Spoznajte Donatella, jedného z otcov talianskej renesancie
Taliansky sochár Donatello nebol jediným zakladateľom renesancie. Bol jedným z mnohých, ktorí určovali renesančný štýl vo Florencii, vrátane maliara Masaccia a architekta Filippa Brunelleschiho. Donatello absolvoval svoju učňovskú prax u zlatníka a sochára Lorenza Ghibertiho, zatiaľ čo jeho majster zhotovoval slávne bronzové dvere do florentského baptistéria. Donatello sa s Brunelleschim zoznámil, keď bol ešte zlatníkom a stali sa z nich priatelia, ktorí spoločne objavovali a spolupracovali na projektoch.
Donatellova vynaliezavosť a umelecká genialita v sochárstve vydláždila cestu umelcom, ktorí prišli o storočie neskôr, počas vrcholnej renesancie (často považovanej za najhodnotnejšie obdobie dejín umenia). To je čiastočne dôvod, prečo je Donatello menej známy: keď renesančný štýl dosiahol svoj vrchol počas obdobia vrcholnej renesancie, základné diela raných renesančných umelcov sa dostali do úzadia. Je to trochu ako pri stavbe domu. Nadzemná časť domu je viditeľná, ale základy, ktoré sú mimoriadne dôležité, zostávajú skryté. Ďalším dôvodom je fakt, že Donatellov životopis bol napísaný až 100 rokov po jeho smrti.
Sochy Dávida
Donatellova triumfálna mramorová socha „Dávid“ má na sebe klasickú drapériu a korunu z vínnej révy, ktorú zvyčajne vídame na Bakchovi, rímskom bohovi vína. Pôsobí zamyslene. Pozorne sa pozrite a uvidíte, že anatómia sochy nie je celkom správna: všimnite si jeho predĺžený krk a prsty, čo je v súlade s gotickým štýlom.
Donatellovým najznámejším bronzovým Dávidom je nahý mladý pastier – čo bol nový koncept – keďže biblická postava bývala tradične zobrazovaná ako múdry kráľ. V porovnaní s Donatellovým starším mramorovým dielom je tu Dávidova anatómia znázornená podstatne lepšie.
Donatello vytvoril bronzového Dávida približne tridsať rokov po dokončení mramorovej sochy. Dalo by sa ľahko povedať, že neskoršie diela svedčia o umelcovom pokroku a definujú jeho štýl; ale nie je to úplne tak.
Donatellov umelecký štýl sa nedá presne zadefinovať, keďže bol skutočným predstaviteľom renesancie, ktorý prechádzal od jedného materiálu a techniky k druhej. Možno však povedať, že si dokázal osvojiť všetko, čoho sa dotkol. Ovládal techniku odoberania (drevorezba a kamenárstvo), ako aj pridávania (hlina, zlátenie) v sochárstve, čo je výnimočná zručnosť.
„Madona s dieťaťom“, vytvorená okolo roku 1415, svedčí o vplyve ranej gotiky ako štýlu tej doby, ktorý umelec prevzal od svojho majstra Ghibertiho. Všimnite si zidealizované postavy s mandľovými očami a elegantnými, predĺženými prstami a končatinami, ktoré sú typické pre gotický štýl.
Donatello vychádzal z gotického štýlu a tvoril expresívne diela. Umelecký historik 16. storočia Giorgio Vasari to vystihol (približne o storočie neskôr), keď vo svojej knihe „Životy najvýznamnejších maliarov, sochárov a architektov“ napísal: „Donato [Donatello] dokázal v oblasti sochárstva sám to, na čo boli kedysi potrebné mnohé zručné ruky: mramoru dal život, emóciu, pohyb – čo viac môže príroda ponúknuť?“
Dobrým príkladom je Madonna Pazziovcov (Madonu s dieťaťom).
V tomto diele vytvoril Donatello typický grécky profil, ktorý by sa dal ľahko pomýliť s kópiou antického reliéfu. Zvyšok diela je však naturalistický.
Môžeme tu vidieť a vnímať nielen pozemské puto medzi matkou a dieťaťom, ale zároveň aj to božské. Madona hľadí na svojho syna s obavami, pretože vie, že ho musí nechať odísť, aby naplnil svoje posvätné poslanie. Vidíme, ako sa jej prsty zabárajú do Kristovho bacuľatého tela, ktoré pevne objíma. Vytvára to dojem, že sa pozeráme na mäkké telo, a nie na tvrdý mramor. Tak ako všetky Donatellove biblické diela, aj táto expresívna socha nás najprv dojme, a potom nám pripomenie to najdôležitejšie: aby sme prehĺbili svoju vieru.
Keď sa pozrieme na Donatellove diela Madony s dieťaťom, zistíme, že neexistujú dve rovnaké. Rowley sa domnieva, že Donatello zmenil kompozíciu svätej dvojice aspoň 30-krát.
Donatellova „Madona v oblakoch“, ktorá je zapožičaná z Múzea výtvarných umení v Bostone, prepája vo svojej kompozícii dve rôzne tradície. Rowley vysvetľuje, že motív sediacej Madony s dieťaťom, ktorý symbolizuje pokornú Madonu, pochádza zo 14. storočia z mesta Siena. Donatello prevzal tento uctievaný motív a namiesto toho, aby postavy zobrazil ako sediace na zemi, vyzdvihol ich do oblakov medzi zbor anjelov a cherubínov. Madona tradične vystupuje do takýchto nebeských výšin v okamihu svojho nanebovzatia, ako to môžeme vidieť na mnohých vyobrazeniach Nanebovzatia Panny Márie. V tomto diele sa ju však Donatello rozhodol zobraziť spolu s jej synom priamo na nebesiach.
Dielo je potrebné pozorovať zblízka a osobne, aby sme videli drobné nuansy, ktoré fotografie nemusia zachytiť. Pri pohľade zblízka sa anjeli a cherubíni vznášajú medzi oblakmi. Je to takmer akoby sa Donatello zľahka pretancoval dlátom po diele, čím vytvoril takýto raj. To, ako dokázal takéto dielo vytesať pomocou dláta a bez použitia farby, môžeme považovať za jeden zo zázrakov umenia.
Donatello použil pri tvorbe tohto diela techniku „stiacciato“, ktorú sám vynašiel a pri ktorej sa na mramore vytvárajú extrémne nízke reliéfy. Táto technika je taká náročná, že ju po ňom použilo už len málo umelcov. Táto technika sa objavuje na mnohých dielach výstavy, vrátane „Mŕtveho Krista opatrovaného anjelmi“ a „Panny s dieťaťom so štvoricou anjelov (Hildburská madona)“. Druhé menované dielo je ukážkou toho, ako Donatello využíva jednobodovú perspektívu (matematickú techniku oživenú Brunelleschim z obdobia antiky, pri ktorej umelec dbá na to, aby sa rovnobežné línie zbiehali do jedného bodu v rovine obrazu a dielo sa tak javilo ako trojrozmerné).
Nové zo starého
Zatiaľ čo iní umelci vytvárali diela, ktoré odkazovali na určité texty, Donatello tvoril sochy, ktoré ešte nikto nikdy nevidel. Napríklad, bol prvý, kto vytvoril terakotové stojace madony. Modelovať z hliny sa naučil od svojho majstra Ghibertiho, ktorý bol prvým sochárom od čias antiky tvoriacim z terakoty. Tvorba týchto stojacich madon znamenala, že aj mecenáši, ktorí si nemohli dovoliť mramor, mohli odrazu vlastniť diela z čistej alebo maľovanej terakoty.
Príkladom je aj nedávno zakonzervovaná „Madona s dieťaťom“ z Národnej galérie umenia vo Washingtone, D.C. Madona tu drží Krista na svojom boku, akoby nám ho ukazovala.
Donatello si nezvolil čelnú kompozíciu, ktorá bola v tom čase typická pre väčšinu vtedajších architektonických prostredí. Umelec namiesto toho natočil dvojicu pod určitým uhlom. Výzvou pre kurátora je, ako vystaviť takéto dielo pre publikum čo najlepšie.
Donatello takisto oživil starobylú tradíciu, keď v 20. rokoch 14. storočia začal do svojich diel pridávať „spiritelli“ alebo „malých cherubínov“ (nahé okrídlené deti) – motív, ktorý videl na starorímskych sarkofágoch.
Jedno fascinujúce dielo vzniklo v spolupráci s iným sochárom. Donatello si nemohol dovoliť veľa zákaziek, a tak nadviazal spoluprácu so sochárom Michelozzom. Spoločne prijali množstvo zákaziek a pracovali súčasne na viacerých projektoch v rôznych regiónoch.
V toskánskom meste Prato pracovali na mramorovej tribúne. Mecenáši ich poverili vytvorením série reliéfov s „putti“ (okrídlenými chlapcami), ktorí držia erb mesta. Donatello mal však inú predstavu. Donatello nejakým spôsobom presvedčil mecenášov, aby na kresťanskom monumente, ktorý by mal za normálnych okolností presne stanovenú ikonografiu, zobrazili pohanský tanec cherubínov.
Donatello si sám vyberal, čo vytvorí a mecenáši to museli akceptovať. V tej dobe bolo nezvyčajné pracovať takýmto spôsobom, pretože „v prípade zákaziek bolo všetko písomne určené a schválené spolkami a zmluvami“.
Prekvapivé práce
Vďaka svojmu talentu zvládol Donatello prácu s mnohými materiálmi. Spravil aj bronzový odliatok pozlátenej relikviárnej busty svätého Rossoreho, svätca uctievaného v Pise. Tentokrát znázornil aj psychiku svojho objektu.
Donatellovým najpozoruhodnejším exponátom 20. storočia je bronzová „Madona s dieťaťom (Chelliniho Madona)“. Štyria anjeli obklopujú Madonu v kruhovej kompozícii, ktorá bola vo Florencii obľúbená. Dielo je výnimočné samo o sebe, ale všimnite si jeho zadnú stranu: Donatello vytvoril dielo tak, aby sa jeho kópie mohli odlievať do skla, čo nie je vôbec jednoduché. Donatello v tom čase pracoval v Padove, ktorá je blízko Benátok a začínajúcej, dnes už známej sklárne Murano. Okolití sklári museli v Donatellovi vzbudiť túžbu tvoriť s týmto materiálom.
Pozoruhodné, alebo možno až desivé je, že staršia anglická šľachtičná používala bronzový rondel ako popolník a nevedela, že ide o majstrovské dielo, kým ho v roku 1976 nezískalo Múzeum Viktórie a Alberta v Londýne.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
