Tibet pred 100 rokmi – nahliadnite do života v Snežnej krajine
Kto si dnes dokáže predstaviť, aký bol pôvodný Tibet, ako v ňom žili jeho obyvatelia, čím sa živili, v čo verili, akú mali kultúru? Ak si prečítame knihu Alexandry David-Néelovej Zakázaná krajina: Cesta Parížanky do Lhasy, kde opisuje svoje dlhé putovanie po tibetskej oblasti v 20. rokoch minulého storočia, postupne sa nám môže vynoriť pôvodný obraz tejto vysoko položenej krajiny.
O názve Tibetu uviedla: „Podľa väčšinového názoru pôvod názvu Tibet pochádza z dvoch slov, Tö-Bö, kde Tö v tibetčine znamená vysoký.“ Samotní Tibeťania však podľa nej používajú slovné spojenie Gang-jul; Snežná krajina.
Ako prekonať zákaz
Francúzska orientalistka nielen ovládala jazyk obyvateľov Tibetu a poznala aj praktizovala ich náboženstvo, ale mala aj pevné odhodlanie vydať sa na tajnú cestu do Lhasy. V tom čase bol prístup do Lhasy a niektorých ďalších oblastí cudzincom zakázaný. Niektoré oblasti boli ovládané Čínou, iné britskými guvernérmi.
„A nešlo len o Lhasu,“ opisuje David-Néelová zakázané územie. „Ohromná závora pretínajúca ázijské cesty sa rozkladala približne medzi 78. a 99. stupňom východnej dĺžky a 27. až 30. stupňom severnej zemepisnej šírky.“
David-Néelová sa potom prezliekla za tibetskú žobráčku a so svojím adoptívnym synom lámom Jongdänom sa tajne vydala na cestu. Tvár a ruky si začiernila sadzami, aby zakryla svoj európsky pôvod, a vlasy si upravila príčeskom s vrkočom. Domorodci ju skutočne oslovovali Džebcünma, Ctihodná pani.
V drsnej horskej oblasti si obyvatelia natierali tvár jačím tukom zmiešaným so sadzami ako ochranu pred mrazivým vetrom. Takto vtedy vyzerala horská kozmetika.
Počas putovania opisuje kolorit miestnych obyvateľov. Aj v horských oblastiach sa nachádzali čörteny – budhistické stúpy alebo náboženské miesta, kam chodili skupiny zbožných pútnikov. Pútnici podľa zvyku takýto čörten trikrát obišli, pričom si potichu odriekali modlitby. Život bol drsný a ťažkosti sa prijímali s pokorou. Budhisti veria, že ak znášajú ťažkosti v tomto živote, budúci život budú mať šťastnejší.
Putovanie za almužnou
Bolo zvykom, že ak človek táboril vonku pri ohni, mohol sa k nemu pridať aj náhodný okoloidúci a bez rozpakov si zobrať podiel z jedla z ohniska, opisovala ďalej. Ľudia boli vždy ochotní podeliť sa o skromné jedlo.
Strava pozostávala väčšinou z čaju ochuteného jačím maslom a zahusteného campou – praženou jačmennou múkou. Ako dezert slúžili sušené marhule. Chlieb bol vzácnou pochúťkou. V oblasti Po sviatočne vyprážali placky z kysnutého cesta v marhuľovom oleji, čo bola mimoriadne vzácna pochúťka. V Tibete sa väčšinou používal horčičný olej.
Vidiecke rodiny z riedko osídlených oblastí mávali doma kamenný žarnov na ručné mletie a na ňom si mleli vlastnú múku. Mali na to vyhradenú miestnosť, ktorú asi ako jedinú udržiavali v čistote.
Niekedy David-Néelovú so synom na noc prijala majetnejšia rodina, kde našli čistotu a poriadok. Hygienické návyky obyvateľov však boli pre Európana len ťažko prijateľné. Niekedy si naozaj musela odoprieť. Ale ako povedala, chuť do jedla ju nikdy neopúšťala. A horali mali silné žalúdky, ako poznamenala. Človek si v duchu mimovoľne pomyslel, že domorodci museli mať veľmi dobrú imunitu.
Obaja putujúci sa cestou ráno a večer zastavovali, naberali vodu z horských riek alebo potokov a na ohni si varili čaj v kotlíku, ktorý nosili všade so sebou. Občas narazili na horúce pramene vyvierajúce v prírode a podarilo sa im vykúpať – dokonca aj v mrazivej noci.
Palivo na oheň bolo vzácnosťou – väčšinou sa používal sušený trus domácich zvierat. Niekedy boli obaja pútnici pozvaní do domácností jednoduchých horalov, ktorí ich srdečne pohostili. Občas narazili v horách na budhistický kláštor – gönpu, kam potom zašiel láma a kúpil im potraviny.
Rozprávačka opisuje, ako cestou stretávali bohatých ľudí alebo zvedavých a zhovorčivých dedinčanov. Niektorí ľudia v Tibete boli v tom čase bohatí, putovali na vyparádených koňoch sprevádzaní služobníctvom. Urodzené dámy cestovali elegantne oblečené, ozdobené šperkami. Niekedy stretli aj vznešeného lámu idúceho na koni v kláštornom odeve, ktorého bol tiež doprevádzaný sluhami. Stretli napríklad aj vyslanca tibetského ministerstva financií. V krajine Po stretli aj elegantne vystrojených mužov na koňoch – mali dlhé vlasy, dlhé kožušinové plášte, vesty zo súkna vo farbe granátov alebo smaragdov a na šabliach striebro a drahé kamene.
Počas novoročných osláv obaja pútnici navštívili aj dvor jedného z miestnych kráľov, kde po príchode spievali z plných pľúc a dostalo sa im bohatého pohostenia. Sušené mäso a alkohol z náboženských dôvodov zdvorilo odmietli, ale čaj a koláčiky z repnej melasy vďačne prijali.
Tajomnosť cesty
Obaja cestovatelia sa najviac obávali, že ich spozná nejaký pönpo, poverený úradník, alebo jeho sluhovia a vrátia ich z cesty nazad.
„Pönpovia križovali krajinu v doprovode početného služobníctva rôznych hodností, často nadutejších a zvedavejších ako boli samotní ich páni,“ opisuje David-Néelová vtedajšie putovanie a hrozbu návratu, ktorá bola po celú dobu prítomná. Každé ráno si vždy upravila tvár, čo znamenalo starostlivo ju začierniť sadzami, a tak zakryť svoj európsky pôvod.
Medzi obavami počas púte sa Néelová venovala pozorovaniu miestnych zvykov a obyvateľov. Putovanie k cieľu jej dodávalo neobyčajnú silu a vytrvalosť. Navyše si naplno vychutnávala krásu miestnej prírody, zasnežené vrcholky hôr a nádherné scenérie, ktoré vytvárali zmeny počasia.
Lámove bohoslužby
Počas cesty poskytoval láma Jongdän služby duchovného takmer pri každom stretnutí: pútnici alebo dedinčania podľa oblečenia vždy spoznali učeného lámu a požiadali ho, aby ich liečil alebo im veštil. Tieto služby láma zvyčajne náležite vykonal, zatiaľ čo Alexandra, ktorá vystupovala ako jeho stará matka, zvyčajne zblízka sledovala. Niekedy pridávala aj svoju múdrosť, získanú z dôkladného štúdia sútier v budhistických kláštoroch.
Vybavení tými najskromnejšími zásobami jedla a oblečenia využili všetky svoje schopnosti, aby dosiahli svoj cieľ – vstúpiť do Lhasy. Ich jedinou poistkou boli peniaze ukryté v opasku a tiež krátka strelná zbraň. Alexandra spievala, zaklínala, modlila sa, pridávala si roky, keď hrala žobráčku. Jej adoptívny syn zasa plnil svoju duchovnú úlohu a robil jej spoločníka. Hoci nie vždy žobrali o jedlo, ľudia im stále dávali drobné dary alebo kúsky jedla. Často dostali od miestnych obyvateľov milodary – polievku, campu alebo dokonca kúsok mäsa.
Jongdän sa niekedy zastavil v kláštore, aby sa porozprával s veriacimi, zatiaľ čo džebtsünma na neho čakala na križovatke, v ruke držala ruženec a príležitostne sa rozprávala s okoloidúcimi Tibeťanmi v snahe získať informácie o ďalšom úseku cesty. Dobre poznala ich vieru, príhodne spievala mantru „Om mani päme húm!“.
Keď spolu s lámom prekonali náročný úsek cesty alebo sa im podarilo uniknúť odhaleniu, vždy zvolali: „Bohovia víťazia!“
Pri rozlúčke s kýmkoľvek sa patrilo zvolať: „Gale pheb!“ („Odchádzaj v pokoji“).
Lupiči
Niekedy prespávali u vidieckych hostiteľov, spali v ich kuchyniach, na strešných terasách alebo priamo na streche ich príbytkov, zatiaľ čo nad nimi visela noc a treskúci mráz. Prespať u domorodých obyvateľov bolo menšie riziko ako sa potulovať osamote.
„Väčšina Tibeťanov totiž… nikdy nevztiahne ruku na iného človeka. Prinajmenšom s vraždou veľmi váhajú. Tento zvyk vychádza z budhistického učenia o úcte k životu, ktoré si Tibeťania dokonale osvojili,“ opisuje David-Néelová. Hoci sa aj na náhorných plošinách mohli stretnúť s lupičmi, ktorí by ich okradli, aj títo lupiči mali väčšinou zábrany zabíjať.
Cestou však na lupičov a zlodejov naozaj narazili. David-Néelová dobre poznala náturu miestnych ľudí, a keď začala privolávať kliatby, vzývať ochranné a hnevlivé božstvá, podarilo sa jej odradiť zbojníkov od ich zlého skutku. Išlo vtedy naozaj o život. Poverčiví banditi potom opustili svoju korisť a utiekli. V jednom prípade použila proti zlodejovi strelnú zbraň, pričom výstrel vtedy plnil varovný účel.
Aký bol slobodný Tibet
Dalajlámova vláda v Tibete mala blízko k teokracii. Spoločnosť mala skôr feudálny charakter, boli v nej bohatí a chudobní, titulovaní aj netitulovaní. Dedinčania žili v chatrčiach, bohatí v kamenných domoch. Všetci verili v zákon príčiny a následku. Bolo im jasné, že za dobré skutky budú odmenení, za zlé skutky budú potrestaní. A ak nie v tomto živote, tak určite v tom nasledujúcom.
Obaja pútnici skutočne dorazili do Lhasy a zostali tam asi dva mesiace.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
