Primár Valky opísal detaily zo starostlivosti o premiéra: Jeden prežije, lebo veľmi chce a druhý neprežije, lebo sa opustí
Po bezprecedentnom atentáte v Handlovej bol premiér Robert Fico so strelným poraneniami prevezený do Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, kde sa ho ujal tím špičkových slovenských lekárov. Jedným z nich bol prednosta Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici Jozef Valky. Ako uviedol – konkrétne pri prijímaní premiéra však prítomný nebol. V momente atentátu cestoval na medicínsky kongres do Žiliny.
„Táto správa ma zastihla tesne pred Žilinou, čiže nebol by som sa už stihol vrátiť. V tých akútnych fázach mali premiéra na starosti 2 primárky – Zuzka Kvasníková a Evka Kušíková. (…) A ja som sa s pacientom stretol až v sobotu a bol som s ním až do jeho odchodu z Rooseveltovej nemocnice,“ uviedol primár Valky pre Youtubový kanál TERAZ TAKTO s Ankou Žitnou.
Zriedkavé skúsenosti so strelnými poraneniami
Podľa primárových slov slovenskí lekári na strelné poranenia nie sú zvyknutí. Pacienti, ktorí sa nešťastnou náhodou postrelia, sa objavujú iba príležitostne. Dodal, že týchto prípadov nie je veľa aj preto, že ak sa človek postrelí do brucha, zasiahne natoľko dôležité orgány, že sa buď do nemocnice už nestihne dostať, alebo zomrie v nemocnici v dôsledku rôznych infekcií alebo iných zlyhaní vyplývajúcich z poškodenia.
Primárka Kušíková, ktorá prijímala premiéra, spolupracuje s organizáciou Lekári bez hraníc a má osobné skúsenosti z misií v Afganistane alebo Sýrii. „Má s takými zraneniami asi najviac skúseností z nás,“ skonštatoval primár Valky. S primárkou Kušíkovou prešiel premiér cez všetky vstupné vyšetrenia, pokiaľ sa dostal na operačnú sálu.
„Pracovala som aj v zónach ozbrojených konfliktov, starala som sa o deti aj dospelých, pacientov poranených výbušninou, nožom, mačetou, puškou, brokovnicou i samopalom, o pacientov s ťažkými popáleninami. Moja práca ma baví, dáva mi zmysel. A som v nej dobrá,“ opísala svoje skúsenosti primárka Kušíková pre Postoj.
Následne sa premiérovi na oddelení venovala primárka Kvasníková. Ďalej sa o premiéra po jeho dovezení starali prednosta chirurgickej kliniky docent Marko, primár chirurgickej kliniky doktor Flaška a prednosta úrazovej chirurgie doktor Gajdoš, ktorí ho aj operovali, a množstvo ďalšieho personálu.
Najdlhšia operácia sa týkala brušnej dutiny. Premiér mal poranenie a prestrelenie tenkého čreva na piatich miestach. Najzávažnejšie poranenie ale spôsobila kinetická energia samotnej strely, keďže ochromila nervové zakončenia v brušnej dutine a na nejaký čas zastavila peristaltiku čriev. V brušnej dutine sa nachádzajú dve veľké cievy – dolná dutá žila a brušná aorta. Keby ich strela zasiahla, pacient by s najväčšou pravdepodobnosťou neprežil.
Štandardná opatera
Počiatočné informácie boli skreslené. „Najprv bola informácia, že pacient je strelený do hrudníka. Potom bola informácia, že ho transportujú do Národného ústavu srdcovo-cievnych chorôb do Bratislavy, potom prišla informácia, že to je brucho a predsa len ide ku nám do Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici,“ spomína primár Valky.
Tiež zdôraznil, že o Roberta Fica sa štandardne starali tak, ako o každého iného pacienta s podobnými zraneniami. Rutinné postupy nechceli meniť. Až v druhej fáze svoje kroky konzultovali s Inštitútom klinickej a experimentálnej medicíny v Prahe a s Národným onkologickým ústavom v Bratislave. Obe inštitúcie banskobystrických lekárov uistili, že by postupovali rovnako.
„Nadštandardná bola iba opatera, ktorá sa týka ústavného činiteľa,“ poukázal primár na to, že premiér bol strážený ochrankou. Ochrankári boli za dverami, na operačnú sálu nevstupovali.
„Našťastie sme mali také podmienky, že sa dostal na transplantačnú jednotku. To znamená len to, že tam ukladáme pacientov po transplantácii pečene, ale je to v podstate také isté lôžko, také isté monitory, taká istá starostlivosť ako o ostatných pacientov na lôžkovej časti. Ale má to tú výhodu, že to je sčasti oddelené.“ Samotná každodenná prevádzka kliniky nebola podľa primára nijako ovplyvnená.
Keď sa premiér po operácii prebral, najprv pri ňom bola primárka Kvasníková, potom primár Valky. „Keď sa pacient zobudí, tak by sa mal prebrať do normálneho vedomia, mal by byť komunikabilný a nemal by cítiť bolesť. Toto je naša práca.“
Aký bol skutočný stav premiéra po atentáte
Premiér sa už dokázal vrátiť do verejného života. V sobotu (6. 7.) vystúpil s príhovorom na Cyrilometodských oslavách na Devíne, následne sa v nedeľu a pondelok stretol so slovenskými poľnohospodármi a v utorok sa zúčastnil na rokovaní vlády. Momentálne je v starostlivosti lekárov nemocnice Sv. Michala v Bratislave, ktorá je určená pre ústavných činiteľov. V blízkej budúcnosti absolvuje ďalšie vyšetrenie. Ak by boli badateľné zmeny oproti súčasnému stavu, čakala by ho ešte operácia bedrového kĺbu.
Na sociálnych sieťach a vo verejnom priestore sa už od začiatku objavovali teórie, ktoré zľahčovali jeho stav bezprostredne po atentáte a pokračujú aj teraz, keď sa vrátil do práce. Podľa nich sa buď atentát vôbec nestal alebo boli zranenia Roberta Fica oveľa menej závažné, ako sa navonok prezentovalo.
„Čítam komentáre, diskusie, facebookové statusy. Čítam a cítim nepokoj. Snažím sa pochopiť a porozumieť hlbšiemu zmyslu debát laikov i odborníkov, ktoré sa krútia okolo toho, ako dlho človeku môže a nemôže trvať, kým sa zotaví z „vážneho stavu“. A ako dlho je to v prípade „kritického stavu“. Ako dlho sa hojí „závažné“ a ako dlho „život ohrozujúce“ poranenie. Zasvätené diskusie nemajú konca, stupňujú sa v nich emócie a urážky. Cítim v nich strach,“ opísala situáciu primárka Kušíková.
Lekárom bolo v tej dobe vyčítané, že sa nepostavia pred médiá a neinformujú o premiérovom stave z prvej ruky. Podľa primára Valkyho na začiatku nebol čas, aby mohli pred médiá predstúpiť, zároveň vysvetlil, že situácia bola neistá a menila sa v čase, preto bolo v podstate nemožné informovať, ako to s premiérom vyzerá. „Keby som bol predstúpil pred médiá, myslíte, že čo by sa bolo zmenilo?(…) Viete, ja nie som veštec, ja nemám ani tú krištáľovú guľu, ani moji kolegovia,“ poznamenal.
Spomenul, že tlak, či sa im podarí premiéra zachrániť, bol obrovský. Dva týždne mal problém zaspať. Aj keď vedel, že svoju prácu vykonal na vysokej úrovni, tlak zo zodpovednosti sa nedal ignorovať. „Čo keby sme náhodou zlyhali? Nemyslím to tak, že by nás niekto obvinil, že sme to spravili naschvál, ale takáto situácia na Slovensku ešte nebola. Keby to bolo dopadlo inak, než ako to dopadlo, neviem si ani veľmi predstaviť, čo by sa potom na Slovensku dialo. Z každej strany. Aj z politickej, ale aj z tej medicínskej. Náš podpis by sa s nami asi niesol až do konca života.“
Premiér v Rooseveltovej nemocnici pobudol dokopy 16 dní. Podľa primára sa nedá jasne určiť, či to je dlho alebo málo, keďže každý pacient je jedinečný. Výrazne dopomohol výborný fyzický stav, ktorý mal premiér pred atentátom.
„Chvíľu som sa snažila nájsť spôsob, ako známym i neznámym diskutujúcim vysvetliť, čo všetko sa podieľa na tom, ako rýchlo – a či vôbec – sa človek zotaví z úrazu a choroby. Aká spletitá mozaika okolností na to vplýva, čo všetko sa my lekári snažíme predvídať, ovplyvniť a vyriešiť, aby sme pacienta vrátili čo najskôr domov,“ skonštatovala primárka Kušíková.
Druhou dôležitou vecou, ktorú primár vyzdvihol, bolo premiérové „neskutočné chcenie“ počas rehabilitácie. Napríklad, keď s ním začali chodiť, museli ho brzdiť, lebo mali strach, že sa mu môže rozísť operačná rana. Museli mu prikázať, aby viac ležal a oddychoval.
Výrazne pomohla psychická odolnosť
Primár uzavrel, že u pacienta zohráva pri zotavovaní veľmi podstatnú úlohu psychika. Načrtol, že počas praxe sa stretáva s dvoma druhmi pacientov. Môžu mať rovnaké zranenie, sú približne rovnakého veku, s rovnakým predchorobím a ochoreniami a obaja dostávajú rovnakú starostlivosť. „Jeden nám prežije, lebo veľmi chce a druhý nám neprežije, lebo sa opustí. My už vtedy nevieme spraviť nič, aj keď sa enormne snažíme. Jeden ide jedným smerom a jeden sa vyberie tým druhým.“
Premiérovu snahu žiť označil za „úžasnú”. Chodil, cvičil, posiloval rukami, nohami, robil, čo sa len dalo. Zo dňa na deň sa podľa primára jeho stav až zázračne zlepšoval a bolo to na ňom každodenne vidno.
„Necháme premiéra bokom, budeme sa baviť o pacientovi: pacient to bol veľmi príjemný… Prvé, čo povedal, bolo: vy ste tu všetci odborníci, robte, čo máte, ja spravím všetko, čo mi poviete,“ uviedol Jozef Valky.
