Spomienky folkloristu E. Blažeka na minulosť: „Prechod frontu sme prežívali v školskej budove“ (rozhovor)
Ervín Blažek, rodák z Križovian nad Dudváhom, dovŕši tento rok 91 rokov. Bývalý riaditeľ Základnej umeleckej školy a vášnivý folklorista zažil od svojho narodenia roku 1933 skutočne veľa. Jeho spomienky na minulosť sú bohaté ako v pozitívnom, tak i v negatívnom zmysle. Prežil druhú svetovú vojnu, zmenu režimu a spoločnosti. Študoval na hudobnej škole, neskôr na biskupskom gymnáziu a hral na klavíri, harmonike a organe.
Patril medzi zakladateľov Folklórneho súboru Dudváh, viedol viaceré spevokoly, mnohých pozitívne ovplyvnil a prinášal radosť mladým i starým. Získal ocenenie pre svoj celoživotný kultúrny prínos spoločnosti a pôsobenie v pedagogickej i hudobnej oblasti. V rozhovore nám priblížil svoj neobyčajný životný príbeh a zaspomínal na minulosť.
Aké sú vaše najkrajšie spomienky na vašu rodinu a rodičov? K akým hodnotám vás viedli?
Ja som vyrastal v učiteľskej rodine, boli sme traja súrodenci. Bývali sme v školskej budove vedľa kostola, otecko bol organista, riaditeľ a správca Rímsko-katolíckej školy v Kerestúre, mamička bola žena v domácnosti. Pochopiteľne nás vychovávali k láske, priateľstvu, k dobrým medziľudským vzťahom a od malička som zažíval láskavý prístup od všetkých členov rodiny. Otec prinášal domov cenné myšlienky zo školského prostredia a zo života žiakov. Vtedy bolo v triede aj 60-70 žiakov.
V tomto prostredí trnavskej kotliny bolo obyvateľstvo silno katolícke. Na kresťanských hodnotách a 10 božích prikázaniach sa stavalo odmalička, rovnako aj na založení rodiny a výchove detí. Tá bol veľmi prísna. Viedli nás k poslušnosti, citlivosti k ľuďom a k vzájomnej pomoci, pracovitosti, čestnosti. Vedeli sme, ako si máme uctiť starších, rodičov aj blízkych. Učili nás, čo sa patrí a snažili sa z nás vychovať dobrých ľudí.
Ako si spomínate na obdobie vášho detstva? Ako vyzeral vtedajší svet?
Ja som šťastný, že som mladosť prežil na dedine v prírode, v záhradách, na ulici, v kolektíve medzi deťmi. Naše dni boli naplnené hravosťou, radosťou a krásnymi spomienkami. Toto trvalo až do nášho mládeneckého obdobia 18-20 rokov. Potom sme mali to šťastie, že tu bol založený folklórny súbor Dudváh a oživovali sme tradície, ktoré nám odovzdávali občania obce a rodičia. Keď sme mali okolo 25 rokov, v tom období sme chodili so súborom po okolí. Po druhej svetovej vojne tu taký súbor neexistoval. Ľutujem súčasné deti, ktoré sú viazané iba na mobily a nepoznajú hravú radosť z prírody a pobytu vonku, ktorú sme mali možnosť zažiť my.
Otecko sa okrem hre na organ venoval aj pochovávaniu ľudí, viedol mariánsky spevokol. Na túto tému sme sa doma často rozprávali. Mali sme klavír, na ktorý nás otecko učil i nútil hrať, chodili sme do Hudobnej školy v Trnave. Brat absolvoval celých 8 rokov, ja len 2,5 roka, pretože ako študenti biskupského gymnázia sme sa boli lyžovať v Tatrách a tam sme zmrzli. Mne odmrzli končeky prstov a na základe toho som nemohol do ruky nič chytiť niekoľko mesiacov ba rokov, bolo to citlivé.
Boli ste členom nejakej organizácie?
Spolu s bratom a ďalšími nadšencami folklóru sme patrili k zakladateľom Folklórneho súboru Dudváh v roku 1954.
Za Križovany som hral hokej aj hádzanú.
Aký význam mala rodina v minulosti v porovnaní so súčasnosťou?
Rodina bola v tých časoch omnoho zodpovednejšia. Mala silný vplyv na výchovu. Rešpekt sa preukazoval aj vo vzťahu k rodičom. My sme im vykali ale boli aj takí, ktorí rodičom onikali. Výchova bola prísnejšia, niektorí rodičia uplatňovali aj tresty, čo teraz nie je dovolené. V tom čase sa však takto učila hodnota úcty, aby si deti uvedomili postavenie rodiča a dieťaťa.
Rodičia v tom čase deťom pomáhali, aj keď v mnohých prípadoch sami nemali dostatok vzdelanosti. Snažili sa im odovzdať všetko, čo získali od svojich rodičov oni.
Boli ste riaditeľom ZUŠ. Ako sa v tom čase prejavovala úcta a rešpekt voči učiteľom?
Bol som učiteľ, neskôr zástupca riaditeľa ZDŠ na Vančúrovej v Trnave. Neskôr som bol riaditeľom ZUŠ v Trnave. Po revolúcii, kedy sa menili funkcionári, som sa stal riaditeľom Základnej školy v Jaslovských Bohuniciach. Z Bohuníc som išiel do dôchodku v roku 1993 ako 60 ročný.
Úcta k učiteľovi bola vážnejšia ako v súčasnej dobe, ako z pozície žiakov, tak aj rodičov. Disciplína bola pevnejšia ako dnes. Skutočnosť, že v učiteľských kolektívoch bolo veľa mužov, čo v súčasnosti chýba, bola výhodou. Keď bol problém s disciplínou žiakov, učiteľky požiadali učiteľov, aby zložitú vec riešili. Mali sme autoritu, žiaci nás zdravili aj na ulici, čo je dnes už zriedkavé.
Pedagógom pomáhal aj vplyv náboženstva na výchovu detí. Keďže sa v 40. – 50. rokoch chodievalo pravidelne do kostola, na spovedi si deti uvedomili svoje priestupky a snažili sa im vyhnúť a byť lepšími. Deti boli disciplinovanejšie, nechali sa poučiť.
Aká bola kvalita učebníc a výučby?
Primeraná obdobiu. Ku každému predmetu bola učebnica. Za slovenského štátu boli ustálené učebnice, ale po druhej svetovej vojne sa učebnice z ideologických dôvodov rušili a neboli hneď nahradené. Spomínam si, že na gymnáziu učitelia diktovali učivo skoro na každom predmete, lebo po ideologickej stránke v rámci komunizmu sa nestihli ešte vytlačiť nové učebnice.
Po odbornej stránke však boli s knihami problémy. Časť učiteľskej obce ich prijala, iná mala výhrady. Po vojne sa začali veci s náboženským charakterom rušiť a nahrádzať ideológiou.
Povedzte nám niečo o vašom štúdiu a pôsobení.
V roku 1964 som vyštudoval na Univerzite Komenského v Bratislave aprobáciu slovenský jazyk – hudobná výchova. Nakoľko som už v tom období ovládal hru na klavír, harmoniku a neskôr organ, mojou dominantou sa stala hudobná výchova a oddal som sa vedeniu speváckych zborov. V Seredi som viedol detský spevácky zbor 10 rokov. Bol na vysokej umeleckej úrovni. Spievali aj štvorhlas a v priebehu roka sme mali mnoho vystúpení. V Seredi som spieval aj v spevokole Zvon.
Neskôr som prešiel do Trnavy, kde som viedol ďalší detský komorný spevácky zbor s veľmi dobrými výsledkami. Zaangažovali ma aj do Slovakofarmy Hlohovec, kde som viedol ženský zbor Slovenka. Po nástupe na dôchodok som sa stal dirigentom miešaného speváckeho zboru Zora v Galante, kde som pôsobil 10 rokov. Spievala so mnou aj manželka Antónia Blažeková.
Celkovo som sa dirigovaniu speváckych zborov venoval 24 rokov.
Okrem hudby ste sa srdcom oddali aj folklóru.
Druhá vetva môjho záujmu patrí folklóru. Po založení Folklórneho súboru Dudváh som v skupine účinkoval ako tanečník, spevák a harmonikár.
Účinkovala tu aj moja žena Antónia a potom, ako sme sa vzali, prestali sme účinkovať, pretože na začiatku folklórny súbor zanikol. Po revolúcii sa Folklórny súbor Dudváh obnovil a založil som Ľudovú cimbalovú hudbu, s ktorou sme účinkovali 10 rokov. Naše pôsobenie sme zavŕšili CD – čkom našich kerestúrskych piesní v nahrávacom štúdiu bratislavského rozhlasu.
Okrem toho sme so žijúcim bratom Leom spracovali a zozbierali ľudové piesne z Križovian a boli vydané v zborníku Piesne z Križovian. Nachádza sa v nich 160 piesní naspievaných našimi občanmi, z ktorých mnohí už dnes bohužiaľ nežijú. V zborníku sú spísané aj zvyky jednotlivých ročných období u nás na dedine v Križovanoch.
Na vojenskej dvojročnej službe roku 1954 až 1956 som bol po narukovaní v poddôstojníckej škole, kde som založil vojenský spevácky súbor, s ktorým sme chodili po okolí južnej Moravy vystupovať na rôzne tanečné zábavy a svadby.
V roku 1979 som si urobil doktorát na Univerzite Komenského z oblasti hudobnej výchovy.
Aké knihy ste vydali počas života a na akých vydaniach ste sa spolupodieľali?
Ako pedagóg som sa veľa venoval hudbe. V okrese Galanta a v Trnave som bol okresným metodikom pre učiteľov základných škôl a poskytoval som metodické pokyny pri postupoch vyučovania hudobnej výchovy. Pri tej príležitosti som spolupracoval aj s autormi učebníc hudobnej výchovy a pre prvý stupeň (1-5 ročník) som všetky učebnice aj metodiky recenzoval.
Autori mi poslali návrh, ja som si to celé preštudoval a de facto sa vyjadril k niektorým kapitolám, či sú dobre a primerane zostavené pre vekovú kategóriu toho ročníka na ZŠ. Niektoré piesne uvedené v návrhoch museli autori vymeniť, pretože po intonačnej stránke by deti tie melódie nezvládli zaspievať. Prechod by im robil problémy.
Zmenila vojna ľudí a vzťahy medzi nimi?
Zo začiatku vojna vzťahy utužila, veď každý hodnotil, kto ako prežil, kto komu pomohol. Neskôr, keď sa štát začal ekonomicky vyvíjať, začala socializácia a vťahy sa kvôli rôznemu zameraniu a cíteniu ľudí narušili. Prehlbovalo sa to aj kvôli majetkom, brala sa pôda alebo domy na výstavbu, nastali ekonomické boje a zlomy medzi skupinami obyvateľov, medzi bohatšími a chudobnejšími.
Keď sa zakladalo družstvo, ľudia do neho nechceli vstúpiť, ale štát ich nútil. Ľudia museli odovzdať kravy, kone, stroje, majetok aj pôdu družstvu a ťažko to znášali. Chceli si svoj majetok obhospodarovať sami, ako to bolo aj dovtedy.
Máte osobné spomienky a príbehy z vojny, s ktorými by ste sa vedeli podeliť?
Raz, keď som bol na stráži muničného skladu v lesnom poraste, dostal som za úlohu ochranu a obchádzanie priestoru tretieho stanovišťa s uloženou nebezpečnou muníciou. V nočných hodinách počas obchôdzky zahrkotali zrazu v lese plechovice zavesené na drôtoch a ja som bol v obave, že nejaký diverzant z rakúskeho prostredia prichádza do môjho priestoru. Preľaknutý som sa hodil na zem, odistil samopal, srdce som mal od strachu v hrdle, ruky sa mi triasli a čakal som, čo sa stane. Po určitej dobe nastal kľud a ticho. Nevedel som, čo bolo príčinou toho hluku, iba som dúfal, že to nebol človek. Až ráno na svitaní, keď som išiel skontrolovať to miesto, som zistil, že v tom úseku neprechádzal „diverzant“, ale vyplašená srnka.
Prechod frontu sme prežívali v školskej budove a mali sme klenbovú pivnicu. Otecko v nej pripravil drevené prične s doskami a na nich sme spali. Nakoľko mala pivnica aj vetracie okno, mohli sme mať aj kachle. Keď bolo večer chladno, prikurovali sme si, varili čaj a zohrievali jedlo.
Počas pobytu v pivnici sme prežívali veľmi ťažké chvíle. Prvého apríla v dopoludňajších hodinách v roku 1944 boli pred kostolom dva nemecké tanky značky TIGER a objavili ich ruské prieskumné stíhačky značky RATA. Poslali informáciu do frontovej línie, ktorá sa v tom čase nachádzala pri cukrovare vo Vlčkovciach. Ruskí vojaci zamerali delostrelecké pozície smerom ku kostolu a vyslali niekoľko rán. Mali dopadnúť na nemecké tanky, miesto toho však zasiahli bočnú stranu kostola, vyrazili mozaikové okno, rozbili časť strechy a všetok materiál padal na našu pivnicu. Všetci sme sa modlili a plakali. Nakoniec prišiel ruský vojak, otvoril dvere so samopalom na hrudi a jeho prvé slová boli „jest german“? A otecko vyšiel a povedal, že tu nie je žiaden germán. Potom vojak odišiel.
Zmenili sa podľa vás hodnoty a tradície ľudí?
Ľudia si dnes nevážia jeden druhého a necenia si vzájomnú pomoc. Nevedia ju preukázať ako v minulosti. Bohatší mali súcit s chudobnejšími a dary, ktoré im dávali, boli precítenejšie a úprimnejšie. Teraz sa väčšinou darováva iba z prebytku, ale v starších časoch sa pomáhalo, i keď ste sami mali málo.
Medziľudské vzťahy boli na láskavejšej a úprimnejšej úrovni. Na dedine k tomu dopomohlo aj to, že skoro pred každým domom bola lavička. Stretávali sa pri nej starší ľudia v čase odpočinku v podvečerných hodinách, vymieňali si názory, radili si, pomáhali a vymieňali si tovar.
Ak by ste mohli zanechať budúcim generáciám dobré rady a ponaučenie, ktoré ste získali z celoživotných pochopení, čo by ste im odkázali?
Aby boli ľudia k sebe tolerantnejší, milší, láskavejší a priateľskejší.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
