Staroveké Grécko nám zanechalo svet plný emócií a ponaučení
„Pamätaj na svojho otca.“ Tieto slová privedú gréckeho vojnového hrdinu Achilla k slzám, keď trójsky kráľ Priamos žiada o vydanie zohaveného tela svojho syna, aby mohol byť pochovaný. Achilles priviaže telo Priamosovho syna Hektora za svoj voz a vláči ho okolo hradieb Tróje v záchvate hnevu nad smrťou svojho drahého priateľa (Patrokla, pozn. red.). Priamos potom pozbieral svoju pokoru a pokľakol pred Achillom, pobozkal ruku svojho nepriateľa a vyslovil svoju prosbu.
Po vypočutí Priamosových slov Achilles predvída, ako bude jeho vlastný starnúci otec jedného dňa oplakávať smrť svojho syna. Keď si to uvedomí, jeho hnev sa zmení na smútok. Trójsky kráľ a nezdolný grécky hrdina spoločne plačú, spojení spoločnou ľudskosťou.
Starovekí Gréci dobre vedeli, ako vykresliť intenzívne emócie, ako to verš po verši vysvetľuje Homér v „Iliade“ (asi 700 rokov pred n. l.), jednej z najstarších existujúcich eposov v západnej literatúre.
„Iliada“ je od začiatku predovšetkým o Achillovom hneve a jeho následkoch. Nie sú to roztomilé emócie [emotikony], ktoré dostanete na iPhone,“ povedal Michael Djordjevitch, celoživotný študent architektúry a člen Americkej školy klasických štúdií v Aténach, ktorý v súčasnosti vyučuje dejiny umenia a architektúry v Grand Central Atelier a pracuje pre dizajnérske štúdio Atelier & Co. v New Yorku.
Je ľahké vidieť, že táto nádej sa napĺňa. Starogrécka kultúra – jej umenie, literatúra a filozofia – už dávno dokázala svoju univerzálnu hodnotu, presahujúcu čas, etnickú príslušnosť a geografickú polohu.
Starovekí autori „chápali, že emócie nevyhnutne zahŕňajú úsudky a presvedčenia. … Jedným slovom, emócie sú hlboko racionálne,“ napísal David Konstan, profesor klasiky na Newyorskej univerzite. „Aby ste sa mohli nahnevať, musíte si urobiť úsudok o motívoch druhej osoby; ak na ne zmeníte názor, zmenia sa aj vaše emócie. Emócie si vyžadujú myslenie, a to veľmi ľudské myslenie. Starovekí spisovatelia to veľmi dobre chápali.“
Kráľovi Priamosovi sa podarilo presvedčiť Achilla tým, že ho požiadal, aby sa zamyslel. Rozumom sa hnev zmenil na smútok. Rovnako je to aj s pozitívnymi emóciami. „Naša láska k priateľom je založená na ocenení ich dobrých vlastností, ktoré môžu zahŕňať praktické výhody a zábavnú spoločnosť, ale v najlepšom prípade je vyvolaná tým, čo vnímame ako ich cnosť,“ napísal Konstan. Naše rozhodnutie niekoho milovať je založené na morálnych hodnotách a úsudkoch, nie je to len záležitosť „chémie“, dodal.
Starovekí Gréci vytvorili jedny z prvých známych teórií emócií. Emócie chápali ako sily a božské bytosti. V panteóne viac ako 30 božstiev je napríklad Áres bohom vojny a násilia, zatiaľ čo Afrodita je bohyňou lásky a krásy. Každý boh a bohyňa sa spája s vlastnou štruktúrou vlastností a emócií.
„Starovekých Grékov zaujímali najmä vzrušujúce emócie spojené s vojnou, s rozsiahlymi ľudskými konfliktmi a ich intenzívnymi hraničnými zážitkami,“ povedal Djordjevitch. „Celá antická dráma býva o tom, čo sa stane, keď prekročíte tento prah, napríklad pomsty, a objavíte sa v novej a nebezpečnej realite.“
Napríklad v gréckej trilógii „Orestei“ si „Klytaimnéstra jednoznačne zaslúžila byť popravená za vraždu manžela, ale nemali ju zabiť jej vlastné deti. Grécka kultúra sa veľmi zameriava na tieto hraničné situácie. Preto nás tak fascinujú, pretože predstavujú situáciu, v ktorej sa človek stretáva s neľudskými momentmi,“ povedal.
„Dráma zintenzívňuje každodennosť, aby odhalila hlbšiu dynamiku, ktorá sa skrýva pod ňou, a v podstate ju štruktúruje. Aby sme boli civilizovanou spoločnosťou, všetky tieto hraničné emócie treba držať na uzde, ale stále sú skutočné, takže sa nemôžete tváriť, že tam nie sú,“ povedal.
Starí Gréci stavali chrámy, ktoré slúžili nielen ako priestor na rituály a uctievanie, ale aj na skúmanie emócií a premýšľanie o nich.
Keď vidíme krvavé detaily zobrazené na starogréckej keramike – napríklad žiarlivú ženu, ktorá zabije svojich dvoch synov v mýte o Médei – a ďalšie scény mrzačenia, znásilňovania, takmer ľudských obetí alebo chaosu, môžeme usudzovať, že starí Gréci boli vo všeobecnosti násilní. Ich spôsob vzájomnej interakcie v každodennom živote bol však s najväčšou pravdepodobnosťou oveľa pokojnejší, pretože si vytvárali priestor a čas na rozjímanie o svojich emóciách prostredníctvom sledovania týchto komédií, satír či tragédií alebo prostredníctvom bohoslužieb v chrámoch.
Starovekí Gréci vytvorili jedny z prvých známych teórií o emóciách. Filozof Aristoteles vo svojom traktáte o rečníckom umení skúmal emócie a usporiadal ich do dvojíc. Jeho slávna definícia tragédie vysvetľovala liečivý účinok sledovania tragických hier.
„Achilles sa pred nami objaví ako plne ľudský až vtedy, keď mu Priamos pripomenie, že aj on má otca, ktorý nad ním smúti. Tento moment je katarziou Iliady, keď všetci diváci plačú,“ povedal Djordjevič. „Ultimátny, mačistický, krvilačný bojovník Achilles je zrazu poľudštený. … Je to nádherné svedectvo duchovnej hĺbky a šírky a emocionálnej zrelosti kultúry.“
„Klasika ako vrchol kultúry v podstate prenáša emócie na miesta, kde sú pre bežného diváka sotva badateľné. Dochádza skôr k zintenzívneniu než k zvýšeniu miery vonkajšieho prejavu. To je samotná definícia klasiky. Všetko sa zdá byť pekné, kým tomu nevenujete pozornosť, a potom si všimnete hlboké emócie,“ povedal Djordjevitch.
Terakotová váza na prvý pohľad ukazuje krásne vykreslené postavy, harmonicky komponované. Pri bližšom pohľade sa však odohráva drsná dráma, napríklad Achilles prepadne a zavraždí trójskeho princa Troila.
Achilles nám pripomína, že aj hrdina je omylný, a preto podlieha pomste. Diela a s nimi spojené príbehy na výstave nám pripomínajú všetky emócie, ktoré starí Gréci nazývali božstvami. „Aténčania postavili chrám Nemesis neďaleko svojho veľkého víťazstva pri Maratóne. Nie je to len oh ha, ha, pozrite sa na Peržanov, vaša arogancia vás porazila. Je to aj pripomienka, že Nemesis nasleduje po Hubris (Pýcha) a je trvalou súčasťou ich posvätnej krajiny. V takejto úrovni sebauvedomenia spočíva krása starých Grékov,“ povedal Djordjevitch.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
