Právo veta je rozhodujúcou témou prezidentských volieb. Časť našej suverenity už odovzdala minulá Ficova vláda
Stredobodom názorového stretu finálových prezidentských kandidátov sa stala otázka zachovania práva veta v zahraničnopolitických otázkach EÚ. Ivan Korčok (nezávislý) a Peter Pellegrini (Hlas-SD) zastávajú v tejto otázke protichodné stanoviská. Premiér Robert Fico (Smer-SD), ako aj tretí najsilnejší kandidát na prezidenta Štefan Harabin (nezávislý) dnes výrazne obhajujú zachovanie práva veta, pričom v minulosti súhlasili s odovzdaním časti našej suverenity EÚ podpísaním Lisabonskej zmluvy.
Rozdielne pohľady hlavných kandidátov
Otázka slabšieho postavenia Slovenska v EÚ v prípade zrušenia unanimity v zahraničnopolitických otázkach je jednou z tém, pri ktorej sa fináloví prezidentskí kandidáti značne rozchádzajú.
„Ak pod rúškom suverenity a zachovania práva veta budeme naďalej takto postupovať, budeme vo svete absolútne bezvýznamní,“ uviedol Korčok k téme rušenia jednohlasnosti.
Poukázal na to, že v tejto veci majú s Pellegrinim úplne odlišný názor. „Pán Pellegrini, právo veta v EÚ je pre vás len marketingová skratka a ani tá nie je z vašej hlavy. Som za debatu o posilnení spoločnej zahraničnej politiky EÚ, lebo opakujem, silnejšia EÚ vo svete je slovenský záujem. Vy si myslíte, že je to hrozba,“ podotkol.
Pellegrini sa s Korčokom rozchádza. Pellegrini vraví, že chce za jedným stolom rovnocenne sedieť s veľkými európskymi hráčmi: „Ivan Korčok sa zjavne snaží zapáčiť veľkým hráčom. Nechce sa mu ako prípadnej hlave štátu viesť rovnocenný dialóg, ale chce prijímať len rozhodnutia a príkazy silnejších. Je to možno pohodlnejšie, ale doslova devastačné pre SR a ďalšie menšie štáty EÚ,“ povedal P. Pellegrini.
I. Korčok však tvrdí, že EÚ je dlhodobo v zahraničnej politike slabým hráčom. “Ľpieť na niečom ako dogme bez toho, aby sme zvážili, že vo svete nikoho náš názor nezaujíma a v kritických momentoch sa všetko zužuje na právo veta, podľa mňa nie je slovenským záujmom,“ vysvetľuje.
P. Pellegrini mu kontroval na sociálnej sieti: “Ak sa vzdáme práva veta, budú iní rozhodovať o našej migračnej politike, postoji k vojne, či kultúrno-etických otázkach.”
Slovensko už časť suverenity odovzdalo
Nakoľko unanimita v rozhodovaní štátov EÚ sa uplatňuje len na niektoré oblasti, k odovzdaniu časti suverenity krajín do rúk EÚ už došlo. Lisabonskou zmluvou totiž štáty EÚ zverili časť svojej neobmedzenej moci, keď sa nastavil prechod od jednomyseľného rozhodovania k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou v menej citlivých otázkach. Jednou z oblastí, v ktorej členské krajiny stratili právo veta po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy, je sféra migrácie a azylu.
Prvá Ficova vláda v zložení Smer, HZDS a SNS v roku 2008 Lisabonskú zmluvu schválila a začiatkom roka ju predložila do parlamentu. Národná rada (NR) SR Lisabonskú zmluvu ratifikovala a Peter Pellegrini, ako vtedajší poslanec strany Smer-SD, hlasoval za odovzdanie časti našej suverenity EÚ. Potrebnú podporu zabezpečila Strana maďarskej koalície, ktorá sa oddelila od jednotného bloku opozície, keďže na schválenie bola potrebná trojpätinová ústavná väčšina. Slovensko odhlasovalo v parlamente zmluvu ako v poradí deviata krajina EÚ.
„Potom predseda vlády Robert Fico poďakoval poslancom, ktorí hlasovali za zmluvu, a tých, čo Lisabonskú zmluvu nepodporili, označil aj za protislovenských, aj za protieurópskych,” povedal o schvaľovaní Lisabonskej zmluvy Vladimír Palko, ktorý bol vtedy poslancom opozície za KDH.
„Dnes, po šestnástich rokoch, Robert Fico súvislosť Lisabonskej zmluvy so skutočnosťou, že sme boli v Coreperi (Výbor stálych zástupcov, pozn. red.) prehlasovaní, nespomína,” poukázal V. Palko na hlasovanie z 8. Februára 2024. Členské štáty EÚ v Bruseli prijali „pakt migračnej solidarity“, aj keď Slovensko, Maďarsko a Poľsko boli proti. Schválené bolo povinné prijatie 285 migrantov ročne. Ak Slovensko migrantov neprijme, bude za jedného migranta musieť zaplatiť kompenzáciu 20-tisíc eur. Za 285 migrantov by to teda bolo celkovo 5,7 milióna eur. V hre sú ešte ďalšie formy kompenzácie, vláda však ani s jednou nesúhlasí.
“Žiaľ, na prijatie paktu postačuje kvalifikovaná väčšina, ktorá sa včera dosiahla,“ povedal premiér Fico vo videu na Facebooku, v ktorom kritizuje, že si v EÚ musíme „demokraticky vybrať, či prijmeme do 300 migrantov alebo za každého zaplatíme 20-tisíc eur.“
R. Fico ďalej vo videu uviedol, že vždy odmietal koncept povinnej solidarity. Ďalej uvádza, že I. Korčok podporuje, aby sa Slovensko v EÚ vzdalo práva veta a že ho “zobchoduje” za jeho podporu v prezidentských voľbách. R. Fico však vo videu neuvádza, že bol premiérom v období, keď sa schválila Lisabonská zmluva, ktorá umožnila EÚ rozhodovať o migračnej politike kvalifikovanou väčšinou.
Migrácia bola jednou z top tém aj pred predčasnými parlamentnými voľbami a protimigračné názory skloňoval počas svojej prezidentskej kampane aj Štefan Harabin. Ten bol však v rozhodujúcom čase, počas procesu ratifikácie Lisabonskej zmluvy, ministrom spravodlivosti vo vláde Roberta Fica a zmluvu v tichosti podporil. “Potom po rokoch začal nahlas bojovať proti migrácii, čo nám je už figu platné,” zhodotil V. Palko zmenu postoja Š. Harabina.
Ivan Korčok bol v tej dobe veľvyslancom v Nemecku. Obsah Lisabonskej zmluvy podporil tiež.
Výmena názorov v diskusii RTVS
P. Pellegrini, podobne ako Š. Harabin, dnes vystupuje proti posilneniu právomocí EÚ na úkor našej suverenity. V predvolebnej diskusii prezidentských kandidátov na RTVS povedal, že v otázke ubránenia práva veta sa absolútne zhodne s Harabinovým názorom.
“Ak by sme napríklad v zahraničnej alebo bezpečnostnej oblasti prišli o právo veta, tak sa nám naozaj nakoniec môže stať, že na základe rozhodnutia Francúzska a Nemecka dostaneme befel, že o týždeň máme na železničnú stanicu prichystať 2000 plne vyzbrojených vojakov, ktorí majú nastúpiť na vlak, ktorý pôjde na ukrajinský front a hotovo. Ani sa nás nikto nebude pýtať.”
I. Korčok reagoval, že je veľmi zle, ak prezidentský kandidát klame v priamom prenose a hovorí o tom, že by vojaci slovenskej armády mohli byť vyslaní kdekoľvek mimo územia SR bez rozhodnutia vlády a Národnej rady SR.
“Chcem celkom jednoznačne povedať, že nikto iný, len zvrchovaná Národná rada a vláda Slovenskej republiky rozhoduje o tom, kde budú naši vojaci pôsobiť. A chcem celkom jednoznačne povedať, že som proti tomu, aby sa vôbec uvažovalo o nasadení slovenských vojakov na Ukrajine. Slovensko má záväzky v aliancii, ale tie záväzky sa viažu na územie aliancie.”
Čo je právo veta?
Vstupom do EÚ Slovensko nestratilo svoju suverenitu. Naďalej má kontrolu nad tým, čo sa v rámci hraníc vo vnútri Slovenska deje, avšak delegovalo časť svojich kompetencií na inštitúcie EÚ. V týchto inštitúciách má svoje zastúpenie, a teda aj účasť na spoločnom rozhodovaní. Napriek tomu, že Slovensko patrí medzi najmenšie krajiny EÚ, pri súčasnom nastavení princípov rozhodovania o citlivých otázkach je rozhodujúci hlas každého členského štátu, aj samotný hlas Slovenska, čo v preklade znamená, že každý členský štát v rámci Európskej únie (EÚ) disponuje právom veta. Únia ako taká je založená na dvoch zmluvách, a to na Zmluve o Európskej Únii (ZEU) a na Zmluve o fungovaní EÚ (ZFEU), ktoré sú akousi ústavou EÚ.
Každý členský štát má tak zároveň aj možnosť blokovať alebo zvrhnúť určité rozhodnutia EÚ, bez ohľadu na jeho rozlohu alebo počet obyvateľov. Jednomyseľnosť v rozhodovaní sa však po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy uplatňuje už len v niektorých špecifických oblastiach. Ide napr. o otázky z oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, dane, sociálna ochrana, pristupovanie nových členov do EÚ, viacročný rozpočet. A v neposlednom rade, na akékoľvek zmeny alebo doplnky v zakladateľských zmluvách EÚ (ZEU a ZFEU) je vyžadovaná jednomyseľná zhoda.
Niekoľkí poslanci Europarlamentu predložili na jeseň 2023 návrh na reformu zakladajúcich zmlúv. Cieľom je posilnenie akcieschopnosti EÚ a jedným z navrhovaných opatrení je aj zrušenie práva veta v zahraničnopolitických otázkach EÚ.
Na jednej strane pomyselnej váhy je miska v prospech suverenity jednotlivých členských štátov a možnosti rozhodovať o závažných otázkach samostatne, na druhej strane pri veľkom počte členských štátov sa v prípade podstatných otázok môže vždy vyskytovať štát, ktorý bude navrhované (zásadné) zmeny bojkotovať, blokovať alebo sa snažiť využiť vo svoj prospech.
