Prežitie rodiny závisí od obnovenia autority dospelých (Komentár)
Útok na morálny status tradičnej rodiny je tiež namierený proti autorite dospelých.
Tradičná forma rodiny dnes už nie je považovaná za samozrejmosť, naopak ona sama a s ňou spojené ideály sú často odsudzované a označované za zastarané, diskriminačné a utlačovateľské. Prečo inštitúcia, ktorá po stáročia slúžila ako kolíska moderného spoločenského poriadku, môže byť považovaná za zastaranú alebo dokonca nežiaducu?
Za posledných päťdesiat rokov sa autoritatívny status rodiny stal terčom sústavných útokov koalície sociálnych inžinierov, akademických odborníkov, terapeutických expertov a stúpencov politiky identity. Výraz „vojna proti rodine“, ktorý použili sociológovia Brigitte a Peter Bergerovci koncom 70. rokov 20. storočia, vystihuje dôležitý vývoj a je v hre dodnes (1). Prvá časť knihy Bergerovcov má názov Rodina – vojnová zóna ideológií. Nemohli si vybrať výstižnejší názov. Tradičná nukleárna rodina zložená z manželského páru a ich detí je terčom ideologických stretov už viac ako dve storočia. Za „problém“ ju považovala väčšina revolucionárov od Marxa až po Frankfurtskú školu, ktorá začala svoj „pochod inštitúciami“ s cieľom zvrhnúť západný buržoázny poriadok práve útokom na manželskú rodinu.
S pojmom „tradičná rodina“ sa v bežnej akademickej literatúre a politických dokumentoch Západného sveta zvyčajne zaobchádza s podozrievaním a často sa prezentuje ako prežívajúca anomália spájaná s množstvom problémov. Keď sa spomenie „rodina s dvoma rodičmi“, rýchlo nasleduje prehlásenie, že sa jedná len o jednu z mnohých ďalších foriem rodiny. Pluralizácia foriem rodiny vychádza z relativizácie normatívneho obsahu rodiny a vedie k tomu, že všetky rodinné usporiadania sa považujú za rovnako hodnotné a žiadnu formu nemožno interpretovať ako lepšiu než ostatné.
Áno, rodina plní určité kľúčové funkcie – reprodukciu, odievanie, výživu a socializáciu detí a poskytovanie prístrešia a zdrojov na prežitie – a áno, mnohé z nich sa dajú plniť rôznymi spôsobmi, ale skutočná rodina je viac než len zásobárňou funkcií. Je tiež hlavným zdrojom identity a poskytovateľom vzťahov, ktoré spájajú ľudí navzájom aj s predchádzajúcimi a budúcimi generáciami. Rodina spája svojich členov so širšou komunitou a zohráva dôležitú úlohu pri vytváraní väzieb, ktoré členov širšej komunity spájajú. Prostredníctvom rodiny sa kultivujú morálne kódexy spoločnosti a vytvára sa zmysel pre širšiu solidaritu.
Jadro rodinného života
V rôznych spoločnostiach v Afrike, Ázii, Európe a na Blízkom východe sú určite rodiny a ich vzťah k širšiemu spoločenstvu formované rôznymi kultúrnymi zvyklosťami a normami. Napriek tomu však zdieľajú dôležité „základné črty charakteristické pre rodinu“. Na základe etnografických údajov Bergerovci identifikovali šesť znakov, ktoré charakterizujú rodinný život v rôznych spoločnostiach.
1. Organizácia ľudskej sexuality prostredníctvom určitej formy manželstva, ktorá slúži na spoločenskú legitimizáciu sexuálneho zväzku, bez ohľadu na to, či sa prejavuje formou monogamie alebo polygamie a jej podkategórií;
2. samozrejmá akceptácia toho, že hlavné funkcie zväzku sa točia okolo plodenia a ochrany detí;
3. uznanie práv a povinností medzi manželmi a práv a povinností manželov voči deťom;
4. jasne vymedzené bývanie pre manžela, manželku a deti, ktorému sa bežne hovorí domácnosť;
5. súbor viac či menej presne vymedzených vzájomných ekonomických povinností medzi manželom a manželkou a oboch voči ich deťom;
6. spoločensky legitímny systém odvodzovania pôvodu rodiny.
Hoci sa tieto znaky rodinného života prejavujú rôznymi konvenciami, rituálmi a praktikami, všetky sa považujú za záväzné, autoritatívne a samozrejmé spôsoby vytvárania vzťahov a tešia sa všeobecne uznávanému normatívnemu statusu. Preto môžu slúžiť ako prostriedok odovzdávania hodnôt mladým ľuďom a hrať kľúčovú úlohu v ich socializácii.
Až do 70. rokov 20. storočia boli pravidlá a praktiky spojené s rodinnými tradíciami v západných spoločnostiach široko prijímané a v mnohých prípadoch dokonca idealizované. Uznávalo sa, že vedenie rodinného života nie je bez problémov, ako je rozpad rodiny a neprítomnosť otcov alebo problémy súvisiace s pracujúcimi matkami a miznúcou podporou zo strany širšej rodiny. Vždy sa však diskusie týkali konkrétnych problémov, ktoré sa považovali za výnimočné, a rozlišovalo sa medzi relatívne malým počtom problémových rodín a všetkými ostatnými.
Od 60. rokov 20. storočia sa však postoj k rodine prudko mení, postupne dochádza k rozširovaniu okruhu rodinných problémov, až bola nakoniec spochybnená samotná jej autorita. Tieto názory sa v kontrakultúre 60. rokov spolitizovali a nakoniec získali požehnanie prevládajúcich kultúrnych elít.
Pochopenie erózie tradičného rodinného života
Od 70. rokov 20. storočia je tradičná rodina progresívnymi odborníkmi a politikmi, kultúrnymi činiteľmi a akademikmi systematicky znehodnocovaná a dokonca démonizovaná. Hlavným motorom týchto protirodinných nálad je nepriateľstvo voči tradičným ideálom a praktikám spojených s rodinou. Útoky na rodinu boli motivované predovšetkým politicky, avšak ich autori sa zaštiťovali tvrdením, že sa len riadia poznatkami psychológie. Začalo sa tvrdiť, že rodina je zdrojom psychologických problémov a dysfunkcií kvôli svojmu autoritárskemu a patriarchálnemu charakteru. Na rodinu sa začalo pozerať nepriateľsky ako na „nebezpečný zdroj individuálnej represie a duševnej patológie“, ktorá následne vedie k množstvu psychologických a sociálnych problémov.
Táto zmena v chápaní rodiny sa prejavila v zmenách v terapii a sociálnej práci. Až do 70. rokov bolo cieľom udržať rodinu pohromade a pomáhať pri udržiavaní jej stability. Od 70. rokov však význam pripisovaný tomuto cieľu klesá. Rodičovská autorita a disciplína boli teraz prezentované v negatívnom svetle, pretože boli považované za represívne a zodpovedné za rôzne deficity duševného zdravia.
Jedným z dôsledkov straty autority rodiny bol posun v chápaní rozvodu a jeho postupnej normalizácie. Rozvod sa čoraz zreteľnejšie prezentoval ako lepšia alternatíva ako nešťastné manželstvo. Za týchto okolností sa nestabilita a rozpad stávali čoraz častejšími a pre mnoho mladých ľudí stratila tradičná forma rodiny svoju príťažlivosť.
Mnohé texty o kríze tradičnej rodiny tvrdia, že tento vývoj bol dôsledkom rýchlych sociálno-ekonomických zmien a premeny postavenia žien. Takýto výklad opomína úlohu politiky a kultúry. Erózia autority tradičnej rodiny nebola spontánnym dôsledkom socio-ekonomického vývoja a ani ju nespôsobila zmena v postavení žien. Bol to predovšetkým dôsledok trvalého kultúrneho útoku na rodinu s cieľom spolitizovať súkromnú sféru pod heslom „osobné je politické“. Táto ideológia cielene patologizovala rodinné ideály a naznačovala, že predchádzajúce obrazy usmievavej dvojrodičovskej rodiny objímajúcej svoje šťastné deti sú púhym mystifikačným mýtom.
Populárna kultúra, učebnice, Hollywood a médiá sa od tých čias čoraz viac obracajú proti tradičnej rodine a zameriavajú sa skôr na „temnú stránku rodiny“…
Roztrieštenosť rodiny
Kultúrny útok na rodinu mal dva hlavné dôsledky. Rodina bola stále menej prezentovaná ako vzťahová a založená na spoločnom záujme, ale naopak ako miesto spájajúce jednotlivcov s potenciálne protichodnými záujmami. Rodinná politika sa už nezameriavala na záchranu rodiny, ale na záchranu dieťaťa, na pomoc ženám získať nezávislosť od manžela a na zníženie autority otca. To stojí za absurdnými formuláciami ako je „chudoba detí“ namiesto chudoba rodiny. V tomto zmysle je rodina považovaná skôr za súbor jednotlivcov než za miesto, kde sa odohrávajú primárne vzťahy v spoločnosti. Ako upozorňuje Dr. Ashley Frawley v štúdii Families in Fragment: Why The EU Must Bring Back The Family:
„Európska únia nemá ani tak rodinnú politiku, ako skôr protirodinnú politiku: prístup, ktorý rozdeľuje rodiny na samostatných jedincov, ktorí sú následne vnímaní ako nástroje alebo problémy pre tvorcov politík pri hľadaní často protichodných cieľov. Z tohto pohľadu je rodina chápaná nielen roztrieštene, ale aj ako cieľ intervencií zameraných na prelomenie „cyklov“ sociálnych problémov, ako je chudoba, a na odstránenie nežiaducich hodnôt, presvedčení a správania.“
Druhým dôležitým dôsledkom útoku na morálnu autoritu rodiny bola rastúca tendencia k pluralizácii rodiny. V odborných a oficiálnych kruhoch bola tradičná rodina zobrazovaná ako jedna z viacerých rôznych foriem rodiny. Manželstvo a spoločné rodičovstvo manželky a manžela sa stalo jednou z možností popri spolužití párov, slobodnom rodičovstve a rôznych iných usporiadaniach. Tento vývoj „posvätila“ konferencia o rodine v Bielom dome v roku 1979. Výsledkom tejto konferencie bolo nové vymedzenie konvenčného významu rodiny. Ako poznamenal Berger:
„Aby bolo možné zohľadniť širokú škálu domácich usporiadaní – od domácností s jedným rodičom, zmiešaných rodín, rodín rovnakého pohlavia, kohabitujúcich párov až po exotickejšie provizórne zoskupenia – ktoré sa objavili v predchádzajúcom desaťročí, bol termín ‚rodina‘ bez ďalšieho nahradený termínom ‚rodiny‘. Všetky rodinné usporiadania, nech už boli akokoľvek pominuteľné a pritiahnuté za vlasy, boli teraz považované za rovnako prijateľné a samozrejme si zaslúžili verejné uznanie a podporu.“ (2)
Až dovtedy spoločnosť disponovala jasným normatívnym ideálom toho, ako by má rodina vyzerať. V praxi sa tento ideál nie vždy naplňoval. Napriek tomu boli dospelí schopní odovzdávať mladej generácii hodnoty a ideály týkajúce sa rodiny. To znamenalo, že rodičia samoživitelia, rovnako ako dvojrodičovské domácnosti, mali podobný referenčný bod, ktorý im pomáhal pri socializácii ich detí. Mnohé sa stratilo, akonáhle spoločnosť stratila dôveru poskytnúť mladým ľuďom rodinný model, ktorý by ich mohol inšpirovať.
Až donedávna nebola kultúrna podpora pluralizácie rodinnej formy v spoločnostiach Západu ani zďaleka všeobecná. Na prelome storočí mohol Berger písať o „paradoxnej situácii, v ktorej kultúrna elita túžila deinštitucionalizovať rodinu v jej konvenčnej podobe a oslavovať bohatú škálu dostupných možností životného štýlu, zatiaľ čo bežní ľudia sa naďalej riadili konvenčnejšími ideálmi“ (3). Bergerov postreh je do značnej miery aktuálny dodnes. Prinajmenšom z hľadiska rétoriky a ideológie predstavujú elity a profesionálne vrstvy tú časť spoločnosti, ktorá sa najviac odcudzuje inštitúcii nukleárnej manželskej rodiny. V praxi však vyššie vrstvy uzatvárajú manželstvá častejšie ako iné časti spoločnosti.
Rodina (spolu s manželstvom) bola zbavená svojho normatívneho obsahu a vďaka tomu sa stala len jednou z možností, otázkou životného štýlu. Táto strata neznamená len to, že manželstvo a dvojrodičovské rodiny upadli a že sa zvýšil počet rozpadov, rozvodov a bezdetnosti. Tieto až príliš zjavné javy sú len symptómami ešte závažnejšieho problému: straty autoritatívneho statusu dospelosti a nejasného prevzatia zodpovednosti za socializáciu mladých ľudí.
Vzostup práv dieťaťa
Nedostatočná dôvera voči vzťahom medzi rodičmi a deťmi viedla k myšlienkam a politikám, ktoré podporujú tzv. demokratizáciu rodiny a konštituovanie práv dieťaťa. Navonok sa práva dieťaťa javia ako rozumná demokratická formulácia. Avšak keďže deti nie sú dostatočne vyspelé na to, aby boli nositeľmi práv, vyjadrujú sa k ich tzv. právam odborníci a profesionáli, ktorí hovoria v ich mene. Kumulatívnym dôsledkom presadzovania práv detí je oslabovanie autority dospelých. Zdá sa, že práve tento výsledok je skutočným cieľom aktivistov, ktorí stoja na čele presadzovania práv detí.
Hlavným rysom hnutia za práva detí je podnecovanie detí k pocitu, že ich hlavným problémom je správanie dospelých. Preto sa aktivisti za práva detí usilujú o zvýšenie morálneho statusu dieťaťa, aby prevážil nad statusom dospelých, čo nevyhnutne smeruje aj k stieraniu tradičnej hranice medzi dospelosťou a detstvom.
Tvorcovia politík aktívne presadzujú právo dieťaťa, aby ospravedlnili svoje zásahy do súkromného života. Stratégia EÚ o právach dieťaťa, presadzovaná Európskou komisiou, si kladie za cieľ „lepšie chrániť všetky deti, pomáhať im napĺňať ich práva a postaviť ich priamo do centra tvorby politík EÚ“ (4). Ochrana práv detí vždy spája s obmedzením práv ich rodičov a podkopávaním ich autority.
V dôsledku stierania hranice medzi detstvom a dospelosťou dochádza k znižovaniu morálnej autority dospelých. Najvýraznejšie tento trend vystihuje paralelný proces infantilizácie dospelosti a adultizácie detí. Zástancovia „práv dieťaťa“ tak prekrúcajú realitu dvojakým spôsobom: nielenže sa k mladým správajú, akoby boli dospelí, ale implicitne tým predstavujú dospelých ako nezrelých a nespôsobilých.
Obdiv, ktorý dospelá spoločnosť venovala Grete Thunbergovej, dospievajúcej tvári hnutia „školského štrajku“ proti klimatickým zmenám, je v tomto ohľade príkladný. Uctievanie detí zapojených do hnutia „školských štrajkov“ je odôvodnené tým, že dospelí neprevzali zodpovednosť za riešenie problému životného prostredia. „Dospelí nás v otázke klimatických zmien sklamali, preto štrajkujem,“ znie odvážny titulok na webovej stránke Priateľov Zeme.
Tendencia k adultifikácii detstva je príznakom kultúrnej dekadencie. Znamená prinajmenšom opustenie autority dospelých a nezodpovedné využívanie detí na vyjadrovanie obáv dospelej spoločnosti. V horšom prípade podporuje sexualizáciu detstva do takej miery, že sa deti stávajú obeťami dekadentnej fantázie dospelých.
Úpadok zodpovednosti dospelých
Historicky zohrávala tradičná rodina ústrednú úlohu pri uplatňovaní zodpovednosti dospelých voči mladej generácii. Autorita rodiny, status dospelosti a výkon zodpovednosti dospelých sú vzájomne prepojené trendy. Preto jej úpadok tak veľmi prispel k erózii hranice medzi dospelými a deťmi. Najvýznamnejším prejavom tohto trendu je erózia zodpovednosti dospelých.
V priebehu dejín sa vychádzalo z predpokladu, že dospelí nesú zodpovednosť za vedenie, vzdelávanie a socializáciu mladších generácií. Dospelí nie sú len jednotlivci, ale členovia širšieho sveta dospelých. Už svojou existenciou predstavujú pre mladšiu generáciu dospelosť a svojím správaním vysielajú jasné signály o tom, čo by sme mali od detí očakávať.
Zo sociologického hľadiska možno na konanie dospelých nazerať ako na kolektívnu reakciu na spoločenskú potrebu – nielen ako na súbor svojvoľných reakcií jednotlivých dospelých. Zodpovednosť dospelých by sa mala chápať ako druh kolektívnej zodpovednosti za budúce blaho mladších generácií. Jedná sa o spoločnú zodpovednosť, pretože nemožno očakávať, že by jednotlivci sami o sebe alebo jediná inštitúcia, ako je rodina alebo škola, úspešne vypestovali v mladých ľuďoch žiaduce vlastnosti a charakter. Predpokladom rozvoja morálnych cností a charakteru je uplatňovanie zodpovednosti dospelých.
Existuje mnoho dôkazov o tom, že v 21. storočí sa dospelí odcudzili prevzatiu zodpovednosti za mladé generácie. Súčasná kultúra vzdialila dospelých od interakcie s mladými ľuďmi a dospelí majú často pocit, že im na to chýba autorita. Dôvodov odcudzenia dospelých od generácie detí je viacero – nárast počtu samoživiteliek, bezdetnosť, rodenie detí v neskoršom veku a rastúci individualizmus -, ale naša hypotéza je, že hlavný vplyv má erózia morálneho statusu rodiny.
Teoreticky sa od dospelých stále očakáva, že sa budú starať o blaho mladých. Keď sa však dospelosť, rovnako ako rodina, zbaví podstatného morálneho obsahu, zodpovednosť sa oddelí od záväzku a povinnosti. Keď dospelí konajú, akoby boli oslobodení od záväzkov a povinností, prestávajú byť dospelými. To je jeden z dôvodov, prečo je pre toľko biologicky zrelých dospelých obtiažne plniť svoju historickú úlohu v spoločnosti. Mnohí necítia povinnosť prevziať zodpovednosť za blaho cudzích detí. Necítia sa zodpovední ani za to, aby prispievali k reprodukcii spoločnosti. Idealizácia života singles a neochota stať sa matkou alebo otcom sú vo väčšine prípadov príznakmi infantilizácie dospelých.
Už v roku 1954 varovala politická filozofka Hannah Arendtová, čo sa stane, ak autorita dospelých stratí svoju legitimitu. V pasáži, ktorá je veľmi zaujímavá pre budúcnosť rodiny, si všíma krízu autority:
„Autorita v najširšom slova zmysle bola vždy prijímaná ako prirodzená nevyhnutnosť, ktorú si zjavne vyžadujú tak prirodzené potreby, bezmocnosť dieťaťa, ako aj politická nevyhnutnosť, kontinuita etablovanej civilizácie, ktorú možno zaistiť len vtedy, ak sú tí, ktorí sú od narodenia nováčikmi, vedení vopred etablovaným svetom, do ktorého sa rodia ako cudzinci.“ (5)
Pred takmer 70 rokmi Arendtová sformulovala problém, ktorému čelíme dnes. V súčasnej dobe je deautorizácia dospelosti oveľa rozšírenejšia ako v čase Arendtovej. Preto musíme brať vážne jej obavy o „kontinuitu etablovanej civilizácie“. Príčina zachovania rodiny a ochrany jej morálnej autority je úzko spätá s kontinuitou civilizácie.
Odkazy:
(1) B. Berger (2002) The Family in the Modern Age: Berger, New Brunswick: Transaction Publishers, s. 23.
(2) B. Berger (2002) The Family in the Modern Age: The Family in the Modern Age: Viac ako voľba životného štýlu, New Brunswick: Transaction Publishers, s. 27.
(3) B. Berger (2002) The Family in the Modern Age: The Family in the Modern Age: Viac ako voľba životného štýlu, New Brunswick: Transaction Publishers, s. 23.
(4) Cited in https://brussels.mcc.hu/publication/families-in-fragments-why-the-eu-must-bring-back-the-family
(5) Hannah Arendt, „What is authority?“ in Between Past and Future (Penguin, 1961).
Profesor Frank Furedi je medzinárodne uznávaný sociológ, autor a mediálny komentátor. Je emeritným profesorom sociológie na University of Kent v Canterbury, autorom viac ako 25 kníh a výkonným riaditeľom Mathias Corvinus Collegium (MCC) .
Prevzaté z webovej stránky Konzervativní noviny.
Uvedený text bol autorom vypracovaný ako podklad pre konferenciu MCC „The Family in Crisis: The Family Family: The Problem of Socialisation“, konanej 7. decembra 2023 v Bruseli, upravený a skrátený.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia sa zhodovať s názormi Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
