Bieloruský rodák spomína na život v Rusku: „Bolo to drsné, ako dieťa som sa bál“ (rozhovor)
Vladislav Petrovich sa narodil v Bielorusku v roku 1981 v meste Molodechno. Mesto sa nachádza približne 80 km od Minska, hlavného mesta Bieloruska. Jeho matka pochádza z Molodechna a vyštudovala tam konzervatórium v odbore klavír. Otec sa narodil na vidieku, približne 25 km od mesta. Študoval spev na tom istom konzervatóriu a takto sa jeho rodičia zoznámili.
Od siedmich do dvanástich rokov žil s rodičmi v Rusku a do Bieloruska jazdili na letné prázdniny. Keď mal Vladislav 13 rokov, s rodinou sa odsťahovali do Prahy. Spolu s manželkou a deťmi dnes žije na Slovensku.
Ako si pamätáte Bielorusko?
V Bielorusku som navštevoval škôlku a dva prvé ročníky základnej školy. S rodičmi sme sa potom odsťahovali do Ruska. Konkrétne sme sa presťahovali do severných sibírskych oblastí. Tam sme žili asi 6 rokov.
Môj otec v Rusku študoval na leningradskom konzervatóriu v Petrohrade. Po ukončení školy si dlho nemohol nájsť žiadnu prácu. Chcel sa vrátiť do Bieloruska, ale v miestnych divadlách bolo všetko o známostiach. Riaditelia divadiel mali vybraných ľudí, ktorých tam chceli dostať. Môj otec nebol známy a nikoho neuplácal. Tým pádom pre bieloruské divadlá nebol zaujímavý. Tak hľadal prácu v Rusku.
Nešiel však do Moskvy ani do Petrohradu, pretože tam to bolo presne to isté ako v bieloruských divadlách. Išiel do mesta Čeľabinsk, ktoré leží na východných svahoch južného Uralu. Tam sme boli 2 roky. Potom sme sa presťahovali do Jekaterinburgu, kde otec pôsobil približne 3 roky.
Ako ste sa dostali do Prahy?
Vďaka výmene študentov medzi Prahou a Petrohradom. Ešte počas študentských rokov bol môj otec na študentskej stáži v Prahe. V čase, keď pôsobil v Jekaterinburgu, vtedajší riaditeľ štátnej opery v Prahe išiel hľadať do Ruska talenty. On si môjho otca pamätal ešte zo študentských čias. Neviem ani, ako je to možné, ale dostal sa až do Jekaterinburgu do divadla, kde môj otec pracoval. Spomenul si na neho a pozval ho do Prahy. V tom čase dostal pozvanie aj do Veľkého divadla v Moskve, ale dali sme prednosť Prahe.
Rodičia neváhali ani na chvíľu, zbalili sme sa a vycestovali. V dobe medzi rokmi 1989 – 1990 bola situácia v Rusku šialená.
Čo to znamená?
Život tam bol jeden veľký boj. Bojovalo sa o jedlo a všade bola obrovská kriminalita. V zime bolo – 40 stupňov.
V tej dobe sa veľmi kradlo. Na oknách mali všetci mreže. Mali sme trojité betónové dvere. Bolo to na hrane prežitia.
O divadlo ľudia nemali žiadny záujem. Ak sa prišli pozrieť dvaja ľudia do opery na Rigoletto, tak to bolo veľa. Život bol dosť smutný. Preto sme prijali pozvanie do Prahy.
Spomínate si na to, ako vyzeral každodenný život v Bielorusku, keď ste boli ešte dieťa?
Bol som ešte malý. Chodil som do školy a späť. Mal som celkom veselé detstvo. Teraz je to tam trochu iné. My sme vyšli do dvora, kde bolo plno detí a spolu sme sa každý deň hrali. Rodičia sa mi ani nemuseli príliš venovať. Mal som veľa kamarátov, hrali sme futbal a všade sme behali. Detstvo som mal celkom dobré, aktívne.
Starý otec pochádzal z jednoduchej rodiny a moja babička bola jednoduchá žena v domácnosti z poľnohospodárskej rodiny. V Bielorusku starý otec pracoval ako šofér. V tej dobe to bola dôležitá práca. Vozil vojenských funkcionárov.
Aké bolo vaše detstvo v Rusku?
Na to sa pamätám oveľa viac a nie sú to pozitívne spomienky. Bolo to drsné, ako dieťa som sa bál, pretože tam vždy niekto čakal za rohom, aby ťa mohol okradnúť. Ideš s dvoma rubľami po chleba a vraciaš sa späť domov bez chleba aj bez rubľov.
Po škole ma vždy niekto naháňal a kontroloval školskú tašku. Boli to také skupiny detských gangov. Spomínam si, že som sa musel neustále pred niekým brániť pri železných dverách nášho domu. Všade bola obrovská kriminalita. Do preplnených električiek hádzali gangy kamene.
Máte osobne nejaký traumatický zážitok?
Našťastie nie, ale napríklad môj spolužiak mal traumatický zážitok.
Čo sa mu stalo?
Chytili ho a znásilnili.
Ja som býval na prvom poschodí a on na piatom. Tieto byty prideľovalo vtedajšie divadlo.
Mňa niekoľkokrát tiež naháňali. Pamätám sa, že som mal päť rokov a išiel som z hudobnej školy. Mimochodom, čo bolo pozitívne na Rusku bolo to, že som tam dostal veľmi dobré hudobné vzdelanie. Profesori a výučba hudby boli na veľmi vysokej úrovni.
Ja som navštevoval špeciálnu hudobnú školu. Vracal som sa večer domov, oboch rodičov som mal v práci. Ako som vystúpil z električky, začali ma naháňať. Nepýtal som sa ich, čo chceli, rovno som začal utekať. Vonku bolo -40. Na hlave som mal králičiu čiapku, kožuch, válenky a všade bolo kopec snehu. Pamätám si že som dobehol ku vchodu môjho paneláku a teraz som musel začať otvárať tie trojité dvere, než som sa dostal dnu. Myslel som, že kým to všetko pootváram, tak ma zatiaľ zabijú. Našťastie nestihli vbehnúť do vnútra. Bol som rýchlejší.
Nemám na to miesto pekné spomienky a nemyslím si, že sa tam za tých dvadsať rokov, čo tam nie som, niečo zmenilo.
Hovoríte bielorusky?
Žiaľ nie, pretože v Bielorusku bola hlavným jazykom ruština. Tak je tomu dodnes.
Keď v Bielorusku hovoríš bielorusky, tak je to vnímané ako veľmi spiatočnícke. Všetci sa na teba pozerajú tak, akoby si prišiel z nejakého odľahlého miesta. Keď hovoríš rusky, tak si vážený človek. Bielorusky sa tam nehovorí, pretože keď začneš hovoriť rodným jazykom, začnú sa ti smiať. Bieloruština nie je na úrovni štátu vnímaná s hrdosťou. Je to prorusky orientovaný štát, pod vplyvom Ruska a Lukašenka, ktorý tam sedí od roku 1994.
Je Lukašenko medzi ľuďmi v Bielorusku obľúbený?
Tí, ktorí ho nemajú radi, sedia vo väzení. Politických väzňov je asi 2000. Boli zatknutí za nič, za to, že vyšli von s vlajočkou. Ostatní, ktorí ho nemajú radi, odišli z krajiny. Potom je tu tretia skupina, ktorá nemá kam ujsť.
Ale sú aj takí, ktorí Lukašenka majú radi. V televízií celý deň ukazujú iba to, aký je to skvelý a šikovný muž a všetko robí v prospech národa.
To, čo vysielajú v Bielorusku v televízií, tak to som nevidel nikde inde za celý svoj život. Všetky televízne programy sú postavené na nenávisti k západu. Vyjadrujú sa dokonca vulgárne, keď hovoria o západe. Nadávajú na západ, že chce zničiť Bielorusko a Rusko. Na tomto je postavená celá propaganda, aj v Rusku. V televízií celý čas opakujú, že sa pred západným svetom musíme brániť, pretože zo všetkých strán na nás útočí. Toto je vysielané každý večer.
Je to založené na Lukašenkovom strachu, pretože nechce stratiť svoju politickú moc. Aj počas volieb, ktoré boli v roku 2020, obvinil demonštrujúcich, že sú zaplatení západom. Pritom do ulíc vyšli vzdelaní ľudia všetkých vekových kategórií. Boli nespokojní s tým, že Lukašenko je prezidentom už 26 rokov a chceli zmenu.
Vtedy to vyzeralo celkom nádejne, ale drastický policajný zásah tieto protesty potlačil. Vo väzení demonštrantov mučili. Vďaka týmto praktikám si Lukašenko stále udržuje moc.
Predtým dokonca tvrdil, že ak ho už občania nebudú chcieť, tak sám odstúpi. A potom sfalšoval voľby. Vraj ho volilo 83 % ľudí. Vtedy voľby vyhrala Sviatlana Heorhijevna Cichanovská (pozn. bieloruská politička, aktivistka a kandidátka v bieloruských prezidentských voľbách v roku 2020, v ktorých podľa úradne uznaných výsledkov získala 10,12 %).
Potom, ako vyšli oficiálne výsledky v prospech Lukašenka, ľudia vyšli do ulíc a protestovali. Nikto tomu nechcel veriť. A za tieto protesty ľudia zaplatili veľmi draho. Študentov vyhodili zo škôl, ľudia prišli o prácu, niektorí sedia vo väzení na 20 až 25 rokov. Nezabúdajme, že v Bielorusku je aj trest smrti. Takže takýchto demonštrantov aj strieľajú.
V Bielorusku neexistuje opozícia. Predstavitelia opozície buď sedia vo väzení, alebo zmizli, alebo boli zabití. Takýto je politický systém v Bielorusku a nie je možné ho preraziť.
Ako si Lukašenko získal občanov, ktorí sú mu naklonení?
Vystupuje ako najlepší národovec, ktorý robí všetko v prospech národa. Ale zisky z ropných spoločností idú do vačku Lukašenkovi a Putinovi, nie národu. Bežná vec je, že riaditelia týchto spoločností posielajú podľa potreby peniaze na neznáme bankové účty. Tieto záležitosti nemá kto kontrolovať. Ak to niekto skúsi, príde o všetko.
Môj bratranec, ktorý žije v Bielorusku a vyštudoval právo, pracuje ako právnik v jednej elektrárni. Jeho plat je 210 dolárov. Ceny v Bielorusku, čo sa týka potravín, sú rovnaké ako napríklad na Slovensku. Ľudia žijú na záhradách, žijú z toho, čo si vypestujú a tiež si medzi sebou vymieňajú dopestované potraviny. Bielorusko je veľmi zaostalý štát. Za 50 rokov sa tam nič nezmenilo.
V Bielorusku som bol naposledy pred desiatimi rokmi. Jediné pozitívne, čo som tam videl, bolo, že je všade čisto. A tým sa vláda stále chváli, že v Minsku sú čisté ulice. To ale nestačí, ľudia žijú v biednych podmienkach. Čisté ulice v Minsku mňa osobne nedokážu uspokojiť.
Chystáte sa ešte ísť do Bieloruska?
Určite nie. Už len z toho dôvodu, že som niečo publikoval proti bieloruskej vláde.
Niekto vás kvôli tomu oslovil?
Mojej susedke v meste, kde som žil, volal jeden pán a vypytoval sa jej, či o mne niečo nevie, ako často chodím domov, kde teraz žijem. Bolo to približne pred piatimi rokmi. Vypytoval sa jej veľmi slušne a nezáväzne, čo o mne vie. Moja matka sa to dozvedela, pretože si s ňou volala. Ten pán volal dvakrát. Dôvodov mohlo byť niekoľko.
V Bielorusku úplne stačí, ak napíšeš, že Lukašenko je somár a ideš sedieť. Je možné, že ak by som sa vrátil, musel by som sa zodpovedať za svoje priestupky.
Čo ste písali?
Písal som o veciach, ktoré sa mi nepáčia. Nedokážem sa zmieriť so situáciou vo svojej krajine a neviem prečo by som sa s ňou mal zmieriť. Bieloruský štát sa nedokáže rozvíjať, nedokáže napredovať. Všetky štáty okolo nás fungujú, aj keď nevravím, že je to ideálne. Ale ľudia v okolitých krajinách sa majú relatívne dobre a môžu sa rozvíjať. My musíme žiť pod vládou nejakého diktátora, ktorý tam vládne 30 rokov.
Bez váhania môžem nazvať štátny systém diktatúrou. Tam neexistuje sloboda reči.
Čo sa vysiela v bieloruských médiách?
V médiách? Tam média neexistujú. Tam sú dve bieloruské štátne televízie, kde sa v jednom kuse rozpráva iba o Lukašenkovi, o tom, kam išiel a čo skvelé urobil pre tento národ.
V televízií napríklad ukazujú, ako Lukašenko chodí po kravínoch a robí poriadky a nadáva vedúcim týchto kravínov. Keď to vidia babky z dediny, tak sa veľmi tešia. Radi sa na to pozerajú. Lukašenko sa dokonca v televízii otvorene vyhráža týmto vedúcim, že ak nebudú poslúchať, pôjdu do väzenia. Tieto babky si myslia, že Lukašenko je úžasný frajer.
Človek, ktorý celý život žije na bieloruskom vidieku a nepozná nič iné, zrazu vidí, že tam príde takýto frajer. Urobí poriadok v rajónoch a to im stačí. Myslia si, že svet je o tomto. Títo ľudia už nevidia, že Lukašenko ľudí zatvára, zabíja a mučí.
Nedá sa na to pozerať. Verím, že ľudia pozerajú nejaké alternatívne média. Cez internet sa dá dostať aj k niečomu inému. Ale nesmieš písať nič znevažujúce voči Lukašenkovi.
Po voľbách ľudia písali svoje názory na telegrame. Potom vládni pracovníci chodili priamo k nim domov a odviezli ich do väzenia. Sloboda slova v Bielorusku neexistuje. Tam nie je zákon ani súd.
Napriek tomu má Bielorusko krásnu prírodu. Mám to tam rád, narodil som sa tam. Ľudia sú sympatickí.
Veľa ľudí prirovnáva Bielorusko k Rusku, že je to jedno a to isté. Aj Ukrajinu všetci prirovnávali k Rusku. To ale tak nie je. Bielorusko bolo vždy viac prozápadné, historicky sa prikláňalo viac k Poľsku než k Rusku. Boli sme skôr súčasťou západného sveta.
Po Leninovej revolúcii sa rozhodlo, že budeme milovať Rusov. Tak o tom rozhodlo Rusko. Ja to volám okupácia.
Ako si Rusko získalo Bielorusko?
Mne sa veľmi páči, že Rusi všetkým rozprávajú, že zachránili svet a vyhrali vojnu. Ale počas druhej svetovej vojny zahynulo veľmi veľa Bielorusov, mali sme najväčšie straty. Prvý útok Nemcov bol na Brest, keď prišli do Sovietskeho zväzu. V priebehu štyroch týždňov zahynulo obrovské množstvo Bielorusov, vrátane môjho pradeda.
Bolo to veľmi tragické, Bielorusko bolo takmer celé spálené. Potom to Rusi zachránili a tým pádom vzniklo priateľstvo medzi nami a nimi. Nezabúdajme ale na to, že behom tohto obdobia Stalin popravil viac ľudí než Nemci. Toto priateľstvo pretrvalo až do roku 1991.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Bielorusko stalo samostatným štátom. Potom nastúpil Lukašenko a spriatelil sa s Putinom. Z Ruska sme dostávali lacný plyn a benzín. On videl výhody hlavne pre seba, nie pre národ.
Ako Rusko vníma Bielorusko?
Rusko hlavne vníma samých seba ako nadradený národ nad ostatnými národmi. Rusi si myslia, že oni sú tí najlepší a ty, čo si z Bieloruska, si smiešny, rozprávaš smiešne a tak ďalej. A vysmievajú sa nám kvôli tomu, že sadíme zemiaky. Pomenovali nás „buľbašˮ (pozn.: ten, čo je veľa zemiakov). Zosmiešňujú nás a robia si z nás srandu. Nevidia nás ako rovnocenných. Oni ale nevidia nikoho ako rovnocenného.
Nevážia si ani ostatné slovanské národy. Rusi sa ostatným európskym národom vysmievajú. Všetky ich vtipy sú o zosmiešňovaní iných národov. Svojím spôsobom je to šovinizmus.
Rusi vnímajú ostatné slovanské národy ako národy, ktoré sa musia Rusku podriadiť. Nikdy sa žiadny národ nebude rovnať Rusom a nikdy tak nikoho brať nebudú. Bielorus je pre nich podradená rasa, rovnako ako všetky ostatné národy.
Fanatický patriotizmus vládne u viac než 80 percent občanov, čo tam zostali. To je niečo veľmi nebezpečné.
Aká je situácia v bieloruských školách?
Učebnice sú rovnaké ako pred 60 rokmi. Navyše, učitelia sú tiež vyberaní. Učiteľ nesmie vysloviť nič, čo by bolo proti súčasnej vláde a proti Lukašenkovi.
Lukašenko chce byť národným hrdinom. Všade rozpráva, že on je jediný, komu skutočne záleží na Bielorusku a že neexistuje nikto iný, kto by sa dokázal postarať o občanov tak dobre ako on.
Ja tých ľudí chápem. Nie je jednoduché vyjsť von s nejakým slobodným názorom alebo čokoľvek napísať, pretože tam ťa hneď zavrú. Je to rovnaká politika, akú má Putin.
Ako váš život ovplyvnil odchod z Bieloruska?
Na začiatku to v Prahe nebolo úplne ideálne. Česi nemali veľmi v obľube ľudí, ktorí prichádzali z Bieloruska alebo z Ruska. Bolo to cítiť všade. V tom období sme neboli veľmi vítaní. Nemohol som sa dočkať letných prázdnin, kedy zase prídeme do Bieloruska. V Prahe som študoval v ruskej škole, takže sme mali trojmesačné letné prázdniny.
Na začiatku som sa rád vracal do Bieloruska. S vekom som začal chápať súvislosti a realitu Bieloruska. Vtedy to ešte nebolo také divoké ako teraz.
Akú rolu hralo Bielorusko vo vojne medzi Ruskom a Ukrajinou?
Bielorusko umožnilo vstup ruských vojsk na Ukrajinu cez ich územie. Moja teta mi opisovala tanky, ktoré tadiaľ prechádzali a celú situáciu. Tanky tam zničili cesty a celé lesy. Lukašenko im umožnil prejazd, a to sa tiež rovná účasti na vojne. Nezapojil sa vojakmi, ale dovolil im cez bieloruské územie bombardovať Ukrajinu.
V Bielorusku si Rusi postavili mobilné základne, kde zvážali ranených Rusov. Bielorusi kvôli tomu museli čakať dlhšie na svoje objednané operácie. A kto je dôležitejší, než zranený ruský vojak?
Ďalšia vec je, že z bieloruských základní lietali ruské vojenské lietadlá, ktoré Ukrajinu bombardovali zo severu. Toto všetko je súčasť vojny. Takže aj Lukašenko sa zapojil do vojny, pomáha Rusku.
Ako ovplyvnili politické udalosti život obyčajných ľudí v Bielorusku?
Ľudia, čo tam zostali, nič nehovoria. Nemôžu. Mnoho vzdelaných ľudí odišlo z Bieloruska. Sú ľudia, ktorí odísť nemôžu, sú starí alebo chorí, alebo nemajú kam ísť. Tí, ktorí odísť mohli, odišli.
Môj dedo mi rozprával, že počas druhej svetovej vojny boľševici robili viac zla než fašisti. Stalin pozabíjal viac svojich ľudí než Hitler počas vojny. Môj pradedo bol v gulagu na Sibíri, pretože v tej dobe, keď si mal niečo viac než ostatní, nazývali ťa zámožným. No a to bol veľký priestupok. Buď sa rozdelíš s ostatnými, alebo si to odsedíš, alebo oboje. Pradedo tam bol dlho, ale podarilo sa mu odtiaľ vrátiť.
Ďakujeme za rozhovor!
Poznámka redakcie: Na žiadosť respondenta nie je v texte uvedené jeho skutočné meno. Vzhľadom k tomu, že v Bielorusku ešte stále žije jeho rodina a touto výpoveďou by mohla byť ohrozená, jeho žiadosti sme vyhoveli.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
