Stretnutie Macrona a Si Ťin-pchinga: „Peking zabezpečuje pokračovanie vojny na Ukrajine a Blízkom východe“ (Rozhovor s francúzskym sinológom E. Lincotom)
Emmanuel Lincot je profesor na Katolíckom inštitúte v Paríži, sinológ a pracovník francúzskeho Inštitútu medzinárodných vzťahov a stratégií. Nedávno vydal knihu s názvom Veľká hra: Peking a Stredná Ázia. V rozhovore pre Epoch Times hovorí o štátnej návšteve čínskeho vodcu Si Ťin-pchinga vo Francúzsku, ktorá sa uskutočnila v pondelok 6. a v utorok 7. mája pri príležitosti 60. výročia nadviazania diplomatických vzťahov medzi Parížom a Pekingom.
Epoch Times – Ako celkovo hodnotíte 60 rokov diplomatických vzťahov medzi Francúzskom a Čínskou ľudovou republikou?
Emmanuel Lincot – Je to samozrejme dôležitý vzťah, pretože je to prvý skutočný vzťah, ktorý bol nadviazaný medzi západnou krajinou a Čínskou ľudovou republikou, aj keď existoval britský precedens. Ale pokiaľ ide o výmeny veľvyslancov, prvým bolo Francúzsko v roku 1964. A treba pripomenúť, že výber generála de Gaulla bol diktovaný prinajmenšom dvoma faktormi. Prvým bolo, že nebolo možné neuznať krajinu, ktorá mala v tom čase 600 miliónov obyvateľov. Po druhé, bolo nerozumné neuznať krajinu, ktorá sa pripravovala na získanie atómovej bomby.
Všeobecne možno povedať, že vzťahy medzi Čínskou ľudovou republikou a Francúzskom sú konštantné. A naopak, pre Čínu je Francúzsko zjavne vhodným partnerom, keďže je členom Rady OSN a jedinou jadrovou mocnosťou v Európskej únii. Z toho vyplýva potreba uctiť si toto výročie.
Dá sa tiež povedať, že v čínskom myslení je 60 rokov koncom cyklu. Znamená to teda, že Peking alebo aj Paríž môžu nabrať nový smer, alebo naopak, určitú formu kontinuity.
A potom, na oboch stranách, aj keď existuje rozdiel v samotnej povahe politických režimov vo Francúzsku a v Číne, stále je tu snaha hľadať tretiu cestu. Pre Francúzsko táto tretia cesta znamená povedať a v prípade potreby zopakovať, že sme spojencami Spojených štátov, ale že určite nemáme rovnaké záujmy. Minulý rok počas svojej štátnej návštevy Číny Emmanuel Macron predniesol prejav v rovnakom duchu, v ktorom pripomenul, že v prípade vojny medzi Čínou a Taiwanom by sa Francúzsko nespojilo s USA.
Myslím si, že by sme mali privítať toto neustále hľadanie tretej cesty, pretože sa nachádzame v čoraz nebezpečnejšej situácii konfrontácie na celom svete.
V článku uverejnenom v The Conversation ste napísali: „Za šesť desaťročí sa však pomer síl medzi týmito dvoma členmi Bezpečnostnej rady OSN výrazne zmenil.“ Ako hodnotíte súčasnú rovnováhu síl medzi Francúzskom a Čínou?
Ako všetci vieme, z hospodárskeho hľadiska je nerovnovážna, čo znamená, že Francúzsko, rovnako ako všetky európske krajiny, má voči Číne deficit. Takže podpora Číny Rusku, ktoré napadlo suverénny štát, Ukrajinu, je pre Paríž nepríjemná. A Emmanuel Macron si nedá pokoj, kým svojmu čínskemu náprotivku nepovie, že Vladimíra Putina treba priviesť k rozumu.
Napriek tomu si myslím, že v strategickom myslení francúzskej hlavy štátu je slepá škvrna, pretože vzťahy medzi Čínou a Ruskom sú čoraz silnejšie. A tak si neviem predstaviť, ako môže Emmanuel Macron vyvážiť rozhodnutie Pekingu hrať ruskou kartou, ak neponúkne niečo na oplátku. A celkom odôvodnene nevidím, čo môže Francúzsko ponúknuť Číne na oplátku.
Obaja lídri rokovali o veľmi horúcej téme ľudských práv v Číne. Má Francúzsko nejaké páky, ako ovplyvniť Peking v tejto otázke?
Vôbec žiadne. Je zásluhou demokracie, akou je Francúzsko, že odsúdila represie voči Ujgurom. Existuje však asymetria medzi tým, čo západné krajiny hovoria o ľudských právach, a tým, čo hovoria o Číne.
Západ napríklad takmer nič nepovedal o prenasledovaní kresťanov. Je tu teda nesúlad. A nemožno sa rozhorčovať nad osudom moslimskej menšiny v Číne a zároveň podporovať indického premiéra Naréndru Módího, ktorý neustále uplatňuje diskriminačné opatrenia voči indickým moslimom. Ide o dvojaký meter, ktorý autoritárske krajiny ako Čína a Rusko neustále odsudzujú.
Tento dvojaký meter znamená, že Francúzsko nemá na Peking v otázkach ľudských práv žiadny vplyv, okrem toho, že francúzsky parlament označil represie voči Ujgurom za genocídu.
Toto slovo je samozrejme veľmi silné, ale ťažko si predstaviť, čo by Francúzsko mohlo urobiť, ak by chcelo ochrániť určitý počet francúzskych záujmov alebo čínskych občanov žijúcich vo Francúzsku, aby unikli čínskemu komunistickému režimu. Neexistuje teda absolútne žiadna možnosť, že by sa čoraz represívnejšia politika Si Ťin-pchinga zmenila čo i len o kúsok.
Toto stretnutie sa koná na pozadí čínskej špionáže v Európe. Podľa našich spravodajských služieb predstavuje špionáž Pekingu „jednu z najvážnejších hrozieb pre Francúzsko z hľadiska zahraničného zasahovania“. Uvedomuje si Európa a Francúzsko túto hrozbu?
Európa a Francúzsko si to uvedomili trochu oneskorene, najmä v roku 2019, krátko pred pandémiou. Európska komisia vtedy uviedla, že Čína je „systémový súper“, a to vrátane akejkoľvek formy čínskeho zasahovania v oblasti špionáže. Táto téma je dobre zdokumentovaná. Novinári ako Antoine Izambard na nej odviedli veľký kus práce a ukázali, že čínska priemyselná špionáž je mimoriadne dôležitá už celé desaťročia.
Účinnosť tejto špionáže nepochybne súvisí s veľkou zraniteľnosťou a naivitou francúzskych orgánov. Vo francúzskych podnikoch neberieme dostatočne vážne všetko, čo súvisí s ekonomickým spravodajstvom. Je to kultúra, ktorú francúzski podnikatelia a priemyselníci nemajú, alebo ju už nemajú.
Myslím si však, že naše služby sú v tejto oblasti čoraz ostražitejšie, ale škody už boli napáchané. Najlepším príkladom, o ktorom tlač a Parlament hovoria len veľmi málo, je transfer francúzskych technológií, konkrétne do laboratória P4 vo Wuhane. Aké bolo protiplnenie za tento transfer technológií? To nevieme. A občianska spoločnosť nikdy nepožiadala výkonnú moc o zodpovednosť, a už vôbec nie zákonodarný orgán, aby zistila, čo sa skutočne stalo a že možno práve v tomto laboratóriu bol vynájdený Covid-19 ako výsledok virologických manipulácií. Možno nám to jedného dňa história povie. Nech už to bolo akokoľvek, tento transfer technológie sa uskutočnil bez špionáže, a jednoducho s blahosklonnosťou, ak nie so spoluúčasťou vtedajších francúzskych orgánov.
Ako ste zdôraznili. Emmanuel Macron počas svojej poslednej oficiálnej návštevy Číny vyzval Európanov, aby neboli „nasledovníkmi“ Spojených štátov v otázke Taiwanu. V tom istom roku sa Francúzsko postavilo proti otvoreniu kancelárie NATO v Japonsku. Ako vnímate tieto postoje Francúzska? Nekonal francúzsky prezident z dlhodobého hľadiska proti francúzskym záujmom?
Je to spôsob, ako sa pokúsiť o deeskaláciu situácie, pretože premiestnenie úradu NATO do Tokia by oprávnene vnímala ako hrozbu nielen Čína, ale aj Rusko na svojom východnom krídle. Preto sa Emmanuel Macron snaží hrať touto kartou.
Zároveň je však v jeho postoji rozpor. Ako člen NATO by sa Francúzsko ťažko mohlo vyhýbať svojim záväzkom, najmä nerešpektovaniu článku 5 Severoatlantickej aliancie. Ak by Spojené štáty napadla Čína, nechápem, ako by sa Francúzsko mohlo účinne vyhnúť voľbe spojenectva s Washingtonom proti Pekingu.
V skutočnosti mi však celá medzinárodná situácia v súvislosti so samotnou voľbou francúzskej zahraničnej politiky pripomína niečo, čo sa dosť opakuje. Myslím si, že Emmanuel Macron sa snažil získať čas. Poznám ho osobne. Je veľmi inteligentný, možno až príliš inteligentný, až ho jeho inteligencia niekedy dobehne. Bol ostro kritizovaný za to, že sa až do konca snažil rokovať s Vladimirom Putinom, ale nenechal sa oklamať a opäť sa snažil získať čas. A Francúzsko by nemalo prostriedky na to, aby sa zapojilo do ďalšej konfrontácie s Čínou.
Môžeme spojiť svoje schopnosti a nájsť finančné zdroje, ale naše arzenály sú prázdne a francúzsky priemysel sa snaží o opätovný rozvoj. Takže z každého hľadiska potrebujeme predovšetkým čas.
Možno sa teda snažíme získať čas pred termínom, ktorý by mohol byť nevyhnutný, t. j. vojnou.
To je najhorší možný scenár, ale môžeme si predstaviť aj to, že Číňania sa tiež snažia získať čas. Nech už Číňania hovoria čokoľvek, Peking zabezpečuje, aby sa vojna na Ukrajine a Blízkom východe rozbehla, aby udržal Američanov na západnom fronte. Pokiaľ budú tieto konflikty pokračovať, Američania môžu byť menej ostražití, než by mali byť vo vzťahu k Taiwanu.
Obe strany sa pripravujú na nevyhnutné a zároveň odďaľujú termín.
Pôvodný článok
