Prečo na Grónsku záleží: stratégia USA v meniacej sa Arktíde (Komentár)
Na prekvapenie mnohých prezident Trump vyhlásil, že má záujem o získanie Grónska, pričom ho označil za kľúčové pre národnú bezpečnosť a za nevyhnutné na predídenie prípadným snahám Číny získať vplyv či kontrolu nad týmto územím. Veľký čínsky záujem o Grónsko nesmie dopadnúť rovnako ako prípad Panamského prieplavu. Je zaujímavé, že nový prieskum verejnej mienky ukazuje, že obyvatelia Grónska sú veľmi otvorení myšlienke stať sa súčasťou Spojených štátov.
Na najvyššej úrovni je Trumpova pozornosť voči Grónsku spojená s jeho rastúcim významom pre národnú bezpečnosť USA a energetickú dominanciu, ktorú sľúbil zabezpečiť. Význam Grónska v týchto dvoch oblastiach od čias studenej vojny vzrástol v dôsledku zmien v pokrytí polárnym ľadom – predtým neprístupné morské cesty a územia sa teraz stávajú oveľa prístupnejšími. Zlepšený prístup k Severnému ľadovému oceánu a pevnine spolu s výkonnými ľadoborcami otvoril nové možnosti pre dramatický rast komerčnej lodnej dopravy, lepšie využívanie obrovských prírodných zdrojov Arktídy a rozširovanie ľudského osídlenia.
Vylepšený prístup do Arktídy tiež zvyšuje potrebu Spojených štátov zabezpečiť svoje severné hranice, keďže v okolí Grónska čoraz častejšie operujú čínske a ruské námorné lode vyzbrojené raketami schopnými zasiahnuť územie USA.
Ak sa na to pozrieme podrobnejšie, Grónsko má strategickú polohu pozdĺž dvoch potenciálnych námorných trás vedúcich cez Arktídu: severozápadný priechod pozdĺž severného pobrežia Severnej Ameriky a transpolárne morské trasy vedúce priamo stredom Severného ľadového oceánu. Po ústupe ľadovej pokrývky sa na týchto trasách výrazne zvýšila vojenská aj komerčná lodná doprava, čím sa Grónsko stalo oveľa strategickejším ako počas studenej vojny.
Ďalším faktorom zvyšujúcim strategickú hodnotu Grónska je skutočnosť, že približne dve tretiny jeho územia ležia za severným polárnym kruhom. To z neho robí ideálny východiskový bod a základňu pre operácie v Arktíde, čím strategicky dopĺňa 15 % arktického územia kontrolovaného Spojenými štátmi prostredníctvom Aljašky. Vzhľadom na to, že približne polovica (53 %) Arktídy patrí Rusku, je plné využívanie Grónska spolu s Aljaškou nevyhnutné pre schopnosť USA konkurovať v tomto regióne a usilovať sa o kontrolu nad ním. Samotné Grónsko však nestačí. Na to, aby mohli Spojené štáty súperiť o vplyv a kontrolu v Arktíde, potrebujú kľúčový umelý zdroj, ktorého majú nedostatok, zatiaľ čo Rusko ho má dostatok – ľadoborce.
Do roku 2025 bude ruská flotila konvenčných a jadrových ľadoborcov niekoľkonásobne prevyšovať tú americkú a Rusko stavia ďalšie jadrové ľadoborce projektu 22220. Tieto lode s výtlakom 32 000 ton a schopnosťou nepretržite prerážať ľad hrubý až 3,2 metra sú neporovnateľne výkonnejšie ako USCGC Healy, najväčší americký ľadoborec, ktorý má výtlak 16 000 ton a dokáže prerážať ľad hrubý len 1,4 metra.
Ruská flotila jadrových a konvenčných ľadoborcov skutočne umožňuje podporovať operácie v arktickom regióne na úrovni, ktorej sa Spojené štáty nemôžu vyrovnať kvôli nedostatku lodiarskych kapacít. Tento nedostatok navyše spôsobuje, že pre americké námorníctvo je čoraz ťažšie udržať dostatočný počet nasaditeľných plavidiel.
Situáciu Spojených štátov v súperení o kontrolu nad Arktídou ďalej komplikuje konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom, ktorý zblížil Čínu a Rusko viac ako kedykoľvek v modernej histórii. Výsledkom je, že Čína – najväčší svetový staviteľ lodí – a Rusko spolupracujú na ovládnutí Arktídy.
V dôsledku toho, aj keby USA dokázali plne využiť Grónsko, čaká ich ťažký boj o podiel na arktických zdrojoch zodpovedajúci ich postaveniu pri súperení veľmocí. To by sa však mohlo zmeniť, ak by Kanada a Spojené štáty uzavreli vzájomne výhodnú dohodu o spolupráci pri využívaní prírodných zdrojov nachádzajúcich sa na 40 % Arktídy patriacich Kanade.
Hoci je Grónsko kľúčové pre zaistenie dôležitých ložísk vzácnych zemín a ropy, jeho úloha pri ochrane severného krídla Spojených štátov je v tejto chvíli ešte dôležitejšia. A Grónsko, dokonca ani s dánskou podporou, na túto úlohu nestačí.
Grónsko s približne 56 000 obyvateľmi je v súčasnosti autonómnym územím Dánska. Napriek niektorým tvrdeniam, s Dánskom vykonávajúcim kontrolu nad zahraničnou politikou, bezpečnostnou a obrannou stratégiou Grónska, nie je Grónsko medzinárodne uznané ako samostatná krajina, ani by nebolo schopné efektívne fungovať ako plne nezávislý štát. Jeho malá ekonomika je založená predovšetkým na dotovaných pracovných miestach v rybolove a v menšej miere na poľnohospodárstve. V roku 2024 dosiahol HDP Grónska približne 3,4 miliardy dolárov, pričom asi 600 miliónov dolárov ročne pochádza z podpory Dánska, jeho koloniálneho správcu. Významný podiel na ekonomike má aj americká Pituffik Space Base (predtým letecká základňa Thule), ktorú obsluhuje približne 700 vojakov a zamestnancov.
Je teda jasné, že ani s podporou Dánska nemožno Grónsko považovať za štát, na ktorý by sa Spojené štáty mohli spoliehať pri ochrane svojho severného krídla. Práve preto prezident Trump prejavuje veľký záujem o jeho získanie. V tejto súvislosti nedávny prieskum ukázal, že 57 % obyvateľov Grónska si želá stať sa súčasťou Spojených štátov, zatiaľ čo len 37,4 % je proti. Hoci štátnosť v súčasnosti nie je reálnou možnosťou, mohlo by sa z neho stať chránená oblasť Spojených štátov, podobne ako to bolo kedysi na Havaji. Bez ohľadu na konkrétnu podobu budúcich vzťahov však Grónsko stále potrebuje bezpečnostného partnera, ktorý by ho dokázal chrániť a zároveň mu pomohol zodpovedne využívať jeho prírodné zdroje. A najlogickejším partnerom by bola superveľmoc regiónu a severoamerický sused, Spojené štáty.
Napokon, Spojené štáty nesmú v žiadnom prípade dovoliť, aby sa v Grónsku zopakovalo to, čo sa stalo s Panamským prieplavom a Čínou.
O autorovi: Mike Fredenburg píše o vojenských technológiách a otázkach obrany s dôrazom na reformu americkej obrany. Je držiteľom bakalárskeho titulu v oblasti strojárstva a magisterského titulu v oblasti riadenia výrobných operácií.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
