Tajná zbraň produktivity velikánov? Zdriemnutie – nenahraditeľný rituál géniov od Churchilla po Einsteina
Umenie zdriemnutia nie je len pre batoľatá alebo lenivé mačky, ktoré sa preťahujú na slnkom zaliatych miestach. Kdeže, niektoré z najuznávanejších myslí histórie považovali obyčajnú poludňajšiu siestu za kľúčový prvok produktivity, a možno dokonca aj za spôsob, ako zachrániť svet.
Napríklad Winston Churchill povýšil zdriemnutie na niečo, čo pripomínalo jeho vlastnú súkromnú olympijskú disciplínu. Stačilo mu iba 20 minút, aby svoj deň rozdelil na dve polovice, čím efektívne získal „dva dni v jednom“ a elegantne vyriešil večný problém iba 24 hodín denne.
Churchill sa pochopiteľne nepovažoval za obyčajného smrteľníka, ktorý by bol podrobený tyranii času. Čas bol pre neho skôr priateľským protivníkom, ktorého bolo treba jemne postrčiť, preskupiť alebo, pokiaľ to bolo nevyhnutné, prekričať.
Napoleon to zvládol na medvedej kožušine
Napoleon Bonaparte, neúnavný stratég s neutíchajúcou chuťou dobývať, spal údajne len štyri hodiny denne. Tieto krátke odpočinky, často priamo na bojisku, kde si ľahol na medvediu kožušinu, nevyužíval len na odpočinok – boli to jeho strategické nástroje.
Pre Napoleona boli krátke zdriemnutia taktickým manévrom, krátkou, ale nevyhnutnou pauzou, ktorá mu zostrila myseľ a posilnila odhodlanie. Dokázal sa prebudiť priamo do bojovej vravy s tým, čo považoval za nadprirodzenú jasnosť, a to napriek hrmeniu delostreleckej paľby v pozadí.
Spánok filozofa
Aristoteles, neúnavný filozof starovekého Grécka, bol rovnako oddaný svojim zdriemnutiam ako úvahám o podstate reality. Fascinovala ho hypnagogická fáza – zvláštna hranica medzi bdením a spánkom, kde sa myšlienky uberajú zvláštnymi, napoly lucidnými smermi.
Aristoteles si všimol, že v tomto krehkom, napoly vedomom stave, sa myšlienky objavujú s jasnosťou a podivnosťou, aké bežné bdenie nikdy nedokáže ponúknuť. „Lebo často, keď človek spí,“ poznamenal, „je vo vedomí čosi, čo hovorí, že to, čo sa vtedy objavuje, je len sen.“
Driemajúca inšpirácia k Mone Lise
O niekoľko storočí neskôr Leonardo da Vinci povýšil túto myšlienku na úplne novú a trochu výstrednú úroveň. Leonardova oddanosť umeniu ho viedla k považovaniu bežného spánku za neefektívne využitie času, a tak začal dodržiavať to, čo dnes poznáme ako Ubermanov spánkový cyklus.
Tento polyfázový režim, ktorý pozostáva zo série 20-minútových zdriemnutí každé 4 hodiny, mu umožnil fungovať len s 2 hodinami spánku denne, kým usilovne pracoval na úsmeve Mony Lisy. Leonardova kreativita pri tomto prísnom režime nielenže neutíchala, ale naopak prekvitala.
Einsteinov „ceruzkový“ spánok
Albert Einstein tvrdil, že potrebuje úctyhodných desať hodín spánku každú noc a občas si zdriemne počas dňa. Pre Einsteina nebol spánok len luxusom, ale kľúčovou súčasťou jeho vedeckého arzenálu – rovnako ako tabule, rovnice a jeho ikonické fúzy.
Zdriemnutie bolo pre neho skôr jemne vyladeným, vedecky navrhnutou mikroudalosťou určenou na udržanie vedomia na hranici bdelosti. Podobne ako Aristoteles sa ponáral len do plytkých vôd prvého štádia spánku a nikdy sa nevydával ďalej.
Aby zabránil tomu, že upadne do nebezpečných hlbín skutočného spánku, sedel vzpriamene na svojom kresle a držal v ruke ceruzku (alebo pre väčší efekt lyžicu). Keď začal zaspávať, ceruzka mu vykĺzla z prstov, s dramatickým cinknutím dopadla na zem a prebudila ho.
Bol to jeho vlastný budík, ktorý mu umožňoval preniknúť do ťažko dosiahnuteľného hypnagogického stavu – zvláštneho súmraku medzi bdelosťou a spánkom, v ktorom mozog vykúzli zvláštne vízie, živé pocity a možno aj občasnú teóriu relativity.
JFK a jeho vlastný koncept zdriemnutia
Americký prezident John F. Kennedy, ktorého diár bol preplnený povinnosťami spojenými s vedením slobodného sveta, si rovnako cenil umenie kvalitného odpočinku. Často sa k nemu pridávala aj jeho manželka Jackie.
JFK tento zvyk prevzal od svojho predchodcu Dwighta D. Eisenhowera, a ten ho zasa prevzal od – áno, hádate správne – Winstona Churchilla.
Zdá sa, že existovalo veľké medzigeneračné sprisahanie vysokopostavených driemajúcich ľudí tajne vládnucich svetu na základe požehnaného odpočinku a zabudnutia.
Edisonov moment so žiarovkou
Thomas Edison, geniálny vynálezca a vášnivý priaznivec zdriemnutia, si rád doprial odpočinok, ale nerád to priznával.
Potom, čo svetu predstavil žiarovku, mal k spánku dosť ambivalentný vzťah – považoval ho za trochu zastaranú nepríjemnosť „z čias, keď sme žili v jaskyniach“. Prirodzene si však doprial spánok, schúlený tam, kde sa práve nachádzal. Tým, ako sa zdá, nielenže vynašiel nový spôsob práce, ale tiež zvláštnu kategóriu „muža, ktorý si zdriemne, ale zapiera to“.
Tolkien, Lewis, Murakami
A teraz spisovatelia – tí, ktorých povolanie takmer vyžaduje kvalitný odpočinok ako nevyhnutný zdroj pre kreatívny proces.
Tolkien a C. S. Lewis len ťažko odolávali krátkej poludňajšej sieste, pravdepodobne pri vymýšľaní niečoho hlbokého o drakoch.
Haruki Murakami, tajomný japonský spisovateľ, ktorého romány spájajú surrealizmus, magický realizmus a bohaté popkultúrne odkazy, je známy nielen príbehmi o hovoriacich mačkách a alternatívnych svetoch, ale aj tým, že sa venuje umeniu zdriemnuť si. Pre Murakamiho je odpočinok takmer zamestnaním na čiastočný úväzok. Podľa niektorých správ si denne dopraje až štyri zdriemnutia, pričom každé z nich je dokonale načasované s presnosťou švajčiarskych hodiniek.
Ak si z tejto praxe môžeme vziať nejaké ponaučenie, tak je to myšlienka, že zdriemnutie by mohlo byť najúčinnejšou zbraňou v arzenáli produktivity – ako to dokazujú generáli, géniovia, politici aj umelci.
Zdriemnutie je nenahraditeľný rituál dovedený k dokonalosti ľuďmi, ktorí by pravdepodobne mohli zmeniť svet aj bez neho, ale neurobili to. A možno práve to je myšlienka, ktorá stojí za zváženie počas krátkej 20-minútovej siesty.
Pôvodný článok
