Rafaela prežila brutálny útok Hamasu: „Každý si chcel toho zabíjania trochu užiť, mať trochu zábavy.“
V októbri minulého roka Hamas spustil ničivú ofenzívu proti Izraelu. Súčasťou tragických udalostí bol aj útok na hudobný festival Nova, kde došlo k tragickým udalostiam vrátane popráv a únosov účastníkov festivalu. Tento článok prináša svedectvo Rafaely Triestmanová, ktorá útok na vlastnej koži zažila a podala detailný opis svojej skúsenosti.
7. októbra 2023 palestínske militantné skupiny vedené Hamasom spustili rozsiahlu ofenzívu proti Izraelu. Teroristi vstúpili do krajiny cez hraničné priechody Gazy, aby napadli vojenské zariadenia, rovnako zamierili do blízkych izraelských osád, kde zabíjali civilistov. Pozemné útoky v skorých ranných hodinách doprevádzalo aj niekoľko stoviek odpálených rakiet. Zahynulo najmenej 700 Izraelčanov a ďalších najmenej 100 ľudí bolo odvlečených do zajatia.
Jedným z napadnutých miest bol hudobný festival Nova, nachádzajúci sa iba 6 kilometrov od hranice s Gazou. Mnoho ľudí bolo na mieste popravených, niektorí unesení do Gazy. Jedným z účastníkov festivalu bola aj brazílska rodáčka Rafaela Triestmanová.
Rafaela sa do Izraela presťahovala pred 4 rokmi a akciu navštívila s priateľom a ďalšími kamarátmi. Minulý týždeň poskytla niekoľko rozhovorov českým médiám, kde detailne opísala, čo sa v inkriminovaný deň udialo. Uviedla, že by jej v živote nenapadlo, že prežije to, čo počula od svojich predkov z Poľska, Rakúska a Ruska, ktorí prežili holokaust.
Rafaela povedala, že noc na festivale bola jej najlepšia noc v živote. Keď začalo na druhý deň svitať, ľudia mali podľa nej ešte viac energie, po noci sa mohli navzájom vidieť ako tancujú, spievajú a boli veľmi šťastní. Po 6 hodine ráno však hudba stíchla. Najprv to dávali za vinu technickým problémom. Potom však na oblohe videli letiace rakety.
„Keď žijete v Izraeli, ste na také situácie zvyknutí. Ale väčšinou sa jedná o tri, štyri rakety. Ale teraz tu nad nami boli stovky rakiet. Nebo bolo zaplavené raketami,“ povedala.
Rafaela s priateľom a kamarátmi stále nepredpokladali, že ide o niečo vážne. Rozhodli sa však vyhľadať protiraketový kryt, čo je v Izraeli bežný postup, keď sa také niečo deje. Na mape videli, že pri mieste festivalu nie sú žiadne kryty, iba holá piesková pláň. „Vzali sme si batohy a bežali sme k ceste 232. Tá spája juh Izraela so zbytkom krajiny. Dnes jej hovoria Cesta smrti.“
Pri ceste našli betónové kryty slúžiace najmä vodičom, ktorí sa potrebujú zastaviť a oddýchnuť si. Jeden mal veľkosť asi ako autobusová zastávka. Vošli dnu a vôbec si nerobili starosti, spomína Rafaela.
Do krytu prichádzali postupne ďalší ľudia. Nakoniec tam bolo asi 40 ľudí. „Začali sme trochu panikáriť, pretože to bol klaustrofobický pocit mať 40 ľudí v tak malom priestore. Ale navzájom sme sa upokojili. Povedali sme si, že o niekoľko minút odtiaľ vylezieme,“ povedala.
Potom zvonku počuli výstrely. Zároveň pomedzi výstrely počuli ľudský smiech a tiež začuli policajtku, ktorá do vysielačky hovorí: „Sú tu teroristi z Hamasu, postrelili ma, pošlite posily!“
Ľudia v kryte sa rozhodli stíchnuť, aby sa pred teroristami neprezradili. Avšak ozbrojenci z Hamasu o nich už vedeli. Do krytu najprv vhodili plynový granát.
„Asi minútu sa nedalo dýchať. Vôbec nemôžete dýchať, je to ako by ste sa ponorili do vody a snažili sa nadýchnuť. Nejde to.“
Potom hádzali dnu ďalšie granáty a molotov koktejly. Ľudia v kryte nemohli dýchať a nič nevideli. Teroristi chvíľu počkali, potom vbehli do krytu a začali strieľať. Niektorých telá vyniesli von a pálili ich v ohni pri vchode. Teroristi sa podľa Rafaely z vraždenia smiali a robili to kvôli potešeniu. Oslavovali to.
„Každý si chcel toho zabíjania trochu užiť, mať trochu zábavy. To myslím vážne.“
Ľudia v kryte kričali, plakali, všade bola krv a dym zo spálených tiel. Mŕtve telá padali na živých a používali sa ako štíty, opísala situáciu Rafaela.
Jedna žena spadla na Rafaelu a jej telo začalo na Rafaelu veľmi tlačiť, ale nikto ju z nej nevedel dať dole. Rafaelin priateľ, keď videl, že sa ku nej nedokáže dostať a nedokáže jej nijako pomôcť, povedal, že nadišiel čas, aby niečo spravil. Rozhodol sa z krytu odísť.
Predral sa pomedzi všetkých a vyrazil. Rafaela nevie dôvod, prečo sa tak rozhodol. „Možno kvôli tomu, že nemohol dýchať. Možno kvôli tomu, že bol vycvičený vojak a myslel si, že nejako sa mu možno podarí niečo spraviť, nejako pomôcť, keď vyjde.“ Avšak pri vchode bol okamžite zastrelený. Rafaela to nevidela. Zostala pod telami v kryte vyše 5 hodín. Zo 40 ľudí nakoniec prežilo len 10, ktorí ostali dnu.
Kvôli tomu, že dnu nebolo dostatok vzduchu a tiež veľmi horúco, sa niektorí rozhodli vyjsť von, aby zomreli rýchlejšie, keďže sa nechceli uvariť zaživa. Vyjsť von znamenalo istú smrť. Teroristi čakali vonku a ihneď ich popravili.
„Tiež som prosila Boha, aby si ma vzal k sebe čo najrýchlejšie. Keby som bola bližšie pri vchode, asi by som vybehla von. Pár krát som to chcela spraviť, ale nemohla som sa vôbec pohnúť. Boli sme si istí, že to neprežijeme.“
O niekoľko hodín neskôr vošiel do krytu muž. Viackrát vošiel, niečo kričal a odišiel. Rafaela bola ohlušená a nepočula, čo kričí. Keď sa začala sústrediť na jeho slová, rozumela, že kričí po hebrejsky – je tu niekto, kto žije?
Vyhrabala sa spod mŕtvych tiel a postavila sa. Potom ju vyzval, aby šla k nemu. Medzi sebou a ním videla hromadu mŕtvych roztrhaných tiel, pri ktorých zvonili mobily – volali im rodičia a príbuzní, avšak už nemohli odpovedať. Muž, ktorý vošiel do krytu, bol pôvodne v kryte s ostatnými, ale minútu predtým, než prišli teroristi, išiel von na WC a potom tam už ostal medzi mŕtvymi telami na púšti.
Dnu vošiel, aby našiel svoju priateľku, ktorá zomrela a kamarátov, z ktorých prežil len jeden.
Rafaela s ním obišla kryt. Mŕtve telá ležali všade navôkol. Rafaela stretla svojho kamaráta, ktorý jej potvrdil, že jej priateľ už nežije.
Sadli si na zem a dávali sa dokopy. Izraelská polícia už mala miesto pod kontrolou. „Dali nám vodu. Niečo tak jednoduché ako voda, bolo po tom nekonečnom čase v kryte, kde sme sa skoro upiekli zaživa, to najcennejšie, čo som mohla dostať.“
Rafaelu policajti naložili do auta a pohli sa. O niekoľko minút však museli vystúpiť, pretože ďalej na ceste boli ďalší teroristi, ktorí ich mohli granátmi alebo streľbou zasiahnuť. Museli teda počkať v inom aute odstavenom mimo cesty ďalšiu hodinu. Až potom boli odvezení do vojenskej základne pri meste Ofakim. Odtiaľ ich už mohli vziať sanitky do nemocnice v meste Beer Sheva.
Počas pobytu v nemocnici Rafaela strácala vedomie a zaspávala. Okolo pobehovali lekári a príbuzní nezvestných ľudí, ktorí sa jej pýtali, či ich nevidela. O niekoľko hodín zbadala, ako jeden lekár rozpráva s jej matkou. Lekár jej povedal: „Konečne som našiel vašu dcéru.“
Rafaelina matka vošla do izby a hneď sa s lekárom začala hádať. „Ako môžete povedať matke, že ste našli jej dcéru, keď to nie je pravda?“ Spýtala sa a chystala sa odísť.
Rafaela na ňu zakričala po portugalsky. Matka ju začula, podišla k nej a skúmala jej tvár. Až keď Rafaela otvorila poriadne oči a matka uvidela jej farbu, spoznala svoju dcéru. Rafaela bola tak zašpinená od krvi a špiny, že ju dovtedy nespoznala.
Rafaela po traumatizujúcom zážitku podstúpila niekoľko terapií a podľa vlastných slov stratil pre ňu na určitý čas život zmysel. Dnes cestuje po svete a rozpráva o tom, čo 7. októbra 2023 prežila. Na festivale bolo celkovo zavraždených viac než 260 účastníkov. Rafaela hovorí, že chce byť hlasom tých, ktorí už nemajú šancu prehovoriť.
