Rozhovor s Angelinou Jolie: Prečo chcela hrať Mariu Callasovú?
Hollywoodská herečka Angelina Jolie vstúpila minulý týždeň do slovenských kín v úlohe opernej speváčky Marie Callasovej vo filme Maria. Aká bola jej motivácia, ako sa dostala k úlohe opernej speváčky a aký je jej vzťah s režisérom Pablom Larraínom, pod ktorého vedením film vznikol? Filmoví tvorcovia s ňou spravili rozhovor.
Prečo ste chceli hrať Mariu Callasovú?
Pabla Larraína som stretla pred mnohými rokmi a vtedy som mu povedala, ako veľmi si ho ako režiséra vážim a dúfam, že s ním raz budem spolupracovať. Oslovil ma kvôli role Marie a proces výberu bral naozaj vážne, čo si cením. Chce si byť istý, že herec je na úlohu pripravený a chápe jej náročnosť.
Som tiež veľkou fanúšičkou scenáristu Stevena Knighta. Scenár je veľmi netradičný a neobvykle zostavený. Jeho štruktúra je veľmi odvážna. Bola som rada, že ma oslovil taký uznávaný režisér, ktorý odo mňa veľa očakával a zároveň ma vyzval, aby som sa do roly naplno ponorila. To nie je vždy samozrejmé.
Nebola to len príležitosť vyrozprávať príbeh Marie Callasovej, ženy, čo ma zaujíma a ku ktorej cítim blízkosť, ale bola to šanca mať režiséra, aký vás vezme na skutočnú cestu, berie svoju prácu vážne a je na vás prísny. Páčilo sa mi, že bol na mňa tvrdý! Je to režisér snov a chcela by som s ním pracovať znova a znova. Tiež som sa veľa naučila ako režisérka tým, že som ho sledovala pri práci.
Akú prípravu ste na rolu museli absolvovať?
Pablo odo mňa očakával, že budem skutočne tvrdo pracovať a čakal odo mňa, že budem spievať. Začala som navštevovať hodiny šesť alebo sedem mesiacov vopred, aby som sa naučila spievať, začala som s lekciami taliančiny, študovala som operu a ponorila som sa do celej tej práce. V prípade roly Márie ani iná cesta nebola.
Keď začínate ako herec, často vám niekto povie: „Viete jazdiť na koni? Hovoríte týmto jazykom?“ A ako mladý herec poviete „áno“ na všetko a potom doma premýšľate, ako sa to všetko naučíte. Keď sa ma Pablo spýtal: „Vieš spievať?“, povedala som si, „No, trochu áno.“ Ale ako mi on sám povedal: „Musíš sa naučiť spievať operu, inak to spoznám zblízka na tvojom výraze, pretože to je jej súčasť.“
Ale bolo toho oveľa viac ako len o tom, aby som sa naučila spievať – išlo o pochopenie Marie Callasovej a schopnosť zahrať túto postavu. Hudba bola jej životom. Jej vzťah k vlastnému hlasu a telu, jej schopnosť spievať, jej prítomnosť na javisku a jej interakcia s publikom, to všetko bol jej život. To bola aj kľúčová vec k pochopeniu jej osobnosti.
Aké to bolo učiť sa spievať týmto spôsobom?
Ak mám byť úplne úprimná, bolo to ako druh terapie, o ktorej som nevedela, že ju potrebujem. Netušila som, koľko emócií v sebe zadržiavam a nevyjadrujem. Výzva nebola technická, bol to emocionálna skúsenosť nájsť svoj hlas, byť vo svojom tele, vyjadrovať sa. Musíte do toho vložiť úplne každú časť seba.
Keď operní speváci vyjadrujú bolesť, nie je to len trochu, je to v tých najhlbších hlbinách. Vyžaduje si to všetko, čo máte. Potrebujete celé svoje telo, musíte byť úplne emocionálne otvorení, maximálne hlasní a vyjadriť sa tak silno, ako len dokážete.
Zmenil sa váš vzťah k opere? Užívate si ju?
Teraz cítim k opere veľkú lásku a vnímam ju vo svojom živote inak. Teraz na ňu chodím a nechávam ju, aby ma úplne pohltila a ovplyvnila. Na opere je niečo, čomu som predtým nerozumela. Myslím, že ju občas vidíme ako elitnú záležitosť, niečo, čo je nám vzdialené. Je to tak ohromujúca. Možno ale musíte prejsť určitými životnými skúsenosťami, zažiť hĺbku bolesti alebo hĺbku lásky, aby ste skutočne pochopili a potrebovali tú intenzitu a pocit opery.
Musela to byť zvláštna skúsenosť – hrať tieto scény často po boku celého orchestra. Aké to bolo?
Bolo to pre mňa ako umelkyňu aj ako človeka transformačné, pretože hudba ma v živote príliš nesprevádzala. Sama som si hudbu nepúšťala, čiastočne aj preto, že tak ako mnohí rodičia často počúvam to, čo chcú počúvať ostatní. Myslím si, že som si nikdy hudbu sama nedopriala a nechala som ju vytratiť sa z môjho života.
Takže byť s hudbou znovu zoznámená takýmto komplexným spôsobom, byť obklopená hudobníkmi, byť na scéne s klaviristami, spevákmi, celým orchestrom – myslím, že som sa do toho zamilovala a cítila som sa maličká. Bola som vďačná, že ma hudba prebudila.
Dnes naozaj verím v účinky hudobnej terapie. A stáť na niektorých z týchto miest bolo ako splnený sen – cítila som sa ako najšťastnejšia umelkyňa na svete. Je niečo iné hrať scény, kde ako umelec vyjadrujete emócie a bolesť – ale keď vás obklopujú hudobníci, ktorí hrajú tú bolesť, je to úplne iná úroveň.
Vo filme Maria bol váš hlas vďaka modernej technológii kombinovaný s hlasom Marie Callasovej. Ako to ovplyvnilo váš výkon?
Dobrá vec na hraní Marie Callasovej je, že nikto neočakáva, že budete spievať ako Maria Callasová – pretože nikto na svete nemôže spievať ako Maria Callasová, však? Ani v jej dobe sa jej nikto nevyrovnal a bolo by chybou, keby v tomto filme nebol jej hlas, pretože je v mnohých ohľadoch veľmi prítomná. Jej hlas a jej umenie tu majú výrazné miesto.
Ona je v tomto filme mojou partnerkou, spolupracujeme. Bola to pocta a občas aj trochu zvláštny pocit byť ja, hrajúca ju, a zároveň sa spoločne snažíme stvárniť na javisku „tretiu“ osobu.
Ako herečka som nepredvádzala svoj výkon Anny Boleny (poznámka: opera Anna Bolena od Gaetana Donizettiho), ale Mariin. Snažila som sa ju pochopiť. Nikdy predtým som nehrala iného umelca. Ako som prenikala do jej rozhodnutí, stala som sa ešte väčšou fanúšičkou jej práce. Bola tiež geniálnou herečkou.
Zmienili ste, že ste na javisku ste boli vy aj Maria Callasová. Aký k nej máte vzťah teraz, keď ste s touto postavou strávili toľko času?
Pripadá mi veľmi blízka. Je mi hlboko sympatická a som nesmierne šťastná, že sme ju mohli ukázať ako ľudskú bytosť. Zistila som o nej jednu vec, ktorú som predtým nevedela – bola takmer slepá.
Keď sa odborníci pozreli na jej okuliare z posledného obdobia života, povedali Pablovi. „S týmito dioptriami je táto osoba takmer slepá.“ To je neuveriteľné. Keď bola mladá, nemohla si na javisko vziať okuliare, pretože to nebolo spoločensky prijateľné. Musela si teda všetko zapamätať úplne inak. Keď to pochopíte, vidíte v nej obrovský inštinkt prežitia. Nebolo to len o tom, že chcela byť taká, ona musela prežiť, skryť to, nájsť spôsob, ako sa s tým vysporiadať, a pracovať dvakrát toľko.
Maria bola do spevu tlačená svojou matkou už ako dieťa, a keď mala možnosť dať do toho všetko a byť najlepšia, dokázala svojím vystúpením ľudí zmeniť. Ale ako starla a rozhodovala sa pre rôzne veci v živote, to isté publikum ju odsudzovalo, keď už pre nich nemohla byť tým, čím bývala. Čelila obrovskému tlaku. A myslím, že bola veľmi citlivá. Nemohla by vyjadriť emócie, ktoré vyjadrovala, bez hlbokej citlivosti.
Hoci je to iná doba, je to ďalší príklad toho, že ženy v centre pozornosti čelia tvrdšej kritike ako muži?
To je proste to, čo sa deje, keď dosiahnete takú úroveň úspechu, a myslím, že Maria to chápala. Pracovala veľmi, veľmi tvrdo, aby svoju prácu odviedla dobre. Chápala, že keď stojí pred publikom, ktoré sa na ňu prišlo pozrieť, musí byť čo najbližšie k dokonalosti. Chcela zo seba vydať všetko, čo v nej bolo, a skutočne to robila, aj keď musela prekonávať rôzne prekážky.
Nebolo pre ňu ľahké – mať vzťah s matkou, ktorá jej nadáva a hovorí, že nie je dosť dobrá. Nedokážem si to predstaviť, pretože mnoho z toho, čo mi v živote pomohlo, bola láskavosť mojej vlastnej matky. Film je o jej vzťahu k hlasu, bolesti a hlbokej láske. Jej pravou láskou bola jej hudba.
Medzi hercov vo vedľajších úlohách filmu patria Pierfrancesco Favino, Valeria Golinová, Alba Rohrwacherová, Kodi Smit-McPhee a Haluk Bilginer. Čo vás na spolupráci s nimi najviac tešilo?
Zaujímavé je, že sme všetci hrali skutočných ľudí a tieto vzťahy boli reálne. Ferruccio, ktorého hral Pierfrancesco, bol Mariin komorník a stále žije. Nikdy nepredával príbehy o Marii médiám. Podelil sa s nami o nejaké myšlienky a spomienky, ale na natáčanie prísť nechcel.
Je krásne vedieť, že na sklonku života mala okolo seba niekoľko ľudí, ktorí ju naozaj milovali, a som veľmi rada, že film týmto ľuďom vzdáva hold – boli to úžasní ľudia, ktorí jej rozumeli. A myslím, že aj bez toho, aby to hovorili nahlas, sa ostatní herci o mňa svojím spôsobom starali. Cítila som ich podporu, starostlivosť, to, ako ma podržali v emotívnych scénach. Ich láskavosť a empatia boli úprimné.
Ďakujeme za rozhovor!
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
