„Zdevastovaná generácia“: vplyv komunizmu na našu dušu a spoločnosť pretrváva (Komentár)
Neďaleko Atlanty som v jeden jarný deň roku 1990 sedel vonku pod veľkým stanom s desiatkami ďalších ľudí. Na stole bol telefón.
Mal som vtedy šesť rokov. Nadviazali sme spojenie s chlapcom na druhom konci linky, ktorý mohol byť v mojom veku. Nemal som predstavu, kto to bol. Nevedel som, čo sa ho mám spýtať, ale vedel som, že sa deje niečo dôležité, pretože rodičia boli veľmi vzrušení.
Dozvedel som sa, že chlapec na druhom konci linky pochádza z východného Berlína. Hovoril po anglicky s prízvukom, ale rozumel som mu jasne. Spýtal som sa ho: „Čo máš nové?“ Odpovedal: „Môžeme navštíviť rodinu na druhej strane mesta.“
Pamätám si na svoju vtedajšiu zmätenosť. Premýšľal som: čo je to za miesto, ktoré môže zakázať človeku navštevovať svoju rodinu? Hoci som často počúval, ako sa otcova rodina usilovne snažila emigrovať z Poľska do Spojených štátov, stále to bol pre mňa cudzí koncept. Ako sa mohla spoločnosť stať takou represívnou a ľudia takými utláčanými, že prechod cez mesto nebol možný alebo bol veľkým činom vzdoru?
Mnohí ľudia dnes už nemajú o nič lepšiu predstavu ako ja vo veku šiestich rokov o tom, ako toto – a tisíce ďalších neľudských ponížení a nepredstaviteľnej nespravodlivosti – formovalo náš svet na vrchole komunizmu. Desaťročia po páde Berlínskeho múru a kolapse komunizmu v Európe mnohí považujú tieto udalosti za vzdialenú históriu, ak si ich vôbec pamätajú. Ale duch autoritárskej kontroly nás stále prenasleduje, pripravený zmocniť sa nás, ak nebudeme brániť svoju slobodu pred „socialistami všetkých strán“ – ako povedal laureát Nobelovej ceny F. A. Hayek v úvode svojej knihy Cesta k nevoľníctvu.
Každý je obeťou
Keď premýšľame o tyranii komunistického režimu, často si predstavujeme veľké hrôzy: nútené hladovanie, pracovné tábory a popravy bez súdu.
Je našou povinnosťou si tieto obete pripomínať a vzdávať im hold. Organizácia Victims of Communism Memorial Foundation odhaduje, že na celom svete zomrelo 100 miliónov ľudí v dôsledku represií spojených s komunistickými režimami.
Tento oprávnený dôraz na úmrtia znamená, že prehliadame menšie, ale pritom kumulatívne dôsledky štátneho riadenia a kontroly každého detailu života, ktoré ovplyvňujú celé generácie nepochopiteľným spôsobom.
Mnohým ľuďom sa vybavia Stalinove čistky proti ruskej pravoslávnej cirkvi, ktoré mali na svedomí smrť desiatok tisíc ľudí a v roku 1939 znížili počet kostolov z 50 000 na 500. Oveľa menej ľudí si však spomenie na ateizmus nanútený komunistami v Československu, ktorý prispel k tomu, že Česká republika je dnes jednou z najviac sekulárnych spoločností na svete. Tento spoločenský stav je spojený s klesajúcim počtom sobášov, nižšou pôrodnosťou a všeobecnou nedôverou v spoločenské inštitúcie (náboženské aj svetské).
Toto sú skryté dôsledky komunizmu a jeho obete ďaleko presahujú zavraždených mučeníkov a slávnych disidentov, ktorých si história pamätá.
V 50. rokoch minulého storočia bol môj starý otec, sedlár, vypočúvaný s jasným svetlom namiereným do tváre za „zločin“, ktorý spáchal, keď si kúpil kus kože z neďalekého mesta. Moja babička musela stopovať do väzenia, aby ho vyzdvihla. Potom začali plánovať, že opustia jediný domov, ktorý kedy poznali, aby začali lepší život v Spojených štátoch. V Poľsku nebolo možné žiť pokojný a plnohodnotný život bez vstupu do komunistickej strany, ktorú nenávideli.
Členstvo v komunistickej strane bolo jediným spôsobom, ako sa moji starí rodičia mohli kvalifikovať na získanie auta, alebo skôr na zaradenie do desaťročného čakacieho zoznamu na potenciálne auto. Ich priateľ, dobre situovaný diplomat vo Varšave, mal k dispozícii auto každý deň v týždni.
Povedzte stredoškoláčke s nálepkou Che Guevaru na MacBooku, že nemôže dostať auto, a možno prehodnotí svoj politický idol. A to za predpokladu, že ešte nepočula o stovkách ľudí, ktorých Guevara popravil.
Skutočná povaha komunizmu
Povrchné lákadlo komunizmu spočíva v odstránení chudoby tým, že sa všetkým členom spoločnosti poskytne rovnaká materiálna základňa. Diabol sa však skrýva v detailoch. Marxov Komunistický manifest jasne vysvetľuje, ako to dosiahnuť: „Teória komunistov sa dá zhrnúť do jedinej vety: zrušenie súkromného vlastníctva.“
Komunizmus je však oveľa represívnejší ako sú len vládne krádeže majetku jednotlivcov. Na dosiahnutie svojich cieľov musia komunistické štáty narušiť prirodzené spôsoby myslenia a konania ľudí a namiesto toho im vnútiť antisociálne správanie.
Medzi tieto ciele a taktiky patrí nútené združovanie – napríklad obmedzením prístupu k automobilom len na členov komunistickej strany alebo zákaz konkurenčných spoločenských inštitúcií, ako je cirkev. Zakázané bolo nielen súkromné vlastníctvo, ale ako zistil môj starý otec, aj obchodovanie v najmenšom rozsahu.
Ekonóm Ronald Coase to definoval takto: „Vlastnícke právo určuje, kto niečo vlastní, ale trh rozhoduje o tom, ako sa to používa.“ Ani nadobúdanie majetku, ani rozhodovanie o jeho využívaní však nebolo za komunizmu dovolené. Iba štát mal právomoc, takže akékoľvek osobné rozhodnutie bolo zločinom proti štátu, aj keby išlo o schovanie hŕstky fazule, pozbieranie zhnitého obilia alebo prehrabanie sa v odpadkoch, aby človek zachránil svoje deti pred hladom.
Marx a jeho prívrženci tiež považovali „buržoáznu rodinu“ len za ekonomický nástroj na zabezpečenie kapitalistického dedičstva a podriadenia žien. Oslabenie inštitúcie rodiny bolo jedným z explicitných cieľov komunizmu, čo viedlo k vládnym programom, ktoré pod zámienkou „verejného vzdelávania“ odoberali deti z ich domovov. Pomáhalo to tiež vychovávať deti, aby udávali svojich rodičov, ak nedodržiavali stranícku líniu.
Ruský spisovateľ Alexander Solženicyn strávil osem rokov v pracovnom tábore za kritiku Stalina v súkromnom liste priateľovi, ktorý zachytila tajná polícia. Tam od mrazivého februára 1945 zažil niektoré z najpriamejších represií komunistického režimu v Sovietskom zväze.
Po návrate z vyhnanstva musela byť jeho kniha Súostrovie Gulag z roku 1968 prepašovaná z Ruska na mikrofilme. V nej varoval: „Musíme verejne odsúdiť samotnú myšlienku, že niektorí ľudia majú právo utláčať iných. Tým, že o zle mlčíme, že ho pochovávame hlboko v sebe, aby nevyplávalo na povrch, zasievame ho – a ono v budúcnosti narastie tisícnásobne.“
Zdevastovaná generácia
Neobmedzené právomoci vlád potrebné na presadenie komunistického režimu sú groteskné a nevyhnutne násilné. Slobodní ľudia, ktorí sa dostanú pod komunistickú vládu a odmietajú jej nové vládne príkazy, často za svoju neposlušnosť zaplatia životom. Pre generácie, ktoré prišli po nich, sa však násilie, sledovanie a utrpenie stali faktami života.
Aj keď sa jednotlivým obyvateľom komunistických krajín podarilo vyhnúť fyzickému násiliu, takáto rozsiahla kontrola narúša slobodu myslenia a individualitu. Presadzovanie drasticky nerealistickej uniformity núti ľudí odovzdávať svoj majetok a deti štátu, čím ničí nielen ich životy, ale aj ich šťastie.
Komunizmus neoslobodzuje, ale ovláda. V každom komunistickom režime štát buď zakazuje alebo prikazuje, čo môže každý človek robiť, bez ohľadu na jeho osobné poznatky o tom, čo je pre neho a jeho rodinu najlepšie.
Obeťami komunizmu nie sú len tí, ktorí zaň zaplatili životom, ale aj všetci „nekonformní“, napríklad príslušníci akejkoľvek rasovej, náboženskej, politickej, ekonomickej, akademickej alebo sexuálnej menšiny.
Celé spoločnosti boli dohnané k masovému šialenstvu, len aby prežili pod vládou štátov, ktoré premiestňovali celé dediny do mestských bytov, ako v Rumunsku; posielali milióny študentov a intelektuálov na vidiek na manuálnu prácu, ako počas kultúrnej revolúcie v Číne; a dekriminalizovali a rekriminizovali homosexuálnu aktivitu, ako to bolo v Sovietskom zväze, pričom Rusko zrušilo päťročné tresty odňatia slobody až v roku 1993.
Pod zámienkou vytvárania utopickej spoločnosti komunistické štáty využívali historické predsudky a povery. V očiach vládcov komunistického štátu je každá vlastnosť, ktorá robí jednotlivca jedinečným, hrozbou pre spoločenskú súdržnosť a vládu jednej strany, a preto musí byť zničená. Jednotlivec je len figúrkou, s ktorou sa dá hrať v prospech väčšieho dobra bez ohľadu na jeho ľudskosť a individualitu, ktorá je každým dňom viac a viac potláčaná represiami.
Český básnik a politický väzeň (a bývalý prezident Českej republiky) Václav Havel opísal pomalú, ale istú eróziu ľudskosti za komunizmu: „Tragédia moderného človeka nie je v tom, že človek toho stále menej vie o zmysle vlastného života, ale že mu to stále menej vadí.“
Tragické dedičstvo tejto neúspešnej ideológie nepadlo spolu s Berlínskym múrom v roku 1989. Komunizmus a jeho autoritárski súrodenci pretrvávajú, nenápadne deformujú naše duše a spoločnosti a deformujú náš dnešný svet rafinovanými i hlbokými spôsobmi.
O autorovi: Richard N. Lorenc je predsedom a prevádzkovým riaditeľom neziskovej organizácie Certell, ktorá poskytuje učiteľom bezplatné digitálne výučbové materiály svetovej úrovne v oblasti spoločenských vied na osobnú výučbu. Z Amerického inštitútu pre ekonomický výskum (AIER)
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK