Sedem spôsobov, ako spomaliť spolu s našimi deťmi
Nedávno som sa stretla s príbehom, ktorý ma veľmi zaujal: Kedysi dávno boli raz malá korytnačka a zajac, ktorí sa rozhodli, že budú kráčať bok po boku na ceste životom. Čoskoro sa však ukázalo, že ich spoločná cesta je akási náročná:
„Uhneš sa?!ˮ, spýtal sa zajac.
„Počkaj! Videl si ten krásny kvet? Ale prečo je červený? Na čo slúžia tie okvetné lístky?ˮ, kládla otázky korytnačka. Každých päť krokov sa korytnačka zastavila a obdivovala prírodu, ktorá priťahovala jej pozornosť.
Zajac zalapal po dychu, pretože nedokázal kráčať takým pomalým tempom. „Čo keby si sa pokúsila trošku pridať? Ani nevieš, aké je to nádherné, keď ti vietor veje na ňufáčik.ˮ
Korytnačka, ktorá mala zajaca rada, sa snažila bežať, ale svojimi malými nohami zakopávala o každý koreň a neustále sa potácala. Zajac s povzdychom postupoval vpred, zatiaľ čo korytnačka, niekoľko krokov za ním, pokračovala v prekračovaní kamienkov, dvíhaní prekážok, posúvaní, zakliesňovaní a vo vyslobodzovaní sa z vetvičiek, kvetov, listov a kadečoho iného. Vyčerpaný zajac sa jedného dňa rozhodol, že spomalí a tempo bude určovať korytnačka. Zajac sa takto mal možnosť dozvedieť, čo má korytnačka rada, čo ju desí, kde sa cíti dobre a v čom je ešte neskúsená. O niekoľko dní sa korytnačkine tempo začalo meniť. Jej nohy boli istejšie a išli rýchlejšie. Stala sa obratnejšou a už nepotrebovala toľko upevňovať chôdzu. Zrazu dokázala bežať ako zajac a udržať s ním krok. Ten beh bol prekvapujúci. A tak mohol zajac ukázať korytnačke všetko, čo vedel: širokánske cesty, úchvatné výhľady, najlepšie skrýše, akrobacie a kotrmelce…
Títo dvaja šťastní spolupútnici ešte dlho kráčali spolu a delili o všetko. Neskôr, obaja začnú novú etapu života, v ktorej budú kráčať ďaleko od seba, berúc si so sebou navždy časť toho druhého.
Tento príbeh pre mňa odzrkadľuje to, aké by malo byť spoločné kráčanie životom rodiča a dieťaťa. Pripomenul mi, ako nás niekedy naše odlišnosti vo vnímaní okolitého sveta môžu brzdiť v budovaní krásneho vzťahu, ktorý môže mať každý rodič so svojimi deťmi. Hovorím o vzťahu dôvery a istoty, o vybudovaní bezpečného prístavu, kde sa obe strany cítia dobre a rešpektujú sa navzájom. Hovorím o vybudovaní priestoru bez strachu, kde sa naše deti nebudú báť byť sami sebou, prísť s akoukoľvek otázkou či neistotou za nami a hľadať v nás útočisko v ťažkých chvíľach. Takýto vzťah nám umožní, že naše ratolesti si prídu po radu práve k nám, pretože budú presvedčené o tom, že nám môžu veriť. Jedným zo spôsobov, ako vybudovať tento bezpečný prístav, je práve nájsť si čas na spoznávanie našich detí. A najlepšie sa nám to podarí, ak spomalíme náš krok a pôjdeme ich tempom.
Mami, tati, spomaľte!
Veru, často sa mi stáva, že by som od synčeka chcela všetko hneď. Aby boli zúbky umyté, hračky odpratané, dojedená celá večera a dokončené všetko, čo si len viete predstaviť. Ja zadám úlohu a on ju vykoná. Aj keď veľmi dobre viem, že takto na požiadanie nefungujeme ani my dospelí, občas sa pristihnem pri tom, že svoje dieťa súrim a tým mu upieram krásne momenty výnimočných objavov, pri ktorých sa po ceste zastaví a pozoruje všetky tie mystéria, ktoré sa rozprestierajú pred jeho očami. Aj známa a obľúbená vedkyňa, filozofka a pedagogička Mária Montessori veľmi inšpiratívne povedala: „Dospelí pracujú, aby dokončili nejakú úlohu, ale dieťa pracuje, aby rástlo, a aby z neho vyrástol človek, ktorým sa má stať.ˮ Ak spomalíme a dovolíme dieťaťu, aby kráčalo vlastným tempom, pred našimi očami sa začnú naozaj diať veľkolepé zázraky, ktorých je schopné len malé dieťa na ceste za spoznávaním samého seba, po stopách tých najhlbších otázok a odpovedí o živote.
Mami, tati, pomôžte mi spomaliť
Pred nejakým časom sa mi dostala do rúk kniha Veľká panda a malý drak, ktorú napísal autor James Norbury. Pri jej písaní sa inšpiroval buddhistickou filozofiou a spiritualitou. Venuje sa v nej mnohým hlbokým otázkam, ktoré rozoberá veľmi jednoducho a podnetne. Je to výnimočné čítanie vhodné pre deti aj dospelých, pri ktorom spoločne spomalíte. Ilustrovaná kniha plná podnetov na zamyslenie vám otvorí priestor na duchaplné rozhovory.
Podelím sa s vami o jeden z úryvkov z tohto pekného diela:
„Rýchlo!ˮ zapišťal malý drak. „Musíme toho ešte toľko urobiť!ˮ
„Rieka sa nenáhli,ˮ povedala veľká panda, „a predsa napriek mnohým prekážkam sa vždy
dostane do cieľa.ˮ
Je nesmierne dôležité, aby naše ratolesti vedeli, že mať vlastné tempo je úplne v poriadku a že je to dokonca nevyhnutné. Naši škôlkári a školáci majú počas týždňa niekedy naozaj veľmi nabitý program a spoločnosť, v ktorej dnes žijeme nielen ich, ale aj nás, núti nikdy nezastavovať. Všade je potrebné sa ponáhľať, aby sa všetko stihlo načas a takýto spôsob života v nás zabíja prirodzené spoznávanie seba skrz to neviditeľné, čo nás obklopuje. Iba ak je nám daný priestor, kde môžeme pokojne bádať, nájdeme odpovede na tie najdôležitejšie otázky a získavame najhlbšie pochopenia. A pre tých najmenších to platí dvojnásobne. Vďaka chvíľam dokonalého sústredenia a pohrúženia sa do daného momentu si dáva malé dieťa veci do súvisu, hľadá vo svojom vnútri a rastie. Čím viac spomalíme, tým viac sa naučí.
Ako môžeme pomôcť sebe aj našim deťom spoločne spomaliť v našom uponáhľanom svete?
Tu je niekoľko tipov, ktoré nám osobne v našej domácnosti pomohli žiť pomalšie:
1. Minimalizujte a stíšte svoj domov: Ak je váš domov uprataný, organizovaný, bez rušivých prvkov a neporiadku, budete sa cítiť uvoľnenejšie, váš domáci priestor bude pôsobiť čistejšie a harmonickejšie, a vy tým vytvoríte ideálny priestor na pomalší život. V pokojnej atmosfére sa vaše telo ľahšie dostane do rovnováhy, vaše vnútro sa stíši a vaše myšlienky budú rozvážnejšie.
2. Minimalizujte čas strávený pred televíznou obrazovkou a na sociálnych sieťach:
Umožní vám to tráviť spolu viac sústredeného času, nič vás nebude odvádzať od toho, aby ste naplno vnímali prítomnú chvíľu s vašimi deťmi a dali im to, čo najviac potrebujú – vašu pozornosť. Navyše takto zistíte, k akým činnostiam inklinujú a ponúknete im aktivity šité na mieru, ktoré ich uvedú do stavu pokoja a sústredenia.
3. Naplánujte si svoj deň dopredu: Skúste si rozdeliť svoj deň na menšie úseky, a tak budete vedieť, čo máte v daný deň očakávať, aké sú vaše ciele a čomu sa chcete venovať.
4. Pripravte deťom cieľavedomé činnosti: Keď sa dieťa venuje niečomu cieľavedomému, prirodzene sa začne sústrediť. Dieťa potrebuje prácu, ktorá ho napĺňa a ktorou dokáže nadobudnúť konkrétnu zručnosť či znalosť, po ktorej túži. Aktivity z praktického života sú skvelým príkladom. Dovoľte deťom aby vám pomohli naplniť práčku, umyť riad, upiecť koláč, pozametať dlážku… Tieto aktivity sú obzvlášť zaujímavé pre deti od 3 do 6 rokov.
5. Spojte sa s prírodou: Skúste tráviť čo najviac času v prírode. Choďte na potulky lesom, na prechádzky do parku alebo kdekoľvek, kde sa môže dieťa cítiť späté s prírodou a premeniť sa na bádateľa. Ak vám to umožňuje čas a priestor, neurčujte dieťaťu smer ani tempo, ale nechajte sa viesť. Ak máte záhradku, môžete spolu sadiť, polievať a každý deň pozorovať, ako všetko rastie.
6. Venujte sa umeniu a zmyslovým hrám podľa veku vášho dieťaťa: Umelecká tvorba a zmyslové aktivity vás priam nútia k tomu, aby ste sa zastavili a uvoľnili svoju myseľ. Sú to činnosti, pri ktorých vy aj vaše ratolesti môžete rozvíjať všetkých päť zmyslov, buď naraz, alebo jednotlivo. Je to napríklad maľba, strihanie, lepenie, tvorenie, hra na hudobný nástroj, vyrábanie vlastnej knihy, spoznávanie rôznych textúr pomocou hmatu, hranie sa s vodou či pieskom, hádanie vôní, či zvukov, spievanie a recitácia, vyšívanie či pletenie.
7. Čítajte si spolu: Možno niet lepšieho spôsobu ako spomaliť, než spoločné čítanie. Vytvorte si doma svoj vlastný kútik, ktorý bude venovaný chvíľam spoločného čítania a nadväzovania vzájomného vzťahu. Pre menšie deti od troch rokov odporúčam knihy Spomaľ a pozri sa, Spomaľ a pozoruj, Spomaľ a rozhliadni sa.
Uvedomujem si, že pre nás dospelých môže byť občas náročné denno denne vytvárať pre naše deti čas a priestor k tomu, aby mohli spomaliť. Avšak, ak budete od tohto momentu venovať väčšiu pozornosť tomu, ako vo vašej domácnosti vytvoriť harmonické prostredie pokoja, môže to mať pozitívny vplyv na ich intelektuálny a emocionálny rozvoj.
Všade navôkol je toho tak veľa, čo môžu naše malé deti objavovať. A oni sa túžia naučiť o živote všetko, čo dokážu a môžu. Ženie ich túžba po poznaní a samostatnosti. Ak s detským svetom hýbeme príliš rýchlo, môže sa stať, že sa stanú pasívne a zmeškajú tie zázračné momenty plné vnútorného zadosťučinenia.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
