Roky mladosti sú základom môjho „lepšieho ja“ (rozhovor so spisovateľkou a zberateľkou starých rozprávok spod Tríbeča)
V rozhovore s pani Drahomírou Pechočiakovou z Nitry sa dozviete, ako sa dostala k písaniu kníh, ako sa žilo v minulosti, aké príbehy rozprávali staré mamy, pohľad na jej knihu o niekoľko rokov a ako v živote všetko so všetkým súvisí….
Ako ste sa dostali k písaniu? Aká bola vaša prvá publikácia?
Vzťah k písaniu, k literatúre a kultúre všeobecne som nadobudla v domácom prostredí, a určite v prvých školských rokoch na základnej škole, keďže rodičia boli aj moji prví učitelia. Učili v obci na juhu Slovenska, otec bol riaditeľom školy, matka učiteľka a spoločne i realizátori kultúrneho života v obci. Nacvičovali divadlá, viedli detský spevokol, so žiakmi sa zúčastňovali súťaží, dokonca dali základ hudobnej škole, v obci fungovali obecná i školská knižnica, žiaci dostávali za odmenu knihy… Toto všetko, no najmä vzťah rodičov k ich povolaniu, sa podpísalo pod moje začiatky.
Ako trinásťročná som napísala prvé básne, ale nevyšli knižne. Svoju prvú básnickú zbierku s názvom Slnovrat som vydala takmer po polstoročí. Bola to magma slov, veršov, obrazov, emócií, myšlienok a tušení, ktoré museli von, celý svoj život som ich v sebe nosila.
Aké ste mali detstvo, dospievanie, štúdium…?
Detstvo a mladé roky som prežila na juhu Slovenska v obci Šrobárová. Boli sme štyria súrodenci, dve sestry a dvaja bratia, z ktorých som najstaršia. Gymnaziálne štúdiá som absolvovala v Komárne. Nasledovalo štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Roky mladosti vo mne evokujú radosť, dodnes z toho čerpám, sú základom môjho „lepšieho ja“, môjho konania, úprimnosti vo vzťahu k sebe i k okoliu. Často sa k nim vraciam, čerpám z nich silu pre pokoj i radosť duše, nabíjajú ma tvorivou energiou. Tu kdesi na juhu sa stretli energie – moja vnútorná s vonkajšou energiou slnka.
Aký žáner písania je vám najbližší? Aké témy máte najobľúbenejšie?
Píšem poéziu i prózu, novely, poviedky, romány, rozprávky, nedá sa povedať, aký žáner či téma sú moje najobľúbenejšie. Nikdy sa do písania nenútim, ten náhly pocit vznikne vo mne spontánne, často pod vplyvom silného impulzu, preto aj moja tvorba je širokospektrálna. Píšem takmer denne, niekedy pár viet, niekedy viac strán.
Doposiaľ som samostatne vydala tridsať kníh a v spolupráci s inými autormi približne taký istý počet. A témy? Taktiež nemajú spoločného menovateľa. Ak ich niečo spája, tak iba to, že príbehy vznikli na základe skutočných udalostí. Najčastejšie ich rozprávala matka a jej najstarší brat. Sú zdrojom poznania o spôsobe života ľudí v minulosti a v mnohom inšpiratívne.
Čo vás vie urobiť šťastnou?
Určite moja rodina a písanie. To je to, čo ma robí šťastnou. Ale záujmov mám viac, chalupárčenie, turistika, záhrada, ostatných štyri-päť rokov chôdza. Nevynechám deň, aby som neprešla pár kilometrov, posilňuje to nielen moje fyzické, ale najmä duševné zdravie. Chôdzou si čistím hlavu, tak to cítim, tak som si to pomenovala a začalo to v období pandémie a trvá dodnes.
Ako vnímate súčasné trendy v písaní kníh?
To si nedovolím hodnotiť, nemám dostatočný prehľad. Ale priznám sa, niektorým súčasným autorom nerozumiem, aj témy skomercionalizovali… Hrubý slovník tiež nie je pre mňa, som stará škola. Samozrejme, sú vynikajúci autori, ktorí sú pre mňa pohladením duše, zvlášť v poézii, krásna poézia ma dokáže nadchnúť. Dodá mi to neuveriteľnú energiu, je to moje vzkriesenie a kráčam…
Myslíte, že kniha bude vždy existovať? Alebo ju pohltia dnešné technológie, počítače, televízia…?
Záleží od toho, v akej forme. Ak v papierovej, tak určite aspoň po dobu súčasných troch- štyroch žijúcich generácií áno. Ale to by musela zasadnúť „rada starších“ z rôznych oblastí života, ani tá by to nevedela, naznačila by iba trendy. V živote všetko so všetkým súvisí, živé – neživé, ovplyvňuje sa, stačí zlom a všetko začína odznova.
Počula som, že čítate knihy deťom. Baví vás robiť takúto dobročinnú prácu?
Áno, veľmi. Pri čítaní kníh dostávam okamžitú odozvu. Deti sú spontánne, rýchlo reagujú, kladne či záporne, neklamú. Je to vzájomné obohacovanie. Prerušila som čítanie iba v čase pandémie.
Zaujala ma kniha Záhadné príbehy spod Tríbeča. Kto vás inšpiroval k napísaniu tejto knihy?
K napísaniu konkrétnej knihy ma inšpirovalo rozprávanie mojej matky. Tie príbehy som často v detstve počúvala. Boli pre nás, deti, tajomné, zaujímavé, často sme si ich od nej vyžiadali, najmä počas dlhých zimných večerov. Nebola televízia, neboli súčasné technológie, ľudia boli k sebe bližšie. V súčasnosti píšem rozprávky, ktoré nám, malým deťom, rozprávala mama.
Aký príbeh spod Tríbeča je pre vás najväčšou záhadou?
Pravdepodobne „Pondusky“. Ako malé dieťa som poznala takmer všetkých aktérov príbehov, keďže sa týkajú príbuzných. Až v súčasnosti, keď som príbehy spísala a vydala knižne, mi podvedomie vyplavilo, čo sa ma osobne dotklo. V detstve sme všetky príbehy považovali za rozprávky, hoci každý mal reálny základ.
Pri písaní príbehu Pondusky som si spomenula na veľké nástenné hodiny u sestry môjho deda, Mary. To ma tak zasiahlo, že sa mi z podvedomia vyplavili detaily miestnosti v malom dedinskom domčeku s ešte miniatúrnejšími okienkami, kde tetinka Kováčka (Mara) bývala – tak sme ju, my deti volali. Iba si nespomínam, či obe ručičky hodín boli na dvanástke, ako to všetci príbuzní po jej úmrtí tvrdili. Ani neviem, prečo odrazu tá nostalgia. Ľútosť, clivota, uistenie sa o pravdivosti výpovedí? Videla som ju zosnulú ako dieťa, vystretú v prednej izbe, ako to kedysi bývalo.
Rozprávky, ktoré zbierate, sú veľmi staré, keďže sú od vašej mamy. Akú máte najobľúbenejšiu, ktorú ste rozprávali aj svojim vnúčatám?
Je to rozprávka Srdce hory (podľa matky „O Hilduške“). Túto sme mali najradšej. Pretože rozpráva mystický príbeh, kde sa na konci ukáže dobré srdce a spravodlivosť. Boli sme na ňu tak citovo naviazané, že sme pri nej so sestrou plakali. Matka nás zakaždým pritúlila a upokojila, a to je ten krásny záver rozprávky, keď dobro víťazí nad zlom, a my so sestrou sme boli šťastné. Prežívali sme tú rozprávku ako skutočnosť. Podnes si spomínam na večery plné tajomna, zároveň pohody, šťastia a bezvýhradnej istoty, ktorú môže prežiť iba dieťa, keď má tú možnosť. Preto som rozprávku pripravila pre knižné vydanie ako prvú.
Keď boli vnuci malí, rozprávala som ju aj im. Raz, keď som bola u dcéry na návšteve a šli sme spoločne s vnukmi a vnučkami na túru do lesa, jeden z nich nás predbehol. Keď sme prichádzali k nemu, stál obkročmo na skalnej vyvýšeninke s palicou v ruke, poklepkával po skale a zďaleka kričal: „Babka, toto je srdce hory“, odtiaľ názov rozprávky.
Sú medzi starými rozprávkami aj najznámejšie rozprávky, ktoré sa rozprávajú deťom v dnešnej dobe?
Všetky rozprávky sú v podobe, ako nám ich matka rozprávala. Rozprávku Srdce hory (O Hilduške) som nikde nepočula ani nečítala. Je autentická a mňa v nej prekvapilo iba meno Hilduška, keď som ju písala. Nebolo na dedine bežné. Keď som nad tým premýšľala, potvrdilo mi to originalitu rozprávky, bolo po druhej svetovej vojne, kedy viacero nemeckých občanov z pracovného tábora bolo pridelených do gazdovstiev, ktoré o to požiadali. Možno tam kdesi pramení pôvod mena hrdinky Hilda. Ako deti nás to nezaujímalo, a dnes sa to už nedozviem. Je to iba moja domnienka. Ďalšie rozprávky tiež píšem podľa rozprávania matky. Vlastne som ich iba oživila na základe niektorých príbehov, ktoré nám rozprávala. Tu nachádzam podobnosti s niektorými rozprávkami, ale nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Písala som ich v pôvodnom znení, ako si ich pamätám z matkinho rozprávania.
Ďakujeme za rozhovor a želáme všetko dobré, veľa inšpirácii pri písaní nových príbehov. Knihy p. Pechočiakovej si môžete zakúpiť vo vydavateľstve Ikar.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
