SAV: Skutočná vzorka Jurského parku je na Slovensku
Sci-fi film Jurský Park ovplyvnil celú generáciu výskumníkov, no ostával len fikciou, pretože jeho príbeh stál na troch hlavných sporných faktoroch súvisiacich so „životom v jantári“. Po prvé: v tom čase ešte nebol známy jurský jantár; po druhé z obdobia jury nebol známy hryzúci/sajúci hmyz; a po tretie DNA sa vo fosílnom hmyze v jantári nemôže zachovať. Tím vedcov zo Slovenskej akadémie vied však odstránil prvé dva z týchto troch problémov. Výsledky publikoval nedávno 17-členný tím (Slovenska, Česka, Poľska, Austrálie, Thajska, Francúzska, Libanonu a Číny) v článku v jednom z najlepších svetových, multidisciplinárnych časopisov (National Science Review, produkcia Oxfrodskej univerzity).
Vzorka zo skutočného Jurského parku je uložená v Slovenskom národnom múzeu, kde sa dostala vďaka 17-člennému tímu Dr. Petra Vršanského z Ústavu Vied o Zemi SAV, v. v. i., a Ústavu zoológie SAV, v. v. i.
„Keď som Dr. Hemena Sendiho z Holandska, vtedy ešte žiaka, vysielal na prvú služobnú cestu do Libanonu, vystrelil som si z neho a prikázal som mu priniesť jurský jantár, ktorý v tom čase ešte nebol známy. Keď ho priniesol, myslel som, že si vystrelil on zo mňa,“ popisuje úplný začiatok výskumu Peter Vršanský. Vzorka zostala na poličke v krabičke neotvorená tri roky. „Až keď sa prof. Dany Azar z Bejrútu pýtal, čo sa so spomínanou vzorkou stalo, pustili sme sa do výskumu. Dr. Marián Golej z Ústavu vied o Zemi SAV, v. v. i., mal šťastnú ruku a rez viedol tak, že bolo možné objavenie a spracovanie nového hmyzieho ´mikroorganizmu´ s krídlom menším ako 0,8 milimetra,“ dokresľuje vedec.
Tím zo SAV (Júlia Kotulová, Adrián Biroň, Ľubica Puškelová z Ústavu vied o Zemi SAV, v. v. i., a Helena Palková z Ústavu anorganickej chémie SAV, v. v. i.) a z Prírodovedeckej fakulty UK (Pavol Uher) urobil komplexnú analýzu horniny, v ktorej sa najvzácnejší jantár sveta zachoval, a vďaka podpore vedcov z Českej republiky (Martina Havelcová, Jakub Sakala) aj detailnú analýzu samotného jantáru. Výskum preukázal významný vplyv vulkanizmu a požiarov, ktoré zrejme stimulovali aj vznik jantáru v prímorských močiaroch. Pôvodná živica vytekajúca zo stromu bola veľmi tekutá, čo spôsobilo, že táto inak veľmi účinná pasca na hmyz nefungovala dosť účinne, takže nálezy hmyzu v jantári z Aintourine sú veľmi ojedinelé a vzácne. Tvar jednotlivých jantárov, ako aj množstvo zvyškov listov v sedimentárnej hornine, v ktorej sa našiel, naznačuje, že živica kvapkala zo stromu priamo na močaristý terén pokrytý lístím, kde utuhla a časom sa zmenila na jantár.
Vďaka analýze viac ako 200 jantárov z celého sveta (najmä s podporou poľských, francúzskych, španielskych a britských kolegov – prof. Jacek Szwedo, prof. Didier Neraudeau, prof. Donald D. L. J. Quicke) sa podarilo rozpracovať celosvetový systém tzv. jantárových lesov, ku ktorým patril aj dnes už dávno neexistujúci les z územia dnešného libanonského Aintourine. Podarilo sa tak zrekonštruovať praveký les so stromami araukárií, papraďami, stromovými papraďami a početnými kríkmi, čo potvrdili aj nálezy listov a šišiek.
„Vzhľadom na to, že jantár Aintourine sa uložil v sedimentoch v blízkosti mora, v sedimentoch, ktoré obsahovali mikrofosílie, bolo možné presne určiť vek ako jurský (presnejšie stratigrafický stupeň kimeridž; 157,3 až 152,1 mil. rokov), čo potvrdilo aj datovanie zirkónov pochádzajúcich z vulkanického zdroja,“ približuje P. Vršanský.
Samotný hmyz, prvý známy fosílny organizmus, patrí medzi červce. V súčasnosti sa považujú za významných škodcov. „Je to veľmi dôležité, lebo to ukazuje, že už v jure mohol hmyz spôsobovať mikrobiálne infekcie. Zaujímavé je, že táto skupina dokáže aktívne eliminovať otcovský genóm. Je taký malý, že namiesto súvislých zložených očí má len zopár šošoviek. Je to samček, ktorý neprijímal potravu, no ich samičky sa živia šťavou rastlín. Má pár krídel a ďalší pár zakrpatených krídel – halter, ktoré fungujú ako gyroskop na vrtuli vrtuľníka. Hmyz bol veľmi primitívny, a preto bol (samozrejme ako nový druh) Jankotejacoccus libanogloria zaradený do samostatnej, úplne novej čeľade. Práca stimulovala objavy aj v iných krajinách (Portugalsko, Francúzsko, Taliansko), takže čoskoro sa môžeme tešiť na ďalšie objavy ´Jurského parku´,“ dodáva Peter Vršanský.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
