ŠtB počas „Lorenzovej skartácie“ po roku 1989 zničila tony dokumentov. Usvedčujúce dôkazy o jej činnosti
Udalosti po 17. novembri 1989 a slabnúca moc vtedajšieho vládneho aparátu nastolili otázku, ako nakladať s citlivými dokumentmi Štátnej bezpečnosti (ŠtB). O zahladzovaní stôp ŠtB a tzv. „Lorencovej skartácii“ hovoril 2. decembra v českej Poslaneckej snemovni historik a predseda výboru pre bezpečnosť PS PČR Pavel Žáček.
Len niekoľko dní po zamatovej revolúcii podľa Žáčka nechal zastupujúci minister vnútra, námestník ministra a šéf Štátnej bezpečnosti gen. Alojz Lorenc, vytvoriť dva scenáre, ktoré sa mali realizovať v závislosti od toho, akým smerom sa bude uberať politická situácia v krajine.
„Okrem pripravenosti plniť ‚základné úlohy‘ v prípade voľby variantu mocenského zásahu sa mali útvary tajnej polície pripraviť aj na druhý variant, predpokladajúci prácu v nových politických podmienkach, čo znamenalo vypracovanie novej metodiky práce kontrarozviednych správ Štátnej bezpečnosti,“ uviedol historik vo svojej práci.
Po tom, čo bolo viac ako jasné, že sila komunistickej moci slabne, Lorenc poveril svojich podriadených úlohou „vypracovať reálny postup triedenia, evakuácie a ukrývania dôležitých operačných dokumentov“.
Príkaz na likvidáciu, známy ako Lorencova skartácia, bol vydaný 1. decembra 1989. O tom, kto presne pokyn vydal, či to bol samotný Lorenc alebo jeho podriadený Otta Sedlák, ktorý pokyn podpísal, neexistuje priamy dôkaz.
Podľa Žáčka však najpravdepodobnejší scenár vyzeral nasledovne: „Niekedy v dopoludňajších hodinách gen. Lorenc zavolal tzv. bielym telefónom námestníkovi plukovníkovi Sedlákovi do jeho kancelárie a oznámil mu, že „dole sa spracováva dosť závážný pokyn“. Zároveň požiadal svojho kolegu – ak nebol prítomný – nech pokyn podpíše, „aby mohol byť odoslaný do krajov“.
Historik dodáva, že sa „dokonca zachoval aj originál pokynu na skartáciu. Sám Lorenc ho mal doma v Bratislave a našla ho polícia, keď ho išla na jar 1990 zatknúť“.
Počas skartácie boli zničené tony dôkazových materiálov, povedal Žáček v rozhovore pre iRozhlas.
„Zničené boli desaťtisíce operatívnych zväzkov. Jedným z takýchto miest, kde som neskôr osobne pátral, bola papiereň v Štětí, kde bolo takto zničených 60 ton dokumentov,“ konštatuje Žáček. O tom, že išlo o hromadné ničenie, svedčí aj samotný skartačný dokument, tzv. generálna klauzula, ktorá naznačovala dôvody hromadného ničenia operatívnych písomností ŠtB.
„Je potrebné postupovať tak, aby na útvaroch nezostali materiály, ktoré by mali vzhľadom na súčasné politické usporiadanie kompromitujúci charakter,“ uvádza sa v klauzule.
Lorenc počas vyšetrovania v protokole opakovane zdôrazňoval, že sa obáva, že by informácie zo „živých zväzkov“ vedených ŠtB, ak by vyšli najavo, mohli spôsobiť vážne nepokoje. „Bol som vedený len strachom, že by mohli vzniknúť obrovské ťažkosti pri prípadnom zneužití týchto materiálov, nebol som schopný zaručiť, že jednotliví pracovníci Bezpečnosti tieto materiály nezneužijú, chcem povedať, že v týchto materiáloch boli napríklad informácie o rôznych osobnostiach,“ uviedol počas vyšetrovania.
Náčelník federálnej správy VB pplk. JUDr. J. Vostárek vtedy v protokole o tejto záležitosti uviedol: „… môj osobný názor je, že materiály v pôsobnosti FMV boli zničené s cieľom zakryť metódy práce Štátnej bezpečnosti a nebojím sa povedať, že aj také formy práce, ktoré boli v rozpore so zákonom, a nemožno vylúčiť, že vedenie Štátnej bezpečnosti sa rozhodlo zničiť materiály, ktoré by mohli kompromitovať určité osoby z hľadiska ich minulej spolupráce so Štátnou bezpečnosťou.“
Na post ministra vnútra bol v decembri 1989 vymenovaný člen KSČM František Pinc, ktorý podľa vlastných slov o rezorte „nevedel vôbec nič“. Na otázku, „ako je možné, že sa ničia dokumenty ministerstva vnútra“, mu Lorenc a Sedlák údajne odpovedali, že „to nie je vôbec nič mimoriadne, ide o bežnú každoročnú skartáciu dokumentov, ako sa to robí prakticky v každom podniku“. Podľa iRozhlasu Pinc opakovane žiadal, aby sa skartácia zastavila. Vydal aj ministerské príkazy, ktoré však neboli dodržané a skartovanie pokračovalo.
„Jeho pokyny eštébáci nedodržiavali, pretože mali svoje vlastné úlohy, ktoré konzultovali so sovietskou KGB, a miest, kam materiály odvážali, bol celý rad. Jedným z nich boli i Milovice, kde bola sovietska vojenská posádka,“ uviedol Žáček pre iRozhlas a dodal: „Keď sme ako študenti organizovali rôzne reťaze okolo budov Štátnej bezpečnosti, oni medzitým dávali materiály do vriec a odvážali ich na likvidáciu. Chceli tak ochrániť eštébákov, aby ich v budúcnosti nemohli trestne stíhať.“
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
