Nedeľa 8. septembra, 2024
Matej Caban (vľavo) na akcii historickej rekonštrukcie bojov americkej občianskej vojny v Uherskom Brode. (Foto: Matej Caban)
,

Reenactor M. Caban: V minulosti to ľudia nemali ľahké, ale správali sa k sebe inak

Reenactment je historická rekonštrukcia, pri ktorej sa účastníci snažia divákom priblížiť a vytvoriť obraz určitej historickej udalosti alebo obdobia. Obvykle se rekonštruujú bitky. Nejde však iba o vojenskú časť. Ukazujú aj život v tábore – ako sa žilo, čo sa jedlo, čo sa nosilo na oblečenie, atď. Na rozhovor sme si pozvali Mateja Cabana, ktorý sa ako reenactor pravidelne zúčastňuje akcií imitujúcich americkú občiansku vojnu.

Ako ste sa dostali k reenactmentu?

Dostal som sa k tomu, keď som pracoval v Košiciach a jeden kolega robil historický šerm a zároveň aj americkú občiansku vojnu. Spočiatku som o to nemal záujem, ale chcel som to dohodiť môjmu bratovi, keďže jeho také veci vždy zaujímali. Vzal som ho do Košíc, nech sa s nimi porozpráva, ale nechcel ísť sám, a tak som šiel s ním. Ten konkrétny človek poznal mňa a chcel presvedčiť hlavne mňa, a tak som sa do toho chtiac-nechtiac sám zapojill. Mohlo to byť v roku 2013-14.

Išiel som na prvú akciu, čo bola na Slovensku – v Maleníku (Bzince pod Javorinou pri Novom meste nad Váhom) – a zdalo sa mi, že už som tam mal byť dávno. Usporadúva sa tam jediná slovenská akcia tohto druhu spojená s americkou občianskou vojnou. Všetci tam boli ľudia mojej krvnej skupiny.

V Košiciach robia len americkú občiansku vojnu alebo aj iné obdobia?

Združenie sa volá Samov (Stúpenci americkej občianskej vojny) a v okolí Prešova a Košíc je to v podstate jediná jednotka, s ktorou sa tu dá robiť nejaký reenactment s perkusnou zbraňou. Mňa by viac zaujímala naša história, nie americká, ale v podstate v americkej občianskej vojne bojovalo veľa Slovákov a Čechov. Čiže z tohto pohľadu to môžeme tak brať, že to je sčasti aj naša história. 

Všetci emigranti od nás, ktorí prišli do Ameriky, bojovali za Sever, lebo viac menej všetci Európania, ktorí prišli do Ameriky, sa vylodili na severe. A hneď museli ísť bojovať. Dokonca tam vydávali aj československé noviny Slávia, kde našincom vysvetľovali, že Juh je feudálny, ako bolo Rakúsko-Uhorsko a presadzujú otroctvo, zatiaľ čo Sever chce otroctvo zrušiť, atď.

Náš spolok bude mať budúci rok už 25 rokov – tá konkrétna jednotka. My sme 25. virgínska jednotka a na Maleníku robia 21. virgínsku jednotku. To sú jediné dve jednotky na Slovensku, keď sa bavíme o americkej občianskej vojne.

Sám neviem prečo je americká občianska vojna taká populárna v Poľsku, Čechách a na Slovensku. Sem tam prišiel niekto z Ukrajiny, ale tam bol zákon ešte tvrdší – nemohli tam mať zbrane – a všetko museli predávať, keď išli domov. V Rusku tak isto. Zúčastňujú sa aj Nemci, ktorí tiež majú svoje akcie, ako aj Rakúšania, ale tí už vymierajú, keďže to všetko boli starší chlapi.

Spoločne robíme len toto, ale niektorí v Košiciach robia ešte mušketierov alebo stredovek – tam iba pijú víno, lebo vtedy bolo iba to a jedia mäso. (smiech)

Foto: Matej Caban

Usporadúvate akcie každý rok v približne rovnaký dátum na tom istom mieste?

Jedna akcia sa robí v rovnaký dátum a obmieňa sa napríklad na troch miestach. Čiže na tom istom mieste je raz za 3 roky. Organizovali sme ju aj pri Košiciach, ale už bude asi iba jedna pri Novom meste nad Váhom.

Väčšinou sa akcie uskutočňujú na lúkach za mestom alebo dedinou, kde aj samotný starosta je jedným z nás. Diváci nič neplatia. Majú možnosť prísť sa pozrieť buď na vojenský dril alebo na nejakú bitku. Keď je to väčšia akcia niekde v Čechách alebo Poľsku, je s tým spojený aj sprievodný program ako prednášky, premietanie dokumentov, prehliadky múzea, diskusie, atď.

Veliaci vymyslia scenár, ako má bitka dopadnúť. Ale nie vždy sa toho držia a niekedy spravia aj prekvapenie. Potom dôstojník alebo poddôstojník vysvetlí mužstvu, ako by scéna mala prebiehať. Väčšinou je to rekonštrukcia nejakej reálnej bitky, ktorá sa udiala a vyhral v nej buď Sever alebo Juh. Snažíme sa priblížiť divákom nejaké dôležité udalosti alebo detaily. 

Napríklad to, keď bol prvýkrát použitý automatický guľomet gatling, ktorý vyvinuli práve počas americkej občianskej vojny. Ohromení ním boli aj severania, ktorí ho vynašli, aj južania, ktorých to „kosilo”. Úplne prestali bojovať a len pozerali, aká to je strašná zbraň, ktorú dovtedy nepoznali. Do vynájdenia gatlingu môžeme hovoriť o posledných džentlmenských vojnách, v ktorých v podstate bojoval muž proti mužovi.

Alebo sme inscenovali situáciu, keď veliteľ severských jednotiek dostal z domu správu, že sa mu narodil syn. Obe strany prestali bojovať, pogratulovali mu a potom bojovali ďalej. Diváci môžu zažiť, že vtedy sa ľudia k sebe správali inak, možno morálnejšie.

V Poľsku pri Štetíne sme mali asi 150 vojakov a asi rovnaký počet divákov. Spravili sme skupinovú fotku, kde sme zoradili všetky jednotky vedľa seba a všetci diváci nás začali fotiť, lebo to vyzeralo dobre. Stáli sme oproti sebe. 150 mužov na 150 divákov. Zo srandy nám zavelili, aby sme sa s bodákmi rozbehli proti nim a zastali sme tesne pred nimi. Diváci mohli zažiť ten pocit, čo to je stáť oproti rozbehnutej jednotke s bodákmi.

Akú úlohu tam máte konkrétne vy?

Jednotka má nejakú úlohu. Môže byť aj rozdelená na dve skupiny. Spraví sa nejaký typ obkľúčenia. Keď mi dôjde munícia, automaticky padnem, alebo keď je veľa výstrelov a nikto nepadá, tak na seba kričíme: „Padnite už!” (smiech) Po čase sa padnutí oživia a pokračujú v boji, keďže počet účastníkov je obmedzený, nemáme toľko ľudí ako vo filmoch. Pár desiatok z nás predstavuje tisíce mužov.

Neskôr sa ide na bodáky, tam tiež musíme niekoho dobyť s pažbou. Jedna zo strán tam musí prehrať. Ukazujeme rôzne veci, aby si to užili aj účinkujúci, aj diváci. Okrem rádových vojakov máme niekedy aj jazdu, delá, trubača, bojového bubeníka. Rôzni sa to podľa situácie, kto príde. A vždy to vyznie inak.

Rebelov (južanov) je väčšinou vždy viac ako severanov a zväčša sú vybrané bitky, kde Sever prehral. U nás na Slovensku je iba jeden severan (Yankee). (smiech) Ale v Poľsku je veľa Yankeeov, takže tam máme po kom strieľať.

Foto: Matej Caban

Čiže každý príde na akciu s nejakou výbavou a oblečením a môže predstavovať iba jednu stranu, lebo keď som oblečený ako južan, nemôžem hrať severana. Je to tak?

Áno, aj to. Ale každý patrí celý čas k nejakej jednotke. A keď ja patrím ku Konfederácii (južanom), tak nebudem bojovať za Sever, aj keby ma presviedčali. Každý je hrdý, že patrí do nejakej konkrétnej jednotky, napríklad ja do Virgínie 25. A je to zdrojom aj podpichovačiek medzi nami, keď voláme členov iných jednotiek, aby vstúpili do našej, aby sa mali lepšie. Máme aj svojho kaprála a seržanta.

Snažíte sa počas prezentácie boja medzi sebou rozprávať po anglicky, aby to bolo čo najautentickejšie?

Velí sa po anglicky – celé rozvinutie útoku – zapamätať si všetky povely po anglicky je celkom zložité. A aj celý dril je po anglicky. Počas boja tam môžu padnúť nejaké anglické výkriky. Keď sa pochoduje, tak spievame po anglicky vojenské pesničky z tej doby. Samozrejme, kto vie.

Jedna vec je predvádzanie boja a druhá je život v tábore. Čo zaujímavé môžu vidieť ľudia tam?

Diváci po bitke sa môžu prísť pozrieť aj do tábora. Pozrieť sa, ako to tam vyzeralo, aké oblečenie sa nosilo, alebo si aj vystreliť jeden slepý patron z pušky. Deti si chcú napríklad vyskúšať, aké ťažké sú zbrane.

Ľudia môžu vidieť, ako vyzerali postele, ako spali obyčajní vojaci, ako spali dôstojníci, čo jedli. Rozšírené bolo sušené mäso v plátenom vrecku alebo tzv. hartaky – čo boli niečo ako sušienky z múky a vody, tvrdé ako kameň. Máčali si to do kávy a okusovali. Bolo to také núdzové jedlo, ale veľmi rozšírené pri vojenských pochodoch.

Alebo si môžu vyskúšať spraviť kávu, namlieť ju s bodákom a uvariť. Vojaci častokrát nemali taký komfort v tábore, ako máme my. Častokrát prišli zásoby so všetkým materiálom o mesiac neskôr, ako tam jednotka už stanovala.

Vtedy museli prespávať núdzovo. Každý mal celtu, ktorá bola v podstate polovica stanu. Bodákom do zeme zapichli pušky, o ne natiahli šnúrku a celty zviazali dokopy, čím vznikol stan, tzv. psia búda. Vedeli to spraviť 2 vojaci za 5 minút. Keď mali niekde zotrvať dlhšie, spravili si aj drevené zruby. Častokrát kopírovali stany od Indiánov. Napríklad sibley tent bol vysoký kužeľovitý stan s ohniskom, kde vošlo až 16 ľudí. Zďaleka nemal každý posteľ. Väčšinou sa spalo na slame, na ktorú si môžete dať deku alebo celtu. To si vedel vojak zbaliť do takého šúľanca a brať to so sebou. Ale bol celkom ovešaný. Musel to vedieť zabaliť tak, aby to mal v suchu, dával si tam napríklad aj náhradné ponožky a všetko možné. A s tým všetkým na krku musel vedieť bojovať.

Ako vyzerá bežná výbava, ktorú máte pri bojoch?

My nejdeme s tým všetkým. Ideme so základnými vecami, tzv. malou poľnou výbavou – chlebník, čútora. Viackrát sa stalo, že nejaký vojak v horúčave odpadol, čiže čútora musí byť. Je to niekedy fyzicky dosť náročné, keď treba napríklad v čižmách šliapať do kopca, takže sa človek dosť zapotí a stalo sa, že niektorí odpadli. Takže dbáme na pravidelný pitný režim.

Samozrejme, máme zbraň, box na zápalky, čiapku alebo klobúk. Na našej južanskej strane nemusíme mať nejaké super vybavenie. Sever to mal všetko jednotné ako armáda. Juh boli viac-menej pozberanci. Tam môžeme mať aj slamený klobúk alebo deravé gate. Južania boli chlapci z fariem, dobrovoľníci, tam mohli mať hocičo, aj kresadlovú pušku po dedovi. Keď mu došla munícia, tak ju zahodil a vzal takú, do ktorej vedel fasovať muníciu.

Foto: Matej Caban

Vy máte všetko oblečenie dobové?

Jasné, že sa snažíme na to dbať. Na všetky dobové veci sú špecializované reenactor obchody. O tom je ten táborový život, aby tam nebolo vidno napríklad plasty, aj keď dnes je taká doba, že aj chlieb máme vždy zabalený v plaste. Všetko to musíme povybaľovať a podávať do plátených vreciek alebo mosadzných krabičiek, atď. A nevyhnutné veci, napríklad ruksaky alebo spacáky, keď je vonku nižšia teplota, skryjeme do stanu a zakryjeme dekami, aby ľudia, ktorí sa prídu pozrieť na dobový život, tieto moderné veci nevideli. A aby to nebolo na fotkách. Napríklad cigarety na stole. Alebo nebyť prichytený na fotkách, ako som bol ja, že som držal mobil. Nie je to potom veľmi dobová fotka.

Tiež som si všimol, že máte aj dobovú kapelu…

To len teraz v poslednej dobe. Ide o českú kapelu, ktorá hrá dobové vojenské pesničky a závidia nám ju aj Poliaci či Nemci.

Inak Nemci skutočne dbajú na všetko dobové a na vojenský dril. Počul som, že ani v USA to tak prísne neberú ako Nemci. Oni dokonca aj dostávajú jedlo na prídel, tak ako to dostávali vojaci v občianskej vojne. Do malej poľnej dostanú múku, kávu, mrkvu, cibuľu a z toho musia vyžiť v ten víkend. Berú to vraj veľmi vážne – musia mať všetko dobové do posledného gombíka. Je veľmi zaujímavé skúsiť si počas jedného víkendu jesť naozaj iba to, čo mohli jesť vojaci v tej dobe a absolvovať pochod v tých nepohodlných kožených čižmách. Reálne človek zistí, aká to je bolesť mať pľuzgiere z topánok, alebo keď človek zmokne, ako sa to vtedajšie oblečenie dlho suší, resp. nedá sa vysušiť. Potom si to človek môže porovnať, že niekedy to naozaj nemali také ľahké.

Často napríklad jeme fazule. Dajú sa kúpiť dobové etikety – kúpim si dnešnú konzervu, ale prelepím si etiketu dobovou etiketou. My sme ale južania, u nás to nemôže byť také prísne, lebo tam to bolo tak, že kto, čo mal, to bral. Boli to chlapci z fariem, takže oni vedeli jazdiť na koňoch, poľovať, vedeli fungovať vonku, boli zžití s prírodou. Yankeeovia (severania) nabrali ľudí z miest a vravelo sa, že yankeejské kone mali poodsekávané uši, lebo chlapci z miest nevedeli narábať so šabľou počas jazdy na koni.

Foto: Matej Caban

Sú v tábore prítomné aj ženy a deti?

Niektoré jednotky majú napríklad vlastnú markitánku. Niektoré ženy majú mužskú uniformu a normálne bojujú v jednotke. Deti buď nesú vlajku alebo bubnujú. V realite bojovali aj deti. Ženy asi viac-menej len vyrábali muníciu niekde v manufaktúrach alebo ju s hrdosťou balili pre vojakov, či vyšívali vlajky. Markitánky určite ošetrovali.

Ďakujeme za rozhovor!

Foto: Matej Caban

Prečítajte si aj