Názory, Premium Dokumentárny film „Neviditeľná kríza“: príbehy očkovania, o ktorých vám nikto nepovedal (rozhovor s producentkou)
V podmienkach celosvetovej pandémie boli vakcíny proti ochoreniu covid-19 zavedené na základe povolenia na núdzové použitie po oveľa kratšom čase testovania, než je obvyklé. Milióny ľudí si vyhrnuli rukávy, keď im bolo povedané, že prispejú k ukončeniu pandémie. Pre niektorých to však neprebehlo podľa očakávania.
Neviditeľná kríza je celovečerný dokumentárny film, ktorý prináša intímny, necenzurovaný pohľad do života tých, ktorí žijú s vysiľujúcimi následkami vakcín proti covidu-19. Sviežo, úprimne a komplexne skúma problematiku poškodenia anticovidovou vakcínou, a to prostredníctvom rozhovorov s odborníkmi, výpovedí whistleblowerov a vládnych zdravotníckych štatistík.
Ide o dokument o ľuďoch, nie o politike.
Pacienti v dokumente trpeli závažnými reakciami na očkovanie a ich zdravotný stav sa vymkol spod kontroly. Keď sa obrátili na systém verejného zdravotníctva a farmaceutické spoločnosti so žiadosťou o pomoc a podporu, stretli sa s ignoráciou, cenzúrovaním a boli označovaní za „antivaxerov“, hoci očkovanie podstúpili. Títo pacienti nie sú v žiadnom prípade ojedinelými prípadmi. Svet je svedkom rastúcej epidémie poškodenia vakcínou proti covidu-19, ktorú už nemožno ignorovať.
Pre tých, ktorí trpia v tichosti, začína nádej už len tým, že im je daná možnosť hovoriť a dokumentárny film „Neviditeľná kríza“ prináša práve ich hlasy a svedectvá.
Prinášame vám rozhovor s producentkou, režisérkou a scenáristkou Cindy Drukier.
Váš dokument je veľmi dojímavý a jeho produkcia je na vysokej úrovni. Čo bolo pre Vás ako producentku najnáročnejšie?
Bola som moderátorkou, scenáristkou aj produkčnou, takže nebolo to čisto len o produkcii, ale aj o tom, ako to dať celé dokopy. Myslím, že som urobila asi 20 rozhovorov, boli tam lekári, whistlebloweri, obete vakcinácie, politici… Najťažšie bolo dať to všetko dokopy a prísť na to, aký príbeh z toho zostaviť, ako urobiť veľmi náročné rozhodnutia, čo spraviť, čo nespraviť… Napríklad, mala som príbeh o lekároch, ktorí tiež prešli svojou vlastnou cestou, videli zle vyvíjajúce sa veci a rozhodli sa prehovoriť a ísť do veľkého rizika. Bol to veľký problém pre ich kariéru, boli prepustení, cenzúrovaní a stali sa im všemožné hrozné veci. V dokumente som sa toho dotkla len zľahka a nakoniec som to nepoužila ako hlavný motív, hoci som to pôvodne plánovala, keďže by toho bolo už príliš veľa.
Naozaj som chcela, aby to pravdivo zobrazovalo príbehy tých ľudí. Aby to nebol môj príbeh, ale ich. Aby to nebolo len pre ľudí, ktorí už o týchto veciach vedia a vidia ich podobne ako ja. Ale niečo, čo sa týka každého – do čoho sa dokáže vcítiť každý.
Aké to bolo prísť k tým ľuďom priamo domov, vidieť ich pred vami plakať, úprimne vám hovoriť, čo sa im po vakcinácii stalo… Bolo to pre vás emočne náročné?
Necítila som sa pohltená emóciami až natoľko, že by som nemohla pokračovať v rozhovoroch, keďže som tam bola práve pre tento účel a chcela som to dokončiť. Myslím ale, že ich veľkorysosť – ako ma pozvali k nim domov a poskytli mi prístup ku všetkému, bola mimoriadne dojímavá… Všetkých tých ľudí som predtým nejakým spôsobom videla. Ale keď som skutočne pochopila, ako to ovplyvnilo každý aspekt ich denného života, bolo to skutočne dojímavé.
Napr. Nicki – pani na vozíčku, mama troch detí… Z toho, čo mi hovorila, viem, že čím viac sa namáha, tým je to pre ňu na ďalší deň ťažšie. Takže som sa skutočne bála, aby to neprehnala, ale chcela mi všetko ukázať. Vždy som sa jej pýtala, či si je istá, keď chcela niečo spraviť, či to pre ňu nebude príliš namáhavé. Chcela ukázať, ako sa dostane na druhú posteľ, aká je jej denná rutina, schádzanie po schodoch do auta a späť, príprava jedla pre jej deti – ako to všetko robí zo svojho vozíčka. Skutočne to chcela ukázať svetu, aby to ľudia videli a bola ochotná pre to obetovať svoju vlastnú energiu po zvyšok týždňa. Neviem, aké to pre nich bolo ďalšie dni… Ale ich vôľa zdieľať so mnou ich život ma skutočne primäla k tomu, aby som ich príbehy zobrazila najlepšie a najpravdivejšie, ako som vedela.
Mali ste potom, čo sa váš dokument začal šíriť do sveta, od nich aj nejakú spätnú väzbu, ako to ovplyvnilo ich život?
Áno, dostala som naozaj veľmi dobrú odozvu. Najdojímavejšie to pre mňa bolo asi s Angelou – zdravotnou sestrou s dlhými čiernymi vlasmi, ktorá v dokumente povedala, že jej zdravie sa zlepšilo, ale stále má postraumatickú stresovú poruchu – kedykoľvek počuje sirény, cíti paniku… Ale povedala mi, že počas filmovania, ako sme k nej so štábom prišli, to bola pre ňu taká pozitívna interakcia, že to bolo pre ňu liečivé. Cítila, ako sa dostáva z postraumatickej poruchy a bolo to pre ňu veľmi terapeutické, čo som vôbec nečakala. Bolo veľmi príjemné počuť, že na ľudí, s ktorými sme robili rozhovory, to malo taký pozitívny účinok.
Zdá sa, že ste si s niektorými z nich vytvorili aj hlbšie priateľstvá…
Určite. S Angelou sme sa ešte potom stretli, pretože sme ju pozvali na filmový festival – bola to verejná premiéra nášho dokumentu. Deň predtým sme mali súkromné premietanie v Connecticute, kde tiež prišla a odpovedala na otázky. Aj Nicki na vozíčku prišla do New Yorku, mala tu lekársku prehliadku, a tak som sa s ňou stretla a vybavila jej interview s Romanom Balmakovom (moderátorom show Epoch Times „Facts matter”, pozn. editora). To isté s Bree – stretla som sa s ňou v New Yorku pred pár týždňami. Aj s Brook Jackson – (whistleblowerkou z Pfizeru, pozn. editora), pokrývali sme, ako sa jej súdny prípad vyvinul od natáčania. Takže sme stále v kontakte a sledujeme, ako pokračujú ich príbehy.
Aké sú vaše ďalšie plány? Pracujete v súčasnosti na nejakom novom dokumente?
Momentálne nie. Som veľmi zaneprázdnená učením ďalšej generácie výborných reportérov… Aby som to nebola len ja, ale mnohí ďalší, ktorí budú inšpirovaní a prevezmú túto prácu ďalej (smiech).
Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov v ďalších projektoch!
Pozrite si dokumentárny film Unseen Crisis:
