Prečo dnes majú všetci na ušiach slúchadlá? (Komentár)
Ako dieťa som mal slúchadlá – veľké, mäkké, navrhnuté tak, aby som si mohol púšťať hudbu v izbe bez toho, aby som rušil celú domácnosť. Boli fajn, ale takmer som ich nepoužíval. Skutočne ma totiž odizolovali od okolitého sveta.
Keď mama zaklopala na dvere, nepočul som to. Keď zazvonil telefón (vtedy ešte visel na stene), nemal som o tom tušenie. Tak som to nechal tak. Okrem toho sa šnúry ľahko poškodili a celá móda slúchadiel jednoducho vyšumela.
Dnes sa z toho, že si ľudia niečo strkajú do uší, opäť stal kultúrny zvyk. Vzhľadom k mobilom je to pochopiteľné. Nikto nechce držať telefón pri uchu celé dni a ani nechce, aby všetci počuli, s kým sa rozpráva. Takže máme slúchadlá, ktoré sú zároveň vhodné na hudbu, podcasty a podobne. Jasné, chápem to.
Ale dnes to už nie sú len malé slúchadlá. Sú to veľké, nápadné slúchadlá, ktoré sa stali módnymi doplnkami aj symbolmi statusu. Ľudia ich nosia všade. Niektorí si ich snáď vôbec nedávajú dole.
Je to zvláštne – a trochu znepokojujúce. A ja sa pýtam, čo to vlastne znamená. Sotva sme si zložili rúška (niektorí ich majú stále) a už prišli na rad „ušné masky“, ktoré nás úplne odstrihnú od akéhokoľvek zvuku okolo nás.
Vrátime sa niekedy do bodu, keď bude normálne byť pozorný, otvorený, prítomný, dôverujúci sebe aj druhým?
Podľa mňa tie slúchadlá hovoria okoliu jediné: „Neznášam ťa, nechcem mať s týmto svetom nič spoločné.“ Je to prejav agresívneho nezáujmu. Títo ľudia dávajú jasne najavo, že chcú počuť len to, čo si sami vyberú. Akoby nechceli byť súčasťou bežného života. Chcú predstierať, že sú niekde inde.
Kým som na letisku písal tieto riadky, ozval sa šialene hlasný bzučiak. Bol taký hlasný, až to bolelo. Ľudia so slúchadlami si to ani nevšimli. My ostatní sme tam sedeli dvadsať minút, kým to pískalo. Nikto nevedel prečo, ani čo by sa s tým malo robiť. A hlavne, nikoho to nijako obzvlášť nevzrušovalo.
Znelo to trochu ako požiarny poplach, ale inštinktívne sme vedeli, že to tak nie je. Bola to proste len taká vec, ktorá sa stáva.
Potom to prestalo a vedľa mňa si sadol pilot. Spýtal som sa ho, čo to bolo za zvuk. Povedal, že to znamená zle zatvorené dvere. A prečo to musí byť také hlasné, keď s tým aj tak nikto z nás nemôže nič urobiť? Len sa zasmial a povedal, že je to hlúpe, ale že takto ten systém jednoducho funguje. Nikto ho nemôže ovplyvniť.
Naše životy sú dnes plné pípania, bzučania, signálov a podivných zvukov, ktoré spúšťajú počítače pri každej činnosti. Keď moja umývačka riadu dokončí program, nepípne raz – ozve sa osem pípnutí. Prečo osem? Tak sa rozhodli výrobcovia. My sa s tým musíme naučiť žiť.
Pípa aj dverový zámok. Televízor tiež. Svetlá v mojom hoteli pri zapnutí a vypnutí vydávajú zvuk, rovnako ako kanvica na kávu a dvere, nehovoriac o výťahu, ktorý sa pri každej možnej príležitosti tiež snaží vydávať zvuk. Všetko v hoteli vydáva zvukovú spätnú väzbu.
Som si istý, že každý mechanik, ktorý všetky tieto veci naprogramoval, sa pýšil tým, že pri každej výmene pridal zvuk. Možno svoju technológiu podpisujú rovnako, ako maliari podpisujú plátna, jednoducho nechávajú na veciach svoju stopu, aby bolo jasné, že tam boli. My ostatní s tým žijeme navždy.
Všetci sme obeťami tejto neustálej a nevyhnutnej elektronickej symfónie. Alebo vlastne by som mal povedať kakofónie, pretože sa zdá, že nikto nepremýšľal o dôsledkoch z hľadiska celku a o tom, aký účinok to bude mať pri interakcii s inými zvukmi.
Výsledkom je, že žijeme vo svete neustáleho, zdanlivo náhodného hluku, pred ktorým niet úniku.
Teraz sa ozval ďalší bzučiak. Iný tón, kratšie trvanie. Čo znamenal? Niekto to vie, ale prečo to musíme všetci počúvať, keď väčšina z nás s tým aj tak nič nemôže urobiť?
Prečo je svet takto nastavený? Zdá sa mi to ako obrovská chyba.
Letisko je samozrejme zo všetkého najhoršie. Hlásenia sa nikdy nezastavia a medzery medzi nimi vypĺňa džezový saxofón s elektronickým bubnom. To nás má upokojiť? Alebo pobaviť? Nevedie to ani k jednému, ani k druhému. Keď človek utečie do baru, opäť tam hrá hlasná hudba z 80. rokov. Akoby jej bolo stále málo.
Takže asi dáva zmysel, že si ľudia nasadia „slúchadlá na potlačenie hluku“. Letisko je naozaj miestom, kde chcete zrušiť všetok zvuk, uzavrieť sa do svojej hlavy a odpojiť sa od reality. Chápem to. Ale je smutné, že to musíme robiť.
Byť si vedomý svojho okolia, vnímať, čo sa deje okolo vás, bývalo cenenou schopnosťou. Dnes je skôr trestaná. Namiesto toho sme odmeňovaní za to, že si vytvárame technologické komory izolácie.
Letisko je extrém, ale ľudia nosia slúchadlá stále a všade. Nejde len o to, že chcú stlmiť pípanie a zvuky. Chcú sa odpojiť od sveta ako takého.
Mimochodom, precitlivenosť na zvuk je tiež znakom autizmu. Možno je to jeden z dôvodov tohto problému. Tento stav dnes postihuje oveľa viac ľudí ako kedysi.
Určite však ide o niečo viac. Mnohí ľudia sú stále zlomení z nútenej izolácie v rokoch 2020 – 2023. Rozpadli sa komunity, deti nemohli chodiť do školy, ani veriaci ľudia sa nemohli stretávať na bohoslužbách. Učili nás, že sme jeden pre druhého zdravotnou hrozbou. Držte si odstup.
Hovorí sa, že teraz sa začína nový zlatý vek. Pochybujem o tom. Alebo skôr ešte trochu času potrvá, kým príde. Spoznáme ho vtedy, keď sa ľudia budú opäť cítiť natoľko dobre, že si zložia masky, odložia slúchadlá, prestanú nosiť tepláky a roztrhané džínsy, usmejú sa – a možno aj prehovoria.
Musíme sa naučiť žiť tam, kde sme. A urobiť naše prostredie opäť obývateľným. Prestať si neustále priať byť niekde inde.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanoviská Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
