Prichádza do Európy model čínskej cenzúry? (Rozhovor)
Dňa 25. augusta 2023 vstúpil v Európe do platnosti Akt o digitálnych službách (Digital Services Act – DSA), ktorým sa zavádzajú nové pravidlá pre správu obsahu na veľkých internetových platformách. Od 17. februára 2024 budú musieť všetky veľké internetové platformy, vyhľadávače a ďalší sprostredkovatelia pod hrozbou drakonických sankcií odstraňovať obsah, ktorý sa podľa nariadení DSA považuje za „nelegálny“. Táto európska iniciatíva na posilnenie zodpovednosti veľkých digitálnych skupín vyvoláva obavy o slobodu prejavu na európskom kontinente, keďže bude zahŕňať mechanizmy na podporu cenzúry.
Na naše otázky ohľadom nových nariadení odpovedal Guillaume Zambrano, docent súkromného práva a trestných vied na Univerzite v Nîmes.
Epoch Times: Môžete nám povedať niečo o Akte o digitálnych službách, ktorý bude v Európe platiť v roku 2024?
Guillaume Zambrano: Aby sme plne pochopili nariadenie Akt o digitálnych službách (DSA), ktoré vstúpilo do platnosti od novembra 2022 a ktoré sa bude v plnej miere uplatňovať od februára 2024, musíme ho zasadiť do existujúceho právneho kontextu. Imunita platforiem vychádza z modelu, ktorý stanovilili Američania v zákone z roku 1996, teda zo začiatku internetu. Nikto si nevedel predstaviť dôsledky a roly, ktoré budú sociálne siete v budúcnosti zohrávať.
V roku 1996 Američania udelili osobitné postavenie poskytovateľom obsahu na internete práve preto, aby neboli zodpovední za to, čo môžu zverejniť tretie strany. Práve tento model imunity sa stal základom internetu a cieľom bolo vytvoriť úplnú imunitu pre hostiteľov obsahu. V roku 1996 bolo nepredstaviteľné, že by platformy museli moderovať obsah zverejnený používateľmi alebo vykonávať redakčné funkcie, ako robia bežné médiá. Práve dnes v tomto bode sa však čoraz častejšie ozývajú hlasy, ktoré žiadajú zmenu tejto imunity, aby boli platformy donútené k agresívnemu moderovaniu.
Zástancovia DSA uvádzajú ako príklad zákony, ktoré prijali Nemci, Briti alebo pripravovaný zákon Avia z roku 2020 vo Francúzsku, ktorý bol zamietnutý. Vždy ide o tú istú logiku: svet sa zmenil, internet prostredníctvom sociálnych sietí získal čoraz väčšiu až rozhodujúcu úlohu v politickom živote rôznych štátov. To je všetko veľmi dobré, pokiaľ ide o Arabskú jar a Black Lives Matter, ale je to veľmi zlé, keď sa vyzýva na vzburu proti vlastnej vláde. Ako príklad sa, samozrejme, uvádzajú údajné nepokoje na Kapitole po zvolení Joea Bidena a dezinformácie o Covide. V týchto otázkach sú európski zákonodarcovia naozaj mimoriadne agresívni.
Zákonodarcovia v Spojených štátoch a v Európe na vnútroštátnej úrovni a na úrovni Európskej únie sa rozhodli túto imunitu za určitých podmienok spochybniť. Inými slovami, hostitelia webových stránok, platformy a sociálne siete stále požívajú imunitu za predpokladu, že bezodkladne odstránia nelegálny obsah. Toto odstránenie sa môže uskutočniť buď na základe žiadosti správneho orgánu – v Európe to bude Európska komisia – alebo iných agentúr poverených na vnútroštátnej úrovni. Môže sa uskutočniť aj na základe hlásení od používateľov, ale vo všeobecnosti Európska únia poverí platformy úlohou monitorovať zverejnený obsah a všetok nelegálny obsah okamžite odstrániť. A to je podstata problému.
Prečo to predstavuje problém?
Musíme si položiť otázku: „Kto definuje, čo je legálny obsah? Máme na to nejaké kritérium? Musíme sa pozrieť na históriu pojmu „nelegálny obsah“. Je to ten najvágnejší, najneurčitejší a najširší pojem, ktorý zahŕňa antisemitizmus, xenofóbiu, rasizmus a popieranie holokaustu, čo už je vo väčšine krajín trestné, ako aj rôzne iné typy prejavov.
Nelegálny obsah je skutočne najvšeobecnejší termín, aký mohli vymyslieť, práve preto, aby neuviedli presnú definíciu a neobmedzili možnosti. Nelegálny obsah zahŕňa prejavy, ktoré sú definované ako nelegálne na základe zákonov rôznych krajín – vo Francúzsku máme napríklad zákon o slobode tlače a jeho rôzne aktualizácie, trestný zákonník atď. -, ale existujú aj prejavy, ktoré sa považujú za nelegálne na základe noriem súkromného pôvodu, t. j. na základe všeobecných podmienok používania, ktoré napríklad YouTube nazýva štandardy komunity – inými slovami, ide o predpisy vydané súkromnou spoločnosťou.
V skutočnosti Európska únia nielenže deleguje na platformy vykonávanie cenzúry, vykonávanie blokovacích opatrení, odstraňovanie obsahu, pozastavovanie účtov atď., ale zároveň im aj zveruje zodpovednosť za definovanie toho, čo je nelegálne. Práve to je škandalózne. Odvolám sa na Deklaráciu práv človeka a občana z roku 1789: zásada slobody zodpovedá všetkému, čo nie je zakázané. Teraz však bola táto zásada zrušená, pretože DSA práve vytvorila rámec, ktorý podporuje platformy v nadmernej cenzúre. Pôvodne regulácia slobody prejavu znamenala, že nemôže byť neobmedzená, že musia existovať hranice. Čo bolo vo francúzskom zákone o rovnosti a občianstve z roku 2017 zakázané? Bolo zakázané popieranie holokaustu. Zakázali sme podnecovanie k nenávisti a rasovej nenávisti. Existuje celý rad zákazov, ktoré sú vymedzené presnými textami a majú právne definície s kritériami.
Okrem toho, že pre nelegálny obsah neexistujú žiadne kritériá, neexistujú ani žiadne obmedzenia. A v skutočnosti o limitoch rozhoduje ten, kto zavádza systém blokovania a odstraňovania. Takže moderátorským službám rôznych platforiem tvorených ľuďmi pracujúcimi v hrozných podmienkach, bez právneho vzdelania, v krajinách z tretieho sveta s nízkymi mzdami, ktorí sú platení za počet klikov a strávia nad obrázkom alebo príspevkom v priemere desať sekúnd, zveríme úlohu posúdiť, či je obsah legálny alebo nie.
Nemôžete odo mňa očakávať, aby som veril, že tento systém nepovedie k obmedzeniu slobody prejavu. Naopak, zaviedli sme najprísnejšiu cenzúru všetkého, čo sa povie na internete. Prečo je to tak? Pretože ak platforma umožní, aby cez ňu prešiel nelegálny obsah, hrozia jej administratívne sankcie. Nemusíte sa ani obrátiť na súd, je to Európska komisia, ktorá môže z vlastnej iniciatívy uložiť správnu pokutu. A táto pokuta môže dosiahnuť až 6 % celosvetového obratu.
Pre platformu je teda zjavne výhodnejšie urobiť chybu a radšej cenzurovať niečo, čo vo všeobecnosti nepredstavuje problém, ako riskovať pokutu. Rozhodnutie by mohol potvrdiť sudca, ak by sa prípad dostal na súd, ale cieľom DSA je, aby sa vzhľadom na obrovskú masu obsahu na internete už nebolo možné na súd obrátiť.
V skutočnosti stratili akúkoľvek nádej, že sa im podarí vyriešiť veci pomocou klasických nástrojov liberálnej demokracie, t. j. súdov. Sudca už nebude v pozícii, aby rozhodoval. Rozhodovať bude samotný súkromný prevádzkovateľ. A tento súkromný prevádzkovateľ sa bude spoliehať na pracovníkov pracujúcich na diaľku, ktorí na každom obsahu nestrávia viac ako x sekúnd, lebo sú platení za počet klikov. To už nie je ani paródia justície, to budú jatky, ktoré povedú k nadmernej cenzúru a to je cieľom.
Čo to vypovedá o stave našich slobôd?
Strata suverenity Francúzska v dôsledku tohto európskeho nariadenia vypovedá o fungovaní našej demokracie veľmi vážne veci. Musíme si uvedomiť, prečo bol zákon Avia v júni 2020 zamietnuný Ústavnou radou. Čo povedala Ústavná rada? Boli tam dva faktory: blokovanie a povzbudzovanie. Podobne ako zákon DSA, aj zákon Avia vyžadoval, aby platformy odstraňovali nelegálny obsah. Zákon Avia chcel skrátiť lehotu z 24 hodín na 1 hodinu. Platformy by mali na základe žiadosti orgánov 1 hodinu na odstránenie obsahu, ktorý orgány považovali za nelegálny. A ak používateľ obsah nahlásil, platforma mala 24 hodín na jeho odstránenie, inak jej bude hroziť pokuta. Cieľom zákona bolo zvýšiť trest na pokutu 250 000 EUR a 1 rok odňatia slobody. Ústavná rada rozhodla, že zákon Avia je neprimeraným zásahom do slobody prejavu a povzbudzuje platformy na nadmerné odstraňovanie obsahu. Z tohto dôvodu ho Ústavná rada v roku 2020 zamietla.
Ale to, čo v roku 2020 vyšlo dverami von, sa v roku 2024 vracia oknom Európskej únie s tým istým cieľom povzbudzovania nadmernej cenzúry, ktorý prevzala európska legislatíva. Prečo je to tak? Pretože žijeme v modernom svete, kde sa masovo zverejňuje obsah a štát nemá prostriedky na to, aby sa s ním vysporiadal. Takže keďže štát už nemá prostriedky na to, aby sa s ním vysporiadal, vy už nebudete mať právo na sudcov. A pre platformu platí, že buď sa dostane do konfliktu s Európskou komisiou, ktorá jej môže v prípade odporu uložiť pokutu vo výške 6 % jej celosvetového obratu, alebo radšej cenzuruje príspevok, komentár, obrázok a vystavuje sa riziku obyčajnej sťažnosti od „obyčajného človeka z ulice“, že ho cenzuruje. Ten sa potom môže obrátiť na vnútroštátny súd s otázkou, či bolo rozhodnutie o zablokovaní alebo odstránení obsahu zákonné.
Toto nové európske nariadenie však zahŕňa úplnú harmonizáciu, čo znamená, že vnútroštátni sudcovia nemajú žiadnu právomoc to posudzovať a nemôžu pri určovaní zákonnosti konania platforiem vychádzať z vlastných vnútroštátnych právnych predpisov. To znamená, že vnútroštátny sudca, aj keď sa na neho obráti niekoľko odvážlivcov, ktorí sa rozhodnú bojovať a ktorí majú prostriedky na to, aby si najali právnika, bude mať jedinú právomoc – sledovať, či je správanie platformy v súlade s tým, čo predpisuje nariadenie DSA. Nemôže vychádzať zo svojho vnútroštátneho práva ani z iných právnych textov, môže vychádzať len z nového nariadenia DSA. A tak je zrejmé, že obhajoba platformy bude veľmi jednoduchá, povie: „Ja som si myslel, že ten obsah je nelegálny, a preto som vykonal to, čo stanovuje toto nariadenie“. A sudca povie: „Áno, nie je to žiadny problém, pokračujte ďalej, nie je tu čo riešiť.“ Takže v skutočnosti ide o systém, ktorého cieľom je zbaviť občanov akéhokoľvek opravného prostriedku, pokiaľ ide o slobodu prejavu.
Nie je tu vláda na to, aby bránila slobodu prejavu?
Skutočnosť, že definovanie nelegálneho obsahu a uplatňovanie obmedzení je zverené súkromným spoločnostiam, znamená, že vláda sa ohľadom otázky slobody prejavu zbavuje svojej zodpovednosti. Nechce sa jej dotknúť. Nakoniec sa všetko stáva záležitosťou, ktorú si majú vyriešiť platformy a používatelia, ale v skutočnosti je to oveľa vážnejšie. Orgány štátnej správy musia byť nezávislé od politickej moci, pretože nie sú volené a nezodpovedajú sa ľuďom.
Tieto administratívne vládne orgány, rovnako ako Európska únia, však majú právomoc označiť obsah a požiadať o jeho okamžité odstránenie. Vytvorili novú kastu politických komisárov, známych ako „dôveryhodní informátori“. Každý štát určí zoznam vládnych a mimovládnych organizácií, ktoré môžu mať blízko k vláde a ktoré sa stanú dôveryhodnými informátormi v boji proti rasizmu atď. Keď títo informátori oznámia platforme, že podľa ich názoru je obsah problematický, budú prijaté okamžité opatrenia a obsah bude zablokovaný.
Ale to nie je to najhoršie. DSA poskytuje špeciálny protokol pre prípad krízy, ktorý vychádza z epidémie Covid. Musíte si prečítať vyhlásenie o dôvodoch blokovania, je to obšírne vysvetlené. Skúsenosti s Covidom im ukázali, že riziká dezinformácie sú veľmi vážne, pretože na internete sú zlí konšpirátori hovoriaci veci, ktoré sa potvrdia až o šesť mesiacov, ale v tom čase, keď ich hovoria, sú dezinformáciou.
Takže v prípade krízy budú posilnené povinnosti. Výslovne sa hovorí, že v prípade krízy, keď vláda vyhlási, že to, či ono je kríza, tieto platformy budú musieť vysielať podľa „zodpovedného kurzu“, ktorý vládam vyhovuje. Je to naozaj smiešne. Máme tu naoko súkromné subjekty, ktoré sú v skutočnosti veľmi úzko prepojené a pripútané k politickej moci a tá namiesto toho, aby používala normálne právne nástroje, teda svoju políciu a svojich sudcov, používa na odhaľovanie trestných činov a ich posudzovanie túto svoju bábku. Logika, ktorá sa tu uplatňuje, je úplne antiliberálna, je to logika cenzúry. Hovorí sa však, že je to „logika zodpovednosti“. To je jeden z veľkých podvodov tejto DSA, pretože opakovane používa slovo „zodpovednosť“. Prichádzame so zavedením „zodpovednosti“ a „zodpovedného kurzu“ na sociálnych sieťach. Ale toto nie je logika zodpovednosti.
Zodpovednosť znamená, že ste zodpovední za svoje činy. Ste zodpovedný za to, čo ste urobili. V tomto prípade sa uplatňuje logika cenzúry, čo znamená, že chceme zabrániť tomu, aby sa osoba dopustila možného trestného činu. Cieľom nie je vypátrať autora rasistickej publikácie alebo publikácie vyzývajúcej na násilie voči tomu a tomu, a potom ho postaviť pred súd a uložiť mu požadovaný trest. To je možné už za súčasného stavu nášho práva; neexistuje tam žiadna legislatívna medzera. Ak to nie je dovolené, tak to nie je dovolené, ale máte záruku a právo, že budete súdení. To je logika zodpovednosti – trestnej zodpovednosti v liberálnej spoločnosti.
Teraz to vyhadzujeme von oknom a nahrádzame týmto druhom potenciálnej tyranie. A možno práve tento nový spôsob vládnutia chceme mať: preventívnu cenzúru. Chceme zabrániť ľuďom, aby oznamovali informácie, ktoré sa nepáčia vládam, ktoré sa nepáčia dominantnej mienke. Je to úplné popretie 250 rokov právnej histórie a 250 rokov chápania základných práv, základných práv vrátane slobody prejavu, ktorá sa považuje za najzákladnejšie právo, základný kameň všetkého, na čom naša spoločnosť stojí.
Demokracia, ktorej základným princípom je diskusia a riešenie spoločenských konfliktov prostredníctvom diskusie a nenásilných politických mechanizmov, nemôže existovať, ak sú niektoré názory a priori zakázané. Nedáva to zmysel, nemôžem si pomôcť, ale myslím si, že čelíme mimoriadne znepokojivému vývoju v západných politických systémoch. Pretože to, čo sa deje v Európe, sa deje aj v Spojených štátoch. Model, ktorý sa zavádza, sa viac podobá čínskemu modelu než akémukoľvek inému tradičnému liberálnemu modelu.
Keď hovoríte o armáde zamestnancov platených za kliknutie, okamžite si spomenieme na 50-centovú armádu čínskej vlády…
Jediný rozdiel je v tom, že na povrchu existuje nezávislosť medzi vládami a súkromnými prevádzkovateľmi. Vlády hovoria: „My necenzurujeme. Nenajali sme armády štátnych úradníkov, aby špehovali, čítali a vyhodnocovali informácie. To nie je naša vec. Nič sme neurobili, nemáme s tým nič spoločné.“ To, čo urobili, je, že jednoducho prinútili súkromné spoločnosti, aby sa podriadili hrozbe mimoriadne vysokých finančných pokút.
Twitter sa po prevzatí Elonom Muskom zaviazal bojovať za slobodu prejavu, za libertariánsku víziu slobody prejavu. Ale nie ! Čo povedal európsky komisár? „Nie, nie, nie, ten malý modrý vtáčik bude rešpektovať európske zákony!“ A čo hovoria európske zákony? Hovoria, že Twitter musí cenzurovať správy, ktoré európske vlády nechcú pustiť, a to všetko v mene dobra, pokroku a zodpovednosti. „Nie je to tyranské, pretože chápete, robíme to pre dobro, takže to nie je to isté.“
Je to neuveriteľné naštrbenie našich slobôd…
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
