Zuzana Růžičková: Príbeh nezlomnej virtuózky, ktorá vďaka Bachovi prekonala hrôzy nacizmu a komunizmu
Zuzana Růžičková, v tej dobe 87-ročná, sa v dokumente pozerá priamo na diváka a s veľkou jasnosťou a rozvahou opisuje hrôzy troch nacistických koncentračných táborov a následného prevzatia moci komunistickým režimom.
„Keď sa ma ľudia pýtajú, ako som mohla prežiť, vždy hovorím: ‚Boli to stovky zázrakov,’“ povedala.
Sediac za kuchynským stolom vyrozprávala svoj životný príbeh filmárom Petrovi a Harriet Getzelsovcom. O štyri roky neskôr, dva mesiace pred jej 90. narodeninami a len dva dni pred svetovou premiérou dokumentu o jej živote „Zuzana: Hudba je život“, 27. septembra 2017 zomrela.
Růžičková mala k Bachovi hlboký vzťah, ktorý nemožno označiť inak ako duchovný. Ostala mu verná počas celého života. Na svojom konte mala viac ako 35 dlhohrajúcich platní. Papierik s jeho skladbou držala v ruke, keď prišla do koncentračného tábora v Osvienčime. Jej dlhoročná celosvetová koncertná aktivita jej priniesla prezývku prvá dáma čembala.
Rodená hudobníčka
Na začiatku dokumentu Růžičková rozpráva, že keď bola malé dieťa, starala sa o ňu sestrička, ktorá nádherne spievala. Neskôr mala inú sestričku, ktorá spievala príšerne a vždy sa pritom rozplakala. Nakoniec jej rodičia dali do novín inzerát na opatrovateľku s podmienkou, že musí dobre spievať.
„To bol prvý znak toho, že som hudobníčka,“ povedala so smiechom. Růžičková mala sladké, idylické detstvo, hoci ako dieťa bola chorľavá. Jeden rok mala takú vysokú horúčku, že jej rodičia pri posteli sľúbili, že jej dajú čokoľvek, len aby sa uzdravila. Povedala: „Chcem hodiny klavíra.“
Růžičková už v ranom veku prejavila náklonnosť k Bachovi; iná hudba bola vzrušujúca, ale s Bachom sa cítila ako doma. Učiteľ klavíra jej preto odporučil, aby sa venovala buď čembalu, alebo organu, keďže Bach nepísal pre moderný klavír. „Organ neprichádzal do úvahy, pretože som bola chorľavé dieťa, takže: čembalo,“ skonštatovala pre Český rozhlas.
Keď mala 14 rokov, mala začať chodiť na hodiny klavíra k francúzsko-poľskej muzikantke Wande Landowskej, avšak jej svet sa náhle zmenil. „Namiesto Landowskej prišli nacisti,“ spomína Růžičková.
Židia boli zhromaždení a umiestnení do Terezína – koncentračného tábora označovaného ako „mesto pre Židov“. Odtiaľ ju previezli do Osvienčimu a potom do Bergen-Belsenu v Nemecku. „Ak bol Osvienčim peklom, tak Bergen-Belsen bol peklom pekla,“ spomína Růžičková.
Růžičková tam mohla zomrieť stokrát, ale aj vďaka mnohým zázrakom sa jej podarilo dostať späť na cestu života. Vo filme rozpráva, ako mali židia vo vreckách skryté papieriky s kresbami alebo notami, ktoré si počas celého toho utrpenia pri sebe držali, a spomína, že im to veľmi pomáhalo. Nech sa dialo čokoľvek, noty Bachových skladieb mala pri sebe, a keď hrôzy pominuli, Bach zostal.
Komunizmus a Bach
Dokument „Zuzana: „Hudba je život“ nie je len príbehom o holokauste. Potom, čo sa v roku 1945 vrátila z tábora do rodnej Plzne, bojovala s depresiami. Išla za svojím starým učiteľom klavíra, odhodlaná pokračovať v hudbe. Keď sa však pozrel na jej ruky – zhrubnuté a poškodené od ťažkej manuálnej práce – rozplakal sa.
Růžičkovú to však neodradilo; cítila, že v tomto živote už nepotrebuje dosiahnuť nič iné. Cvičila 12 hodín denne, aby dobehla stratený čas. Nakoniec bola v roku 1947 prijatá na pražskú Akadémiu múzických umení. Nemohla byť koncertnou klaviristkou, ale stala sa hudobnou pedagogičkou, ktorá dávala hodiny klavíra skladateľom.
Tak sa zoznámila so skladateľom Viktorom Kalabisom, svojím budúcim manželom. Boli zúfalo chudobní a čakali ich temné časy. Avšak manželia sa mali veľmi radi. Príbeh ich lásky sa stal jasným svetlom, ktoré sa vinie celým príbehom Růžičkovej.
V roku 1948 prevzal moc nad krajinou Sovietsky zväz a Československo sa stalo komunistickým.
V novom režime boli židia, umelci a intelektuáli opäť prenasledovaní.
Aleš Brezina, český skladateľ a Kalabisov študent, napísal o 40-ročnom období komunizmu viacero diel. Mimo Česka a Slovenska alebo pre mladšie generácie je táto temná história pomerne neznáma. Keď americkí tvorcovia filmu Růžičkovú počúvali, ako vysvetľovala skutočnú povahu komunizmu, aj oni si uvedomili, že to počujú prvýkrát.
Brezina vysvetlil, že prenasledované boli celé demografické skupiny ľudí. Za najväčšiu stratu a zločin považuje skutočnosť, že mladí ľudia stratili schopnosť samostatne myslieť. Uviedol výstižný príklad, ktorý však západné publikum pravdepodobne nepozná: „Bolo to ako zriedená verzia Kultúrnej revolúcie v komunistickej Číne.“
Prostredníctvom jeho opier a archívnych záberov máme možnosť nahliadnuť do toho, čo vtedy museli ľudia prežívať. Růžičková povedala, že komunisti nútili všetkých absolvovať „veľmi dôkladné vymývanie mozgov“, vyžadujúce si štúdium spisov Marxa a Lenina. Preto ju a Kalabisa čoskoro vyhodili z učiteľských miest a zakázali im učiť.
„Ako by ste mohli študentov učiť o Bachovi, náboženstve alebo Ľudovítovi XIV. a nevedieť ich vysvetliť marxisticko-leninským spôsobom?“ povedala pre BBC Music Magazine.
Fašizmus a komunizmus nie sú len ateistické ideológie, oni zároveň popierajú myšlienku vyššej moci. S tým sa Růžičková nezhodovala. Jej viera vo vyšší poriadok, ktorú občas stelesňovala Bachova hudba, dodávala jej duši útechu a jej životu zmysel.
„Bach mi dokázal pomôcť pri tom všetkom, čím som si prešla,“ povedala Růžičková. Bach bol pre ňu nad ľudským utrpením, ukazoval, že nad všetkým je poriadok. „V jeho hudbe vždy cítite, že Boh je nejakým spôsobom prítomný,“ povedala.
Viera v Boha
Zlom nastal, keď Růžičková v roku 1956 vyhrala Medzinárodnú hudobnú súťaž ARD v Mníchove. Bola to súťaž, na ktorú sa zdráhala vôbec prihlásiť; konala sa na Vysokej škole múzických umení v Mníchove. Pred niekoľkými rokmi to bolo miesto pre „Führerovu budovu“. Růžičková z toho mala zmiešané pocity. Kalabis jej povedal, že keby to bolo niečo iné, povedal by jej, aby tam nechodila. „Prinesieš Bacha späť do Nemecka,“ povedal. „Myslím, že je naozaj tvojou úlohou tam ísť.“
Posilnená jeho podporou, Růžičková šla a vyhrala. Súťaž odštartovala jej kariéru a čoskoro ju pozývali na koncerty po celom svete. Stala sa takou slávnou, že jej režim musel dovoliť cestovať.
Ako vysvetlila Růžičková, komunisti mali v tom čase nedostatok devíz a mysleli si, že ak vystúpi, ľudia v zahraničí budú na Československo pozerať v dobrom. Preto dostávala povolenia jedno za druhým, aby mohla odísť z krajiny, hoci v Spojených štátoch jej vystupovať nikdy nedovolili.
Dostala tiež povolenie nahrať celé Bachove klávesové diela v londýnskom vydavateľstve Warner Classics. Každý jej krok však vždy sledoval komunistický dozorca. „Doma mali rukojemníka,“ dodala. Vedeli, že je zamilovaná do Kalabisa, vedeli všetko, povedala Růžičková.
Jej vplyv na obyvateľov krajiny sa nedá preceňovať. V tom čase boli v televízii dva hlavné kanály – na jednom sa vysielala komunistická propaganda a na druhom klasická hudba.
Dokument obsahuje rozhovory s mnohými ďalšími ľuďmi, ktorí prišli do kontaktu s Růžičkovou v rôznych obdobiach jej života a na ktorých mala vplyv. Povedala, že diktátorské režimy pripravili Európanov o vieru v ľudskú dobrotu. Svojím dielom sa snažila dať mladým ľuďom vyrastajúcim v týchto obdobiach a aj neskôr dať spojenie s minulosťou pred nacizmom a komunizmom.
Neskôr, keď už nemohla vystupovať a hrať, opäť učila, snažila sa byť mentorkou a povzbudzovať malé deti, ktoré boli začínajúcimi hudobníkmi.
Čembalista Mahan Esfahani ju približne pred desiatimi rokmi vyhľadal ako učiteľku, keď pocítil súzvuk s jej interpretáciou hudby. Esfahani v článku pre New Yorker vyzdvihol Růžičkovej nadčasovosťou. V jej rukách nebolo čembalo starodávnym nástrojom, ale živým.
„Trvalo mi 90 rokov, kým som pochopila Bachove Goldbergove variácie,“ spomína Esfahani na to, čo mu raz Růžičková povedala. „Aj keby som mala o 90 viac; stále by som ich úplne nechápala.“
V poslednom polstoročí zažíva “stará” hudba akési znovuzrodenie. Záujem je čoraz väčší a väčší. Růžičková, priekopníčka čembala, zomrela v roku 2017, ale jej odkaz žije ďalej. Esfahani spomína: „Raz, keď som frustrovane rozhadzoval rukami nad nejakou Bachovou skladbou, povedala: ‚Hudba má toľko tajomstiev – ale opýtam sa Bacha, keď ho stretnem‘.“
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
