Prečo sú konšpiračné teórie populárnejšie ako fakty (Komentár)
Minulý mesiac bol bývalý americký prezident Donald Trump na zhromaždení pod holým nebom v Pensylvánii ľahko zranený guľkou atentátnika. Incident si vyžiadal troch zranených a dve obete vrátane útočníka.
FBI rýchlo identifikovala strelca ako Thomasa Matthewa Brooksa, inteligentného, ale osamelého mladíka s vášňou pre zbrane. Vyšetrovatelia zatiaľ váhajú s posudzovaním jasného motívu jeho činu, čo podporuje šírenie špekulácií, klebiet a pochybných konšpirácií.
V takomto politicky napätom prostredí sa senzáciechtivé konšpiračné teórie rýchlo šíria.
Podobne ako v prípade Lee Harveyho Oswalda, ktorý v roku 1963 zabil Johna F. Kennedyho, aj tu sa zdá, že strelec z 13. júla konal sám. Hoci zástancovia konšpiračných teórií často preceňujú schopnosť vlády a iných skupín organizovať sa v zákulisí, pravda v mnohých takýchto prípadoch býva oveľa jednoduchšia.
V prípade z 13. júla bolo v ten deň za bezpečnosť zodpovedných niekoľko bezpečnostných zložiek a niektorí ich členovia – ktorí mali strážiť budovu, z ktorej sa strieľalo – sa kvôli horúčave ukryli do vnútra. Medzitým iní, napríklad agenti tajnej služby, usilovne písali správy o podozrivom, ale rozdielne zodpovednosti viedli k tomu, že v bezpečnosti vznikla medzera. Strelec túto situáciu využil.
Podobne v Dallase v roku 1963 sa Oswald, bývalý strelec námornej pechoty, usadil v okne knižnice s výhľadom na otvorenú Kennedyho kolónu. Zlyhanie, príležitosť a osamelý strelec sa spojili a zabili Kennedyho – teda žiadne sprisahanie.
Hoci konšpirácie skutočne existujú – napríklad pokus Nixonovho Bieleho domu utajiť vlámanie do kancelárií Demokratického národného výboru v komplexe Watergate vo Washingtone – existuje aj nekompetentnosť a náhoda.
Ďalším zaujímavým aspektom celej situácie je profil Trumpovho strelca: pripomína bezpočet osamelých útočníkov, ktorí sa v posledných desaťročiach dopustili atentátov, útokov vozidlami a masovej streľby. Často ide o problémových a osamelých mladých mužov, ktorí sa cítia bezmocní a zosmiešňovaní; ktorí bez varovania premenia svoje pocity hanby a zúfalstva na šokujúce útoky na ľahko dostupné obete. Ich ciele sú často symbolické, vyberajú si ich pre ich dostupnosť, zraniteľnosť a reprezentatívnu hodnotu a kvôli úrovni mediálnej pozornosti, ktorú čin vyvolá. Rovnako ako mnoho ďalších, aj Trumpov strelec trpel sociálnou izoláciou, mal záľubu v zbraniach, študoval taktiku iných strelcov a svoj útok si starostlivo naplánoval.
Takéto činy často napodobňujú iných osamelých útočníkov a sú ovplyvnené kultovými filmami, okrajovými politickými ideológiami alebo konšpiračnými teóriami. Aj keď pri tom prídu o život, „vyhrajú“ tým, že sa stanú titulkami národných novín alebo historickými ikonami. Príklad: šesťdesiat rokov po smrti prezidenta Kennedyho, kto by nepoznal meno Lee Harvey Oswald?
Násiliu páchanému odcudzenými jedincami je takmer nemožné zabrániť. Zanecháva tiež pozorovateľov v úžase. Navyše, sociologické vysvetlenia často neprinášajú jasné odpovede ani vinníkov, na ktorých by sa dalo ukázať prstom. Nie sú to odpovede, ktoré by ľudia považovali za zmysluplné alebo povznášajúce, a ani mainstreamové médiá nechcú nudiť svoje publikum zložitými analýzami od príliš urečnených akademikov a moralizujúcich kritikov.
Príbehy o tajných dohodách vždy nachádzali úrodnú pôdu vo verejnej diskusii, a to nielen na politickom poli.
Špekulatívne konšpiračné tvrdenia by však nenachádzali takú širokú podporu, keby nebolo rozšírenej kultúry obetí, ktorá existuje na oboch stranách politického spektra. Hoci sa podstata našich nočných môr môže líšiť, rétorika paranoje vykazuje podobné príznaky naprieč politickým spektrom.
Patrí sem interpretácia každej anomálie alebo záhady ako dôkazu podvodu, premietanie vlastných fixácií do mysle súperov, požadovanie väčšej slobody, než sme ochotní dať ostatným, démonizovanie protivníkov, odmietanie empatie s „nepriateľom“ a za všetkých okolností odmietanie kompromisu.
Konšpiračné teórie sú užitočné mýty, ktoré vznikajú kolektívne a vyvíjajú sa, aby uspokojili kognitívne potreby ľudí v emocionálnej kríze. Pomáhajú nám zjednodušiť si zložitú realitu na zrozumiteľný príbeh. Pomáhajú vysvetliť nepríjemné udalosti a rozdeľujú svet na jednoznačné kategórie „dobrých“ a „zlých“. Dávajú nám pocit účelnosti a pomáhajú nám ospravedlniť naše konanie. Predovšetkým nám umožňujú zaujať morálne stanovisko v našom životnom príbehu – konšpirátori sú mocní, zlí muži v pozadí, zatiaľ čo my ostatní sme nevinné obete. Skrátka, túžime po jednoduchom vysvetlení.
Ale pretože sú konšpiračné teórie vo svojej podstate špekulatívne, vznikajúce kombináciou fám, domnienok a známych faktov, môže byť pre ich zástancov veľmi obtiažne rozlíšiť pravdu od fikcie. Ak teória ponúka uspokojivejšie vysvetlenie reality ako nezaujatý odborník, bude naďalej formovať svetonázor tých, ktorých emocionálne potreby závisia od toho, či majú pravdu.
Stručne povedané, konšpiračné teórie sú posilňujúce a sebadôveru podporujúce naratívy, ale zároveň predstavujú nebezpečný mechanizmus presúvania zodpovednosti, ktorý vyvoláva sebaklam a sociálny konflikt.
Michel Jacques Gagné je vedúci pracovník Aristotelovho inštitútu pre verejnú politiku, autor knihy Thinking Critically About the Kennedy Assassination (Kritické premýšľanie o atentáte na Kennedyho, Routledge, 2022) a moderátor podcastu Paranoid Planet.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia sa zhodovať s názormi Epoch Times.
Pôvodný článok
