Inšpirácie, Premium Stôl ako symbol rodiny a miesta pre pocestného
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako dobre poznáte život vašich starých a prastarých rodičov? Čo pre nich znamenali veci, ktoré považujeme za bežné a samozrejmé?
Všetci máme veľa spomienok na babku a dedka, pamätáme si ich ako pracovitých ľudí chovajúcich zvieratá a pracujúcich na poli. Starali sa o rodinu, ktorá bola zmyslom ich života, ctili si božie dary a mravné hodnoty.
Ich život formovala pobožnosť, ktorá im pomáhala prekonávať rôzne životné ťažkosti. Dodržiavali určité tradície a mali niekde svoje korene tak, ako aj ich rodičia a rodičia ich rodičov. Boli pokorní, vďační a veľkorysí, ctili si všetko, čoho sa im dostalo a starali sa o svoje veci s vážnosťou.
Žijeme v dobe, v ktorej sa zdá, akoby sme niekedy zabudli na úctu a vďaku za to, čo máme. Nedojedený chlieb putuje automaticky do koša, veď si môžeme kúpiť ďalší. Mnohé veci považujeme sa príliš samozrejmé, ale naši predkovia museli tvrdo pracovať, aby ich nadobudli. Možno preto si ich aj viac vážili.
I keď sa nám to nezdá, stôl v domácnosti má naozaj dlhú históriu. Okolo stola sa predsa sústreďoval život. Nie je iba symbolom rodiny, ale predstavuje aj symbol bezpečia a rodinnej súdržnosti, istoty. Keby ste na stole starých rodičov hľadali značku majiteľa a dátum zhotovenia, pravdepodobne by ste ho aj našli. Bolo totiž zvykom stôl označiť.
V minulosti pozostával dom iba z jedinej obytnej miestnosti a stôl stával v rohu izby. Obrus sa naň neprestieral odjakživa, pretože kvôli vykurovaciemu zariadeniu sa ženy museli postarať najprv o odev, prikrývky a iné textílie v dome.
Nebol čas na skrášľovacie prvky, čo sa ale neskôr zmenilo a v našej dobe si už nevieme stôl bez obrusu, prípadne aj vázy predstaviť. Ani časom sa význam stola v sedliackej rodine nezmenil. Jeho čistote a úprave sa venovala mimoriadna pozornosť, pretože sa naň kládol boží dar – chlieb.
Naši predkovia mali veľkú úctu k chlebu ako potrave a zároveň tým preukazovali úctu Bohu. Vždy boli vďační za jeho dary, ktoré užívali s pokorou. Bolo nemiestne sadať si na stôl, preto sa to nikto ani neodvážil urobiť. Posvätný význam rodinného stola si všetci vážili.
Za vrchstolom sedával otec, hlava rodiny. Rozhodoval o všetkom, čo sa malo urobiť v rodine aj na gazdovstve. Vedľa neho z bočných strán sedávali synovia. Podľa počtu osôb v rodine mohli pri stole sedieť aj manželky starších synov a staršie ženy. Mladšie, ba ani najmladšia na to nemali nárok a jedli postojačky s rukou podopretou vbok.
V polovici 19. storočia prichádzali na sviatky k prestretému stolu všetci členovia rodiny. Aj tí, ktorí boli ďaleko, sa snažili prísť domov aspoň na Vianoce. Tento zvyk trvá dodnes, každý predsa túži tráviť najkrajšie sviatky roka so svojou rodinou, pokiaľ mu to situácia dovoľuje.
Etnologička a historička Zora Mintalová Zubercová nám približuje význam stretávania sa pri rodinnom stole:
„Stôl predstavoval pre všetkých bezpečie a pocit istoty, že aj v časoch núdze, starostí či smútku majú pri ňom miesto, môžu sa spoľahnúť na svoju najbližšiu rodinu“.
Jedlo na stôl nosila matka a pred jedením sa všetci pomodlili. Chlieb mal na stole miesto vždy, avšak počas sviatkov sa v tradičnej roľníckej rodine jedli obradové jedlá.
Pri stole sa vítali aj noví členovia rodiny a otec zapisoval meno novorodenca do rodinnej Biblie. Najstaršia Biblia, do ktorej som mala možnosť nahliadnuť, bola veľká kniha s rodokmeňom a prázdnymi listami na poznámky a mená narodených. Dedila sa z generácie na generáciu.
Pri stole sa rodina schádzala na rozlúčku s nebohým i počas obradov, keď prišiel do domu kňaz a nevesta prichádzajúca do domova manželových rodičov vykonala rituál na vzdanie úcty novej rodine, jej predkom a ochrancovi domu.
Stôl neslúžil iba členom rodiny. Miesto pri ňom sa vždy našlo aj pre návštevy alebo pocestných. Chlieb či polievku gazdiná ponúkla aj žobrákovi a neváhala s ním prehodiť reč. Ján Čaplovič píše o slovenskej pohostinnosti ako o národnej vlastnosti Slovákov. A ako vyzerala kedysi táto pohostinnosť?
„Keď vstúpite do hociktorého domu, gazdiná vezme chlieb, nakrojí ho a podá spolu s nožom hosťovi. Ľudovo sa tomu povie chleba ponúknuť. (…) gazdiná nezabudne ani na pohárik pálenky a na tanier dá bryndzu, alebo niečo iné, čo má poruke”.
Dodnes pretrváva v mnohých rodinách tradícia ponúknutia jedla kamarátom alebo spolužiakom detí. Ponúknutie jedla je formou starostlivosti o toho druhého a odzrkadľuje našu pohostinnosť.
Odpradávna sa ľudia snažili odovzdávať zvyky a obyčaje, pretože ich považovali za dôležité. Dnešná spoločnosť v mnohom pokročila, ale morálna a etická filozofia našich predkov dáva zmysel aj dnes a v mnohom môže naše životy obohatiť.
Možno si nechceme pripomínať ťažkú prácu prarodičov na poli a sme radi, že sa mnoho vecí zmenilo k lepšiemu, čo je aj pravda. Ďalšou nepopierateľnou pravdou je ale aj to, že morálne hodnoty spoločnosti sa s týmto pokrokom zmenili a upadli, preto je nevyhnutné pripomínať si skutočné hodnoty, na ktorých záleží a ktoré stojí za to vyhľadávať.
Či už hovoríme o náboženských hodnotách, kultúrnych alebo morálnych, ich pravdy sú nemenné a nadčasové a nebolo by správne dovoliť, aby kvôli pokroku spoločnosti a rozvoju upadli do zabudnutia ako niečo nepotrebné. Každá kultúra a civilizácia potrebuje morálne a etické vodítko, aby kvôli tomu, že postavila človeka na piedestál najvyššieho pána, nepadla pre svoju pýchu.
Zdroj: Mintalová Zubercová, Zora: Ako sme kedysi žili. Bratislava, 2018, Slovart, 328 s.
