Stridží deň svätej Barbory. Ako ho slávili naši predkovia?
Na deň svätej Barbory, ďalší stridží deň (okrem Ondreja a Lucie), sa v mnohých dedinách vykonávali rôzne rituály.
Chlapci chodili po domoch oceľovať – vinšovať s kúskom železa alebo tvrdého kameňa, ktorý predstavoval pevné zdravie.
Kedysi všetci čakali na vinšovníkov a úprimne sa tešili, keď prišli. Verili tomu, že ak neprišli, postihlo by ich nejaké nešťastie. Preto bohatí gazdovia dali chlapcom aj drobné peniaze, len aby si zaistili ich príchod aj na budúci rok.
V obciach v okolí Topoľčian, Nitry a Trenčína chodili z domu do domu barborky – dievčatá a ženy zahalené do bieleho šatu, aby ich nikto nespoznal. V každom kúte povymetali husacím pierkom pavučiny, za čo ich gazdiné odmenili.
V Čičmanoch chodili barborky – menšie dievčatá a chlapci, ktorých volali lezeli. Boli sviatočne oblečení, na hlavách mali biele obrusy a v rukách zvončeky. Zvonili nimi pred domom a domáci ich privítali a pustili dnu. Za svoju návštevu si zvykli vyslúžiť jabĺčka, oriešky, sušené ovocie a niekedy aj peniažky.
Na deň sv. Barbory platili pre ženy rôzne zákazy. Nesmeli vôjsť ako prvé do cudzieho domu, šiť, vyšívať, priasť a párať perie. Inak by sa im kravy a voly dopichali rohmi.
Slobodné dievčence, ktoré sa chceli vydávať, vykonávali zvyky spojené s ľúbostnou mágiou. V záhrade si odrezali barborky – halúzky z čerešne, vložili do vázy s vodou a čakali, či im na Štedrý deň vykvitnú. Ak áno, znamenalo to, že do roka a do dňa ich čaká vydaj.
V tento deň sa v banských mestách tradične konali slávnostné omše. Do kostolov prišli bohatí banskí páni, baníci v slávnostných uniformách aj ich rodiny.
Pranostiky
Aké je počasie na Barboru, také bude na Vianoce. Po svätej Baruši, daj čiapku na uši. Svätá Barbora ťahá sane do dvora. Svätá Barbora vyháňa drevo zo dvora.
Deň sv. Barbory bol dôležitý pri predpovedaní počasia. Jej meno bolo spájané so zimou – ľudia vedeli, že budú musieť viac kúriť a chodiť na saniach.
Legenda svätej Barbory
Veriaci uctievali túto mučeníčku už od 8. storočia. Jej život bol však zahalený rúškom tajomstva.
Podľa legendy žila sv. Barbora niekedy v 3. storočí v starodávnom meste Nikomédia v Malej Ázii, na území dnešného Turecka. Pochádzala z rodiny, ktorá vyznávala viacerých bohov. Barbora žila v prepychu, pretože jej otec bol šľachtic a bohatý kupec.
Neskôr, keď sa pridala ku kresťanskej viere, ju jej otec dal z hnevu zatvoriť do veže pri dome. Jedna legenda vraví, že ju tam prišiel navštíviť kňaz preoblečený za lekára a pokrstil ju.
Neskôr sa jej podarilo ujsť. Schovala sa v skale, ktorá sa vraj pred ňou zázračne otvorila. Práve preto je dnes uctievaná ako patrónka baníkov.
Jej skrýšu však prezradil starý pastier a keď ju chytili, zavreli ju do väzenia. Tam ju mučili na kolese s ostňami, ale koleso sa zlomilo. Okolo roku 306 bola odsúdená na smrť a hlavu jej sťal jej vlastný otec svojím mečom. Keď to urobil, z neba vraj udrel blesk. Preto sa sv. Barbora považuje aj za patrónku delostrelcov.
Kedysi patrila sv. Barbora spolu so sv. Katarínou k sväticiam, ktoré mali ľudia najradšej. Umelci ju často stvárňujú ako krásne dievča s alabastrovou pokožkou. Často drží v ruke pávie pierko symbolizujúce večný život a nesmrteľnosť.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
