Deti, ktoré športujú, sa vedia popasovať s vecami, ktoré by iné deti vzdali už v začiatkoch (Rozhovor s trénerom atletiky)
Šport a pohyb zastávajú dôležitú úlohu v živote detí. Predstavujú nielen zábavu a formu trávenia voľného času, ale aj cenný nástroj na rozvoj ich fyzického, mentálneho a emocionálneho zdravia. Športová aktivita pomáha deťom udržiavať si hmotnosť, posilňuje ich svaly a podporuje celkovú fyzickú kondíciu. Okrem toho má šport dôležitú úlohu vo vývoji sociálnych zručností detí.
Účasť na pretekoch učí deti spolupráci, komunikácii, tímovej práci a riešeniu konfliktov. Taktiež sa v športe učia dodržiavať pravidlá, rešpektovať rozhodnutia trénerov a rešpektovať svojich súperov. Šport má vplyv na osobnostný rast detí a podporuje vytváranie zdravých životných návykov. Pre mnohé deti sa stáva súčasťou ich identity a životného štýlu, ktorý im prináša radosť a vyvažuje ich život.
V oblasti atletiky sa tréneri často stretávajú s unikátnymi výzvami a ťažkosťami, ktoré vyžadujú nielen odbornosť a skúsenosti, ale aj empatický prístup a trpezlivosť. Jednou z najväčších výziev je pracovať s mladými športovcami, ktorí ešte len začínajú svoju športovú cestu. O otázkach významu rodičovskej podpory, motivácii detí, ich prípravy na súťaže a rozvíjaní charakteru prostredníctvom atletiky sme sa porozprávali s trénerom Tomášom Horváthom. Po založení Atletického klubu Puma Senec pripravuje a trénuje deti v rámci rôznych vekových kategórií s cieľom nielen rozvíjať ich atletické schopnosti, ale aj podporovať ich osobnostný rast a potenciál.
Povedzte nám niečo o sebe a o Atletickom klube Puma Senec.
Keďže pochádzam zo športovej rodiny, od svojho útleho veku som akosi prirodzene inklinoval k športu. Mama robila atletiku a gymnastiku, otec kolektívne športy ako futbal, ale aj tenis. Ja som bol celý život na individuálne športy, od dva a pol roka som začal lyžovať a môžem povedať, že som celý život športoval a skúšal som rôzne športy. Robil som rýchlostnú kanoistiku, karate aj tenis.
Ukončil som Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave, spojený odbor trénerstvo a učiteľstvo. Po ukončení štúdia som trénoval plávanie a atletiku ako mimoškolský krúžok. Keď som sa dostal ako učiteľ do Senca, v roku 2019 som založil Atletický klub Puma, ktorý už nefungoval ako krúžok, ale zameriaval sa hlavne na pretekársku činnosť. Začal som trénovať deti, z ktorých sa postupom času vykryštalizovali pretekári. Cez svojich zverencov sa mi darí dosahovať to, čo som nedosiahol sám.
Ako sa môže dieťa dostať do vášho klubu?
Funguje to takým spôsobom, že mi rodičia detí zavolajú alebo napíšu, prídu na skúšobnú hodinu, či im vyhovuje spôsob tréningu, tréneri a vedenie hodiny. Ak áno, vyplnia prihlášku, uhradia členské a dieťa začne trénovať. Rodičov vždy vopred informujem, že nefungujeme ako krúžok, v ktorom sa deti len hýbu, ale sme športový klub. Ak vidím potenciál u detí na tento šport, ideme na súťaž a začíname vážnejšie spolupracovať.
Ako zistíte, či má dieťa nadanie na atletiku?
Po tých rokoch skúseností čo trénujem deti, viem celkom rýchlo odhadnúť, či má dieťa potenciál uspieť v tomto športe. Vidím, či vyčnieva spomedzi ostatných, či má dobrú pohybovú pamäť, ako spolupracuje, ak mu poviem, čo má urobiť a zároveň, ako rýchlo to dokáže spraviť.
Chodia deti radi na preteky?
Veľakrát mám skúsenosti, že deti trénovať chcú, ale na preteky už nechcú chodiť. Našťastie mám väčšinou v klube deti, ktoré pretekať chcú a zároveň ich v tom podporujú aj rodičia. Podpora detí zo strany rodičov zastáva v tomto prípade významnú úlohu.
Koľko detí trénujete a ako často mávate tréningy?
Tréningy mávame trikrát do týždňa – pondelok, stredu a piatok. Na každej hodine mám zhruba 20 detí, pričom mám dvoch trénerov, s ktorými si ich rozdelíme podľa toho, čo idú robiť, k čomu inklinujú a ako sú zdatné.
Môže akékoľvek dieťa trénovať atletiku?
Mal som aj deti, ktorým to nešlo, ale celý život robím s deťmi a mám tú trpezlivosť opakovať stále dookola to, čo potrebujú vedieť a naučia sa, čo musia. Mal som aj deti, o ktorých by som spočiatku ani nepovedal, že na to majú, ale naučili sa. Pracoval som aj s deťmi, ktoré mali strach, báli sa komunikovať, nechceli tento šport robiť a postupne sa mu otvorili, obľúbili si ho, pretože zistili, že funguje na kamarátskej báze. Keď som takéto deti zobral na sústredenie, sami zistili, aká je to zábava a výnimočný zážitok, koľko sa toho naučia a spoznajú, nadviažu nové priateľstvá. Niektoré deti to úplne zmenilo, aj ich pohľad na tento šport.
Predstavíte nám niektorých atlétov klubu Puma Senec?
Najlepšia atlétka, ktorú som trénoval a s ktorou som chodil aj na medzinárodné preteky, bola Tatiana Janegová. V júni 2022 obsadila v Ostrave na medzinárodných pretekoch Čokoládová tretra 4. miesto v behu na 300 metrov. Ďalej Eliška Némethová vyhrala napríklad medziškolskú Seneckú latku v skoku do výšky. Dobre tiež skáče prekážky, kde má úspechy a dobré časy. Bola na majstrovstvách Slovenska vo svojej kategórii. Na krátke trate do 300 metrov nemá konkurenciu Timotej Fleško. Je rýchly a stále sa umiestni na popredných miestach. Môj syn Theodor Horváth je okrem šprintu aj na stredné a dlhšie trate do 1500 m, dobre skáče do diaľky. Laura Lehotská od minulého roka vyhráva aj skok do výšky, do diaľky skočí 4 metre, čo je na jej vekovú kategóriu pomerne veľmi dobré. Ani staršie deti toľko neskočia, je multitalentovaná, dobre behá aj skáče do výšky. Vyhrala medziškolské súťaže aj súťaže organizované Slovenským atletickým zväzom.
Ďalší chlapec, Teodor Slavkovský, je zase na dlhšie trate a čo sa zúčastňujeme Dúbravskej miniligy, poráža atlétov, ktorí trénujú oveľa dlhšie.
Veronika Csanyiová je dobrá šprintérka, odbehla 60 metrov pod 8 sekúnd, ďalej Paula Javorová behá dlhšie trate ako 2 km, ale aj kratšie ako 60 a 150 m. Z najmladších našich nádejí by som spomenul bežcov Martina Kordoša, Samuela Stellera a Natáliu Dillane.
Nováčik v klube a šprintér Adam Klukay postúpil na celoslovenské finále Čokoládovej tretry do Košíc. Medzi najmladšie šikovnice patrí aj Alexandra Šefčovičová a Janka Staškovičová.
Akými spôsobmi motivujete deti k výdrži v tomto športe?
Snažím sa ich motivovať buď spôsobom, že si dám s nimi preteky na tréningu, alebo ich motivujem odmenou, či sa s nimi porozprávam, aby ešte vydržali a zisťujem, čo ich trápi, aké majú problémy a potom sa to snažíme riešiť. Keby tento šport išiel všetkým tak ľahko, všetci sme už špičkoví majstri sveta, alebo víťazíme na olympiáde. Zvyknem sa aj časovo s deťmi dohodnúť, aby to ešte nevzdávali a dali tomu napríklad ešte mesiac. Často si to vyžaduje aj rozhovor s rodičmi, ale nemal som zatiaľ deti, ktoré by chceli úplne prestať. Stalo sa, že dieťa ukončilo tento šport kvôli škole, keď prechádzalo zo základnej školy na strednú a malo veľa učenia, projektov a iných záujmov, že neostal čas aj na atletiku, na športový klub.
Ako pripravujete deti na súťaže a ako prebiehajú tréningy?
Deti pripravujem na súťaže tréningom – dobre ich rozcvičím, niekedy pretekajú medzi sebou, aby odbúrali strach. Hlavne s nimi veľa komunikujem, aby to brali ľahko, nech to robia preto, že to majú radi a nie preto, aby niekomu niečo dokazovali. Oni sa potom sami vedia porovnať s druhými a povedať, či trénovali dostatočne, alebo majú niekde medzery. Súťaže odhaľujú veľa aj mne ako trénerovi – vidím, či som správne postavil tréning a či na dieťa zaberá, ako má.
Na tréningoch robíme všetko. Skáčeme, beháme, ponaťahujeme svaly a aktivujeme ich, aby nedošlo k žiadnym zraneniam.
Pretekový deň vyzerá tak, že najprv deti odprezentujem, vezmem štartové čísla a čakám deti, ktoré postupne prichádzajú. Najprv idú tie menšie a postupne sa dostávajú na rad staršie. Dám im ich čísla, rozcvičím ich a čakáme na disciplínu. Pri menších deťoch im nastavím štartový blok, ktorý sa používa pri krátkych tratiach. Pokiaľ je vyhodnotenie (keď nešlo iba o bodovaciu súťaž), kde sa vyhodnocujú tri miesta, čakáme na vyhodnotenie a deti sa medzitým najedia, napijú a ideme domov. Väčšinou, keď ideme ako športový klub, prídu rodičia spolu s deťmi, ale nechajú mi ich a ja sa o ne starám. Ak rodičia zostanú, sú mimo nás ako diváci.
Kto organizuje súťaže?
Kluby v spolupráci so Slovenským atletickým zväzom alebo ich ešte organizuje daný krajský zväz. U nás v atletike je viac krajských zväzov, napríklad my sme bratislavský zväz a patríme pod Slovenský atletický zväz.
Schádzajú sa atléti z celého Slovenska?
Na súťaži atletického zväzu sa zúčastňujú predovšetkým kluby, ktoré sú pod krajským zväzom. Je to však otvorené aj pre iné školy z celého Slovenska. Teraz na Čokoládovej tretre boli aj pretekári zo stredného Slovenska.
Dochádza aj k úrazom? Ako ich riešite?
Moje deti zatiaľ nemali zranenia, ktoré by im bránili pokračovať v tréningu, čiže nevypadli z tréningového procesu. Samozrejme, keď je dieťa zle rozcvičené, môže dôjsť k nepríjemným poraneniam ako roztrhnutie svalu, natiahnutý sval, presilenie. Jednému šprintérovi sa stalo, že si natrhol zadný stehenný sval. Musel na chvíľu obmedziť tréningové zaťaženie a absolvovať rehabilitácie. Zlomeniny pri našom športe nemáme, pretože nepadáme a nehrozí zlomenina ruky, nohy alebo otras mozgu. Nie je to kontaktný šport, pri ktorom niekto niekoho sotí.
Existujú v oblasti atletiky ťažkosti a výzvy, s ktorými sa musíte ako tréner vysporiadať?
Väčšinou máme problém, že deti toľko zo začiatku nevládzu alebo sú na seba veľmi prísne. Hneď by chceli všetko vedieť a všade vyhrávať. V poslednej dobe bojujem s tým, že veľa ľudí by chcelo robiť atletiku a trénovať, ale ísť na súťaž je už mimo ich komfortnej zóny – majú oslavu, chcú mať voľno alebo tam vždy niečo je, kvôli čomu nemôžu. Hlavne toto vidím ako problém. Niekedy je nemožná misia dostať talentované deti na súťaže.
Dnes je trendom zaťažovať deti mnohými krúžkami, kam chodia pomaly 7 dní v týždni a potom nemajú čas na sebarozvoj a rozvíjanie svojho talentu. Často sa bije napríklad súťaž s určitým ich vystúpením a rodičia potom rozhodujú, čo je pre ne dôležitejšie, tak namiesto súťaže idú radšej na vystúpenie alebo rodinnú oslavu. Preto je dôležitá aj podpora rodičov v motivovaní detí a ich vedeniu k športu.
Myslíte, že u detských športovcov pretrvá záujem o šport a pohyb do dospelosti, alebo je to pre ne iba dočasná záľuba?
Tak, ako to funguje v škole, je to aj v športe. Pokiaľ je rodič duchom športovec a správne funguje trojuholník rodič, tréner a dieťa, tak deti športujú aj v dospelosti. Ale pokiaľ rodič nemá k tomu vzťah, nepodporuje dieťa alebo majú nastavené, že dieťa si určuje, čo chce a kedy chce, tak to pri prvej prekážke vzdajú.
Ako môžu deti ďalej rozvíjať svoj talent? Je možnosť prestúpiť na športové gymnázium?
Nie je to o nadaní, mám deti, ktoré išli na športové gymnáziá a školy a niektoré chcú ísť v mojich šľapajách a byť trénerom. Nie je to však ani tak o talente, než ako o tom, či to dieťa natoľko baví, aby v tom pokračovalo. Ak má človek záujem sa v tom ďalej rozvíjať ako tréner alebo športovec, nehrá úlohu talent, ale odhodlanie, výdrž a disciplína. Je dôležité urobiť prijímačky a talentové skúšky. Ak aj dieťa nemá dobré výsledky, avšak veľa trénuje, nemusí mať vôbec talent a napriek tomu dokáže uspieť.
Cítiť na súťažiach medzi deťmi rivalitu?
Určite áno, ale takú zdravú. Medzi deťmi existuje túžba po výhre a chcú byť lepší, ako ten druhý. Keď však ukončia súťaž, naďalej sa kamarátia a zabávajú aj mimo pretekov a v súkromnom živote trávia spolu čas. Patrí k športu, že každý chce vyhrávať, a keď tomu obetujú toľko času, je iba samozrejmé, že sa chcú dostať na vrcholnú súťaž a získať medailu.
Podporujú úspechy zdravé sebavedomie a sebahodnotu detí?
Myslím si, že áno. Veľakrát práve cez šport dosiahnu také veci, ktoré by v súkromnom živote možno nedosiahli vôbec. Nemyslím materiálne veci, ale osobnostné, charakterové a hodnotové. Sú deti, ktoré v súkromí, v športe a aj v škole dosahujú úspechy ľahko, pretože sú multitalentované. Ale je mnoho takých detí, ktoré sú presným opakom. Sú introvertné, ťažko komunikujú a horšie si nachádzajú v spoločnosti svoje miesto. Práve týmto deťom šport pomáha, aby sa otvorili, dokázali vyjadriť svoje pocity, myšlienky a vnímať svet okolo seba s nadhľadom. Šport im pomáha prekonávať prekážky, mení ich k lepšej verzii seba samých, pretože deti sú prirodzene bojovnejšie, cieľavedomejšie a ctižiadostivejšie. Sú oveľa lepšie pripravené do budúceho života a vedia sa popasovať s vecami, ktoré by iné deti už hneď v začiatkoch vzdali.
Akýkoľvek šport predstavuje aj určitý životný štýl. Veríte v to, že deti dostávajú vďaka športovaniu dobrý základ do života a zdravé návyky?
Jednoznačne. Deti majú zmysel pre disciplínu a nastavenie si režimu. Získavajú zdravé návyky, čo sa týka zodpovednosti. Vedia, že musia urobiť to, čo je povinné (škola, učenie sa), potom ísť na tréning a až potom nasleduje voľno a majú čas na seba. Vedia rozlišovať medzi tým, čo je dôležité a čo menej. Dokážu jednoducho dobre zadeliť svoj čas, s čím má dnes aj mnoho dospelých problém. Deti, ktoré športujú, sa ľahšie učia novým veciam, sú pracovitejšie a v rozmýšľaní akoby dospelejšie.
Aké pozitívne prínosy má šport v živote detí, čo sa týka ich hodnôt a správania sa?
Šport má prínosy v mnohých oblastiach. Najdôležitejšie je asi to, že deti už vo svojom mladom veku vidia zmysel svojho života. Majú cieľ, za ktorým idú a určité nastavenie, že tieto veci robia preto, aby boli spokojné a šťastné. Napriek tomu, že v dnešnom svete sú peniaze dôležité, sú len pridanou hodnotou, pretože v skutočnosti záleží na tom, aby sa človek cítil šťastný, naplnený a robil to, čo ho baví.
Ďalej rozvíja šport u detí dôležité hodnoty a charakterové vlastnosti ako súcit, pretože napriek súťaži dokážu druhým férovo pomôcť. Nejdú za svojím záujmom za každú cenu a na úkor druhých. Sú úctivejšie, prejavujú rešpekt a tiež schopnosť ovládať sa, majú odhodlanie a výdrž. Socializácia im pomáha lepšie fungovať s ostatnými. Sú pripravenejšie do života, nepodvádzajú, sú trpezlivejšie a nerobia zle druhým. Máme sa od nich čo učiť.
Deti nemajú čas dostať sa do zlej spoločnosti a myslieť na veci ako fajčenie či drogy. Teraz číha na ne nebezpečenstvo na každom kroku, nie je to ako za našich čias. Nenaháňajú sa za prízemnými vecami a tiež sa bezcieľne nepotulujú po sídlisku. Aj vďaka športu spoznávajú samých seba, svoje hranice, silné a slabé stránky. Už majú cieľ a vidia zmysel vo svojom živote, nemusia sa toľko hľadať ako iné deti. Aj vďaka tomu je na ne zlý vplyv spoločnosti alebo menšej skupinky detí malý, pretože oni už vedia, čo chcú, kam patria a kam smerujú.
Čo by ste odkázali budúcej generácii detí?
Nech športujú, pretože budú zdravšie a lepšie pripravenejšie na život. Jednoduchšie budú prekonávať vďaka tomu aj prekážky, ktoré im život prinesie.
Ďakujeme za rozhovor a vašim zverencom prajeme veľa ďalších športových úspechov!
