátor 19. storočia Fukuzawa Jukiči za úplne iných okolností presadzoval opak, t. j. „odchod z Ázie a vstup do Európy“ (1885).
Ak príchod amerického komodora Matthewa Perryho do Japonska v roku 1853 a druhá svetová vojna znamenali prvý a druhý historický vstup Ameriky do Ázie, potom „Trumpov obrat“ môže byť tretím. Mohol by nesmierne prispieť k prosperite v indo-pacifickom regióne mimo Číny, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, s pokračujúcim odpútavaním sa USA od Číny bude veľká časť amerických peňazí smerovať z Číny do iných ekonomík v indo-pacifickom regióne. Po druhé, keďže sa pod Trumpovým tlakom objaví väčšia vojenská sila USA spolu so zvýšenými výdavkami na obranu a schopnosťami v krajinách východnej Ázie, táto sila bude nasadená na zadržanie čínskeho režimu a dosiahnutie väčšej regionálnej stability a nové investície prídu s väčšou dôverou.
Ale čo potom Európa, ktorú Spojené štáty a možno aj Británia opúšťajú? Bude sa jej dariť, ale doposiaľ neočakávaným spôsobom.
Scenár bude nasledovný: Trump 2.0 bude naďalej povzbudzovať Európu, aby sa zložila na svoju obranu, nevyhnutne na úkor svojho sociálneho štátu, klimatickej politiky a otvorených hraníc, a ak to bude potrebné, poškodí transatlantické vzťahy. Pritom bude Trump veľmi očierňovaný.
Napríklad nedávny článok BBC obvinil amerického prezidenta z toho, že „vyhodil do vzduchu svetový poriadok“. To je však čistý eurocentrizmus, pretože Trump len resetuje vzťahy Washingtonu s Európou a Európa nie je celý svet.
V skutočnosti existujú dobré signály, že Európa reaguje na Trumpa zdravým spôsobom; napríklad novozvolený nemecký líder rozhodol, že Nemecko musí vynaložiť obrovské sumy na modernizáciu svojej armády bez ohľadu na to, že bude musieť nevyhnutne znížiť výdavky na sociálne zabezpečenie a preorientovať svoj model rastu.
Očakáva sa, že keď bude Európa opäť silná a zdravá, Trump zmizne zo scény a jeho nástupcovia budú môcť napraviť vzťahy, keď budú odstránené všetky prekážky. V tom čase bude svet stále v podstate bipolárny: tábor otvorenej spoločnosti verzus autoritársky tábor alebo ešte horší.
Konflikt medzi oboma tábormi sa bude odohrávať na dvoch hlavných scénach. Prvou je Ázia, kde budú Spojené štáty – zbavené svojho európskeho bremena a v akomsi spojenectve s Japonskom, Taiwanom, Južnou Kóreou a Austráliou – čeliť čínskemu režimu. Najsilnejšia mocnosť na svete sa pokúsi zvrátiť a zadržať tú najnebezpečnejšiu. Ďalšia v poradí je Európa, kde sa zreformovaná a posilnená Európska únia stretne s Ruskom. Druhoradá veľmoc sa bude snažiť udržať v šachu veľmoc tretieho rádu. Pre Západ to bude oveľa racionálnejšia konfigurácia konfliktu a zvládnuteľnejšia deľba práce ako teraz.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia sa nutne zhodovať s názormi Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
