Ako môžu rodičia pomôcť deťom stať sa odolnými a vedieť riešiť problémy
„Láska je bezpodmienečný záujem o podporovanie druhých.“ Mnohé deti sú však rodičmi ohýbané tak, aby si dokázali poradiť vo fungujúcej spoločnosti, ktorá je riadená strachom. Renomovanému odborníkovi na ľudský mozog, profesorovi Dr. Geraldovi Hütherovi je jasné, že takto to ďalej nemôže pokračovať.
Kde sú veľkí básnici a vedci? Kde sú osobnosti ako Maria Montessori, prvá talianska lekárka, ktorá sa preslávila ako reformná učiteľka? Čo treba spraviť, aby spoločnosť vychovala velikánov, ako boli Goethe, Mozart a da Vinci?
Michael Hüter, známy rakúsky výskumník v oblasti detskej psychológie viedol v rámci filmového projektu na túto zaujímavú tému rozhovor s renomovaným odborníkom na výskum mozgu, profesorom Dr. Geraldom Hütherom. Z ich rozhovoru o úspechu ľudského bytia rýchlo vyplynie, že bez lásky, a to bezpodmienečnej, to nejde. V skutočnosti je ľudstvo čoraz menej láskyplné.
Potenciál rodín
„Čím viac sa ľudia snažia ovládať svet, tým viac sa ocitá bez lásky,“ hovorí Hüther pri pohľade na dnešnú spoločnosť. Neurobiológ však nemá na mysli moc elít, ale moc, ktorá sa prejavuje aj v tej najmenšej sociálnej jednotke – v rodine.
Michael Hüter používa príklad Talianky Márie Montessoriovej, aby ilustroval, aký veľký potenciál má rodina. Už keď mala Maria sedem alebo osem rokov, vyjadrila svoju túžbu stať sa lekárkou. Toto jej želanie bolo naozaj jedinečné, keďže v Taliansku v tom čase neboli žiadne ženy lekárky, a preto nemala žiadne vzory. V tom období bolo nemysliteľné, aby žena v krajine študovala medicínu. Ako však Hüter ďalej opisuje, Mariina matka vzala dcérino želanie veľmi vážne – a s veľkým úspechom. V roku 1896 vyštudovala medicínu a stala sa prvou talianskou ženou, ktorej bolo oficiálne povolené vykonávať lekársku prax.
Z pohľadu Hüthera je zásadné, aby rodičia svoje deti zahŕňali bezpodmienečnou láskou. Ale čo je to láska? Hütherova definícia znie takto: „Láska je bezpodmienečný záujem o podporovanie druhých.“
Ak by to spoločnosť, učitelia, rodičia a všetci ostatní brali do úvahy, každý by sa mohol slobodne rozvíjať podľa svojich záujmov a schopností. Deti by si tak zachovali vlastnú subjektívnu radosť z objavovania. „Som tiež presvedčený, že jediný spôsob, ako sa ľudia môžu niečo efektívne naučiť, je hravé experimentovanie,“ hovorí Hüther.
Deti podľa šablón
Vo väčšine prípadov je však realita úplne iná. Deťom sa neustále hovorí, čo majú a nemajú robiť. Aj keď im to dospelí priamo nepovedia, deti cítia tlak ich očakávaní.
„Súčasný svet, v ktorom vychovávame naše deti, sa stal veľmi, veľmi neláskavý,“ vysvetľuje profesor.
Nie všetci rodičia sú schopní prejaviť svojmu dieťaťu takýto osobitný záujem, aby sa mohlo slobodne rozvíjať. Namiesto toho sa zameriavajú na to, aby všetko fungovalo tak, ako má, a aby si deti neskôr našli svoju cestu. Chcú, aby ich deti boli úspešné a realizovali to, čo majú ich rodičia v úmysle.
„Preto potom začnú dieťaťu už vo veku dvoch alebo troch rokov vnucovať predlohy podľa svojich predstáv,“ zdôrazňuje Hüther. Inými slovami, z dieťaťa robia objekt svojich vlastných očakávaní.
Strach a jeho dôsledky
Podľa Hüthera, ak sa dieťa nemôže slobodne rozvíjať a namiesto toho sa musí čoraz viac prispôsobovať očakávaniam iných, vedie to k inkoherentnosti (nedostatku vnútornej spojitosti) v mozgu. „Znamená to, že keď máte problém, neviete, ako ho vyriešiť.“
Táto reakcia by sa rozšírila aj do hlboko uložených oblastí, ktoré sú zodpovedné za reguláciu telesných procesov. Vznikla by tak úzkosť – strach z toho, že sa nezavďačíte rodičom a nesplníte očakávania, ktoré sú na vás kladené.
Na konci tohto procesu je človek, ktorý je opatrný a chce mať všetko pod kontrolou, teda človek, ktorý chce ovládať svoj strach, ako aj to „dobré dieťa“, ktoré robí všetko, čo sa mu povie. Dieťa, ktoré stratilo svoju pôvodnú vitalitu, radosť z objavovania a túžbu tvoriť.
Týmto spôsobom sú deti ochudobnené o priestor na skúšanie nových vecí. Nie sú potom schopné rozvíjať potrebné zručnosti a schopnosti, varuje profesor.
Prekážky podporujú vývoj dieťaťa
„Ak sú všetky prekážky v živote človeka odstraňované, nenaučí sa ich prekonávať,“ hovorí Hüther. Neskôr v dospelosti sa to prejavuje tým, že človek nie je schopný prekonať ani najmenšie úskalia a stále žije v strachu, pretože nezvláda svoje životné výzvy.
Dospelí potom opakujú tú istú chybu aj pri vlastných deťoch. „Z dobrého úmyslu sa snažia dieťaťu pomôcť, aby nezakoplo, pričom zabúdajú, že zakopnutie je nevyhnutným predpokladom na to, aby sa naučilo chodiť.“
Od funkčnosti ku skutočnému rozvoju
V súčasnosti sa do popredia dostáva „funkčnosť človeka“. Vo svete, ktorý je postavený tak, že všetko musí vždy dokonale fungovať, sú ľudia ako Maria Montessori, Leonardo da Vinci alebo Albert Einstein zbytoční.
Podľa Hüthera sú ľudia vychovávaní k tomu, aby prostredníctvom „tréningu a drezúry“ udržiavali hladký priebeh ekonomických procesov alebo iných postupov. „Na tomto svete nie je miesto pre svojhlavých ľudí, a preto sa proti nim vyslovene bojuje.“ Podľa jeho názoru je to „katastrofa“.
Na druhej strane je toto obdobie veľmi významné: „V súčasnosti zažívame záverečnú fázu tohto starého systému, v ktorom sa ľudia opakovane navzájom objektivizovali.“
Podľa Hüthera je už teraz jasné, že to nebudú „odborníci“ a politici, kto zvráti túto situáciu. Svet môžu zmeniť len tí, „ktorých sme do toho ešte ako deti nezapojili“.
Rodičia teraz môžu sprevádzať svoje dieťa životom a ukázať mu, „aký by ten život mohol byť, keby sa ho nezúčastnili“ – je to neuveriteľné šťastie, ktoré si väčšina rodičov ani neuvedomuje.
Rozhovor je súčasťou filmového projektu „Veľký mýtus – rodičovstvo a výchova“, ktorý pripravil Michael Hüter, výskumník v oblasti detskej psychológie. Vzhľadom na dôležitosť obsahu zverejnil tento rozhovor „LÁSKA. bezpodmienečne“ v predstihu, v plnom znení a zadarmo na svojom kanáli na YouTube.
Pôvodný článok
