Spoznajte muža, ktorý utiekol z Československa na ultraľahkom lietadle
Muž, ktorý v roku 1984 preletel železnú oponu, aby unikol z komunistického Československa, prišiel do Ameriky. Avšak musel utiecť znova. Tentoraz z modrého štátu (dlhodobo pod vládou demokratov) Kalifornia za slobodomyseľnejším životom do púšte v Utahu.
Dnes 62-ročný Ivo Žďárský vtipkuje, že keby mal z akéhokoľvek dôvodu utiecť znova, nepodarilo by sa mu to. Už nemá kam utiecť.
Možno sa nikdy nedozvieme, ako blízko sme mali k jadrovej katastrofe počas studenej vojny, ale Žďárský vie, čo môžeme očakávať, ak sa nakoniec staneme komunistami. Zo svojho hangárového domova v mestečku Lucin, mesta duchov opusteného v 90. rokoch – s jedným obyvateľom – sa Žďárský podelil o to, prečo a ako utiekol. „Je to trochu depresívne. Nechceli mi dovoliť robiť veci, ktoré mám rád,“ povedal Žďárský anglicky s výrazným prízvukom.
Uviedol niekoľko príkladov: „Libertarianizmus – to sa komunistom vôbec nepáčilo… A nedovolia vám ani odísť. Viete si to predstaviť? Keď raz naštartujete motor, aby ste vzlietli, tak si už tak trochu koledujete o problém… V skutočnosti nešlo len o ekonomickú situáciu. Boli to rôzne veci, ktoré sa nahromadili.“
Vo veku 24 rokov bol Žďárský študentom tretieho ročníka leteckého inžinierstva na ČVUT v Prahe a už vtedy bol akýmsi bojovníkom za slobodu, keďže distribuoval literatúru z pera disidenta, politického väzňa a prezidenta Václava Havla. To sa nepáčilo Žďárského komunistickým nadriadeným – rovnako ako Žďárského láska k lietaniu. Narastajúce ťažkosti za totality sa stali „palivom” pre jeho (dnes už slávny) letecký kúsok.
Poslednou kvapkou pre Žďárského bola situácia počas rekreačného letu na jeho ultraľahkej trojkolke do Královohradeckého kraja v horách, keď vletel do nejakého zakázaného vzdušného priestoru. „Človek v tom režime by nemal lietať vôbec, a ja som zrejme ešte aj preletel cez nejakú zakázanú oblasť a poslali na mňa asi dve stíhačky,“ povedal. „Ale nemohli ma nájsť, pretože boli príliš rýchle a ja som letel veľmi pomaly.“
Žďárský potreboval palivo, a tak pristál, pričom poryv vetra prevrátil jeho lietajúci stroj a poškodil ho. „Polícia ma našla a do väzenia zatvorila nie mňa, ale lietadlo“ povedal a popísal, ako Štátna bezpečnosť (ŠtB) pokračovala v „práci na mne, aby zistila viac“. Polícia mu zabavila stroj, avšak študentovi sa podarilo podplatiť ich a zobrať si späť aspoň krídla. Žďárský už toho mal dosť.
Rozhodol sa všetko opustiť a riskovať. Vybral si útek za slobodou. „Vždy som bol pripravený. Ten stroj som si nevyrobil špeciálne kvôli tomu, ale bol užitočný,“ povedal.
V mysli sa mu rodili plány na útek: bude to letecky. Bude to v noci, inak by ho ozbrojené stráže určite spozorovali. „Snažil som sa zistiť, aké je najlepšie miesto na útek, a môj priateľ, ktorý pracoval na hranici železnej opony pri radare, povedal, že radar má slepé miesto,“ hovorí Žďárský o hranici zo sovietskej éry opevnenej ostnatým drôtom, guľometnými hniezdami a mínami, aby zamedzili obyvateľom utiecť. „Ak ste naozaj blízko, nevidí vás. Začína fungovať od určitej vzdialenosti. Takže som si naplánoval priamu trasu, čo najpriamejšiu.“
Ak existovalo nejaké východisko, bolo to práve ono, hoci bolo treba zvážiť každý detail. Žďárský sa pripravoval na nočný let tak, že sa pokúšal o vzlety a pristátia po zotmení len za svetla diaľkových svetiel svojho auta, mesiaca a hviezd. Jeho trasou mala byť juhozápadná hranica Československa s Rakúskom a cieľovou destináciou Viedeň. Preto si našiel neďaleké prázdne pole a z neho chcel vyštartovať.
Na palube trojkolky mal mať dostatok paliva, aby mohol letieť až do východu slnka, a do vrecka si schoval druhý kompas, pretože počul o jednom nešťastnom letcovi, ktorý pristál príliš skoro. „Zablúdil v noci alebo v hmle, alebo čo to bolo, a pristál naspäť v Československu,“ povedal Žďárský cez srdečný smiech, hoci pre toho zablúdeného letca to vtedy určite smiešne nebolo. „Bola to zakázaná oblasť, takže sa dostal do väzenia a jeho lietadlo do policajného múzea.“
Keď sa blížila plánovaná noc na útek, Žďárský doviezol svoju trojkolku na miesto štartu. Keď Žďárský nastúpil, bolo jasné, krásne letné ráno 4. augusta 1984, okolo 3:00 nadránom. Pripútal sa a vyštartoval k nebu smerujúc za slobodou. Už nebolo cesty späť.
V diaľke videl žiariť Viedeň. „Takže nebolo možné stratiť sa,“ povedal Žďárský. „Dokonca som prišiel na to, ktorým smerom by mal byť Veľký voz a Polárka.“ Stratiť sa však nebolo hlavným problémom; najviac sa obával prípadnej poruchy motora, ale našťastie zbytočne. Bol to hladký let.
V blízkosti hraníc vystúpal vysoko, takže aj keby ho stráže videli, bol by mimo ich dostrel. Potom nechal motor bežať na voľnobeh, aby sa v dokonalom tichu vznášal ponad hranicu. „Bolo to skvelé. Krásna noc, žiadne turbulencie,“ povedal s tým, že jeho napätie opadlo, keď vstúpil do Rakúska. „Videl som, ako sa tam rieka trblieta vo svetle hviezd. Takže som už vedel, že som teraz v bezpečí – no, musel som niekde pristáť.“
Bol už slobodný, ale ešte sa to neskončilo. V ideálnom prípade by mohol pristáť na nejakej opustenej ceste alebo parkovisku, ale „problém je, že v noci nevidíte elektrické vedenie,“ povedal. Pomocou mapy sa mu nakoniec podarilo prísť na viedenské medzinárodné letisko. Svetlá riadiacej veže zablikali, dvakrát ešte obehol vežu a nakoniec úspešne pristál na dráhe pod obrovským krídlom Boeingu 747.
Veže boli prázdne. Žďárský našiel mechanika, ktorý na neho kričal, zjavne rozrušený z jeho prítomnosti, ale iba pokiaľ Žďárský neotvoril ústa a neukázal svoj neplatný československý pas. Potom vysvitlo, čo je zač. Prebehlík!
„Boli ku mne naozaj milí,“ povedal Žďárský, ktorý sa okamžite stretol s úradníkmi poskytujúcimi ubytovanie českým utečencom, ako aj s americkým veľvyslancom. Zrejme práve politické posolstvo, ktoré Žďárského útek predstavoval, mu prinieslo slávu. Jeho príbeh odvysielali spravodajské kanály po celom svete, vrátane celosvetovo známeho Sunday Express. „Nemyslel som si, že to bola až taká veľká vec, ale zrejme áno,“ povedal Žďárský. „Všetkým sa to páčilo – teda okrem komunistov.“
Keďže ho ŠtB hľadala v Rakúsku, Žďárského žiadosť o azyl v Amerike bola urýchlená. Po niekoľkých týždňoch v Európe nasledoval dlhší pobyt v San Franciscu, až sa nakoniec usadil na Long Beach v Kalifornii, kde žil 17 rokov. Českí susedia Žďárskému radili, aby sa zamestnal a odrádzali ho od nápadu začať samostatne podnikať. Ale aj tak začal so značkou Ivo Prop. Vyrábal vrtule do malých lietadiel a zaznamenal pozoruhodný finančný úspech.
Kalifornia bola šťastným miestom pre Žďárského aj pre firmu Ivo Prop do roku 2000, potom štát začal strácať svoj lesk. Federálna správa letectva (FAA) zakázala lietanie na dvojmiestnych trojkolkách a tak ľudia postupne prešli z lietadiel na drony a videohry. Vtedy už Žďárský sníval o lietadle s naklápacím rotorom schopnom vertikálneho vzletu a pristátia a túžil po letisku „uprostred ničoho“. Kúpil teda opustené letisko v severnom Utahu. A zvyšok je história.
Muž, ktorý preletel cez železnú oponu, teraz nastúpil do svojej Cessny Skyhawk a utiekol z L.A.
Po rokoch má nakoniec libertarián Žďárský všetko, čo chcel: svoj obrovský hangár, väčší ako celé domy mnohých ľudí, doplnený súpravou bicích a superveľkým televízorom s plochou obrazovkou. Má tiež vysnívané lietadlo so sklopným rotorom, ktoré však zatiaľ funguje iba ako rekvizita. Má práva druhého dodatku na používanie belgickej ostreľovacej pušky FS2000 a pušky 308, aby zabránil jazvecom v utahskej púšti jeho usadlosť podkopať. A predovšetkým má slobodu túlať sa – skúmať skalné útvary, staré indiánske jaskyne a opustené bane naprieč Utahom.
Keď sa minú zásoby, Žďárský preletí 160 míľ do najbližšieho mesta – 45 minút letecky – kde má na letisku zaparkované auto. Po zakúpení zásob alebo potravín sa rovnakou cestou vráti domov.
Žďárský, ktorému dala Amerika mnoho, jej to teraz vracia. V roku 2019 sa opäť dostal na titulky po tom, čo zo vzduchu zbadal motoristku uviaznutú v blate neďaleko jeho domu. Rádiom sa spojil s tímom pátračov, ktorí k nej promptne prišli. K jej SUV vozidlu dorazil pluh a vyslobodil ju.
Muž, ktorý utiekol z Kalifornie, je libertarián. Vždy bol. Iba proste nepoznal ten výraz. V deň volieb si prezeral politické možnosti: demokrat, republikán, libertarián. „Prišiel som na to, že som to vlastne ja,“ povedal, dodajúc, čo znamenajú „libertariánske pravidlá podľa Žďárského“. „Nepodporovať chaos. Taktiež neubližovať iným ľuďom. Nebrať im ich veci. Slobodne cestovať.“
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
