„Problém lykožrúta a odumierania lesov je v pohľade ľudí na les,” hovorí Timotej Brenkus, bývalý riaditeľ environmentalistiky SAŽP (Rozhovor)
Minister životného prostredia T. Taraba 4. marca avizoval, že sa uskutoční výrub stromov napadnutých lykožrútom smrekovým. Podľa odborníka RNDr. Timoteja Brenkusa, krajinného ekológa, environmentalistu a bývalého riaditeľa sekcie environmentalistiky Slovenskej agentúry životného prostredia (SAŽP) v Banskej Bystrici sa z lykožrúta stala téma, ktorá rozdelila akademický a lesnícky sektor na dva tábory.
Lesníci sa podľa neho obávajú strát a škôd spôsobených na hospodárstve a predaji dreva. Čo sa týka chránených prírodných rezervácií a parkov s 5. stupňom ochrany, akademický svet to vidí ako zásah do prebiehajúcej biodiverzity. Argumentujú tým, že mŕtve odumierajúce drevo na seba viaže množstvo organizmov. Jeho odobratím sa odoberie aj potrava pre iné lesné živočíchy. Rovnako, čo sa týka hnilobného procesu dreva, má pre budúci les určitý význam.
V rozhovore pre Epoch Times Slovensko nám pán Brenkus porozprával o histórii lykožrúta smrekového a priblížil nám problematiku jeho manažovania. Porozprávali sme sa aj o tom, prečo je dnes téma lykožrúta smrekového taká dôležitá.
Pracovali ste dlhé roky vo výskume lykožrúta smrekového. V čom spočíval váš výskum a vaša práca a k akým poznatkom ste počas týchto rokov dospeli?
V tom čase prebiehalo viacero výskumov. Bolo to v rokoch 2005 až 2014, teda po veľkej veternej kalamite Žofia, ktorá v Tatrách a nielen tam za sebou zanechala milióny m3 pováľaných lesov. Za ňou potom nasledovala kalamita spôsobená podkôrnym hmyzom.
V mojom výskume som sa venoval činnostiam od testovania feromónových zmesí v lapačoch až po populačnú dynamiku lykožrúta smrekového na území jednej národnej prírodnej rezervácie.
Úplný a veľmi zjednodušený záver výskumov bol taký, že už v tom čase v nadmorskej výške nad 1200 m.n.m. môže mať lykožrút smrekový dve rojenia ročne a v nižších polohách dokonca tri.
Toto sú čísla a skúsenosti, ktoré sme mali pred desiatimi rokmi. Dnešné poznatky sú určite presnejšie a novšie, podchytené modelmi a analýzami z viacerých pôvodných výskumov nielen u nás, ale aj v iných európskych krajinách.
Čo to vlastne lykožrút smrekový je a v čom spočíva jeho nebezpečenstvo pre naše lesy? Prečo dnes vedieme dialóg o lykožrútovi?
V prvom rade by som chcel podotknúť, že ak si myslíme, že dokážeme manažovať populáciu lykožrúta smrekového alebo ktoréhokoľvek iného lykožrúta vyskytujúceho sa na Slovensku, sme na omyle.
Je to preto, že v dnešnej dobe extrémne suchých rokov a pri drevinovom zložení slovenských lesov, kde je ešte stále významne zastúpený smrek, je nemožné lykožrúta úplne zlikvidovať. Môžeme ho sledovať, monitorovať jeho populáciu a snažiť sa vyťažiť drevo v hospodárskych lesoch tak, aby sme čo najviac eliminovali škody na národnej úrovni. Môžeme tiež predpovedať budúci vývoj. Avšak ako ukázala aj nedávna minulosť, nevieme zabrániť jeho premnoženiu bez použitia extrémnych metód.
Odumieranie horských smrečín je dlhodobý jav, s ktorým sa potýkame už takmer 20 rokov. Podkôrnikové kalamity sú ako trend, ktorý ide vo vlnách, v cykloch. Keď sa to trochu ukľudní, opäť príde nejaký stresový faktor na smrečiny, napríklad väčšie suchá. K tomu sa potom pridruží hmyz, ktorý je vo väčšine prípadoch sekundárnym faktorom vyhynutia smrečín.
Odkiaľ sa u nás vzal lykožrút smrekový?
Treba si povedať, že smrekový les na našom území nie je prirodzeným lesom. Na našom území boli pôvodne bukovo – jedľové pralesy. Smrečiny sa u nás nachádzali len v siedmom vegetačnom stupni vo vyšších enklávach a pomerne veľmi málo zastúpené v porovnaní s tým, ako je to v dnešnej dobe. Smrečiny boli vysadené po valašskej kolonizácii.
Lesník je v podstate ako pestovateľ obilia. Problém je v tom, že nežne úrodu každý rok, ale každých 150 až 200 rokov. My ešte nevieme bojovať so škodcami, ktorým sme my sami vytvorili výhodné podmienky.
Dá sa povedať, že my lykožrútovi pomáhame. Vytvorili sme veľké plány smrečín, ktoré teraz odumierajú vďaka úbytku spodnej vody a suchu v letnom období. Príroda ich vystavuje stresovým faktorom a vďaka tomuto oslabeniu sa lykožrút ľahšie množí a kalamita má väčší rozmer.
Do tohto štádia sme lesy dostali tým, že sme na začiatku lesy vyklčovali, urobili z nich pastviny. Po prvej priemyselnej revolúcii, ťažbe nerastných rúd a zániku vysokých pecí, ktoré boli na Slovensku, sme ich zalesnili. Vo väčšine prípadoch sme všade nasadili iba smrek a teraz musíme riešiť niečo, čo nikto netušil že príde – lykožrút, vietor, rozpad smrečín.
Musíme sa zamyslieť nad tým, aké lesy chceme mať o 100 rokov na mieste, kde sa smrečiny rozpadli. Chceme tam opäť čisté smrekové porasty? Chcem,e aby les bol nejakým spôsobom diverzifikovaný? Bude tam buk, jedľa, borovica, bude tam smrekovec opadavý?
Ak do toho nezasiahneme v tomto čase rozpadu, na mieste, kde neurobíme nič a kde les nie je prirodzený, znova narastie iba smrekový les. Premena porastu nebude trvať jedno vegetačné obdobie, ale možno sedem.
Ako sa v minulosti manažoval lykožrút v národných parkoch a hospodárskych lesoch? Bol tam nejaký rozdiel?
V hospodárskych lesoch sa napadnutý porast väčšinou vyťaží v priebehu pár rokov. Záleží to od rozlohy porastu, vekovej štruktúry a drevinového zloženia.
V národných parkoch a prírodných rezerváciách sa lesné porasty nechávali na samovývoj, čiže sa do toho nijako nezasahovalo. Príkladom je napríklad Tichá a Kôprová dolina, ale sú v tom zahrnuté aj iné územia.
Bol tento prístup v minulosti úspešný?
Ak sa pozrieme na jeden aj na druhý prístup, výsledkom bol vždy nový les. Buď sa vytvoril prirodzene, alebo ho vypestoval človek, takže z môjho pohľadu boli oba prístupy úspešné.
Aký je dnes stav lykožrútovej kalamity?
Po medializovaných informáciách z oblasti Čierneho Balogu a vzhľadom na mimoriadne suchý rok 2023 sa predpokladá, že podkôrniková kalamita bude gradovať ešte najbližšie tri roky a môže to mať devastačné dopady na smrekové monokultúry, ktoré neboli v predchádzajúcich rokoch ohrozené.
Existujú oblasti, kde nie sú prípustné zásahy proti lykožrútom?
Zo zákona o ochrane prírody krajiny sú akékoľvek zásahy v 5. stupni ochrany vylúčené. V hospodárskych lesoch je to z pohľadu zákona v poriadku.
Môže výrub stromov zničených lykožrútom narušiť ekosystém?
Každý zásah je svojím spôsobom narušením ekosystému. Našťastie, ekosystémy majú autoregulačné schopnosti a dokážu si s takýmito zásahmi poradiť. My si len musíme ujasniť, o aký ekosystém sa práve jedná, aká je jeho hodnota a funkcia a čo od neho očakávame. Podľa toho k nemu budeme aj pristupovať.
V súčasnosti sa hovorí o takzvanej jadrovej zóne, kde nie je dovolený žiadny zásah proti lykožrútovi a naopak nárazníkovej zóny, kde sú nutné intenzívne ochranné zásahy. Môžete nám vysvetliť tieto dva pojmy?
Jadrová zóna je napríklad Národný park v 5. stupni ochrany, a ide teda o bezzásahovú zónu. Ostatné, takzvané nárazníkové zóny sú medzi stupňom ochrany 4 až 2, kde je po súhlase dovolené les obhospodarovať.
Ako sa dnes môžeme vyrovnať s premnožením lykožrúta v najprísnejších chránených oblastiach?
Musíme nastaviť svoje myslenie trochu inak. Otázka nestojí na tom, či po kalamite narastie nejaký les. Dôležitou otázkou je, aký les tam potom budeme mať.
Ak vyschne smrekový les, tak bez nášho zásahu do jeho zloženia vyrastie za 100 rokov opäť iba smrekový les a o 100 rokov sa tak znova stretneme s rovnakým problémom. Je na nás, či by nebolo možné zvážiť v tomto prípade jemný zásah do systému tak, aby sme les pripravili na zmenu klímy a teda aj posun vegetačných pásiem.
Bude mať podľa vás terajšie rozhodnutie vlády vyrúbať všetky lykožrútové stromy žiadaný výsledok zastavenia kalamity?
Kalamite sa nedá zabrániť. Vyrúbanie suchých stromov nemá efekt v danej lokalite. Keď vidíme suchý strom, lykožrút už v ňom nie je. My ho vidíme, ako z toho stromu vyletí preč.
Mali by sme každý strom napadnutý lykožrútom sťať, odkôrniť a spáliť jeho kôru. Larva lykožrúta vie prežiť aj vo vyrúbanom smreku. Strom nevyschne tak rýchlo, aby vyschlo aj lyko. Lykožrút pokojne vyletí aj z vyrúbaného stromu.
Museli by sme strom sekundárne spracovať, buď chemicky alebo mechanicky. To znamená že by ho museli byť postriekať, alebo ho odkôrniť a kôru spáliť. Toto platí v prípade, že nájdu takzvaného aktívneho chrobačiara, to znamená, že lykožrúty sú v strome len naletené a ešte nevyleteli. Celý tento cyklus od naletenia po vyletenie trvá približne 8 týždňov. Ak by sa takýto vyrúbaný strom iba odviezol preč z lesa a nechá sa stáť niekde na skládke dreva, ten chrobák z neho tak či tak vyletí.
Čo sa týka výrubov týchto drevín kvôli následnému spracovaniu, takéto drevo nemá veľkú hodnotu. Jeho cena je zanedbateľná oproti zdravému vyťaženému drevu. Pomer ceny za drevo napadnuté lykožrútom a drevo, ktoré sa dožije rubnej doby, je diametrálne odlišný, čo sa týka kvality aj ceny.
Chceli by ste ešte niečo doplniť k danej problematike?
Myslím si, že problém lykožrúta a odumierania lesov je v pohľade ľudí na les. V jeden deň les odumrie alebo ho vyrúbu a ľudia by tam hneď na druhý deň chceli mať taká istý les, najlepšie s rovnakou rozlohou a rovnako zelený a pekný.
Les rastie stovky rokov. Ani ľudia, ktorí tu boli pred nami, sa nedočkali plnej krásy lesa, ktorí sami zasadili. Keď sa zbavíme myšlienky, že tam les nie je, ale uvedomíme si, že les sa len nachádza v určitom štádiu vývoja, tak to bude úplne v poriadku.
Lesné pozemky, kde doteraz rástol les, sa nezmenia na poľnohospodársku pôdu ani na pastviny. Budú to stále lesné pozemky. Či už ich vyrúbeme a nasadíme nové lesné porasty, alebo ich tam necháme, les na tých územiach napokon vždy narastie. Les rástol pred nami, a bude rásť aj po nás. Otázkou nie je, či tam vôbec narastie nejaký les, ale aký les tam bude.
Ďakujeme za rozhovor!
