Obranyschopnosť: Európa bude ešte dlho závislá od USA (Analýza)
Európa sa snaží byť nezávislejšia vo svojich obranných schopnostiach. Vyššie výdavky na obranu však v skutočnosti závislosť od USA zvýšili.
Európske krajiny sa usilujú o väčšiu samostatnosť v obranných schopnostiach, ale stále sú veľmi závislé od zbraňových systémov vyrobených v USA. Na oznámenie Trumpovej administratívy, že už nebude tolerovať nízke výdavky na obranu v Európe, reagovali európske vlády zvýšeným rozvojom alternatívnych dodávateľských reťazcov a obranných systémov.
„Ak nebudú platiť, nebudem ich brániť. Nie, nebudem ich brániť,“ povedal Trump 6. marca novinárom v Bielom dome. Trump tiež nakrátko pozastavil všetku podporu Ukrajine, dokonca zašiel tak ďaleko, že Kyjevu odoprel prístup k satelitným snímkam používaným na sledovanie pohybu ruských vojsk.
Európski lídri zvažujú, ako by mohla vyzerať budúcnosť, ak by USA výrazne obmedzili prístup k svojim zbraňovým systémom a satelitnému a spravodajskému zberu. Po skončení studenej vojny európske výdavky na obranu na desaťročia ochabli. Odkedy USA zvýšili tlak a Európa sa obáva možnej ruskej agresie, vojenské výdavky opäť vzrástli.
Vyššie európske výdavky na obranu zvýšili závislosť
V roku 2024 boli USA v skutočnosti jedinou krajinou NATO, ktorá na obranu vynakladala nižšie percento svojho hrubého domáceho produktu (HDP) ako v roku 2014, keď sa vojenská aliancia dohodla na cieli obranných výdavkov vo výške 2 % hospodárskeho výkonu.
Paradoxne však nárast výdavkov Európy na obranu zároveň zvýšil jej závislosť od USA. Podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru sa dovoz obranných výrobkov európskymi krajinami NATO v rokoch 2015 až 2019 viac ako zdvojnásobil a v rokoch 2020 až 2024 sa opäť zvýšil.
Obranné vybavenie z USA predstavovalo 64 % všetkých takýchto dovozov zbraní. Ďalším najväčším dodávateľom bolo Francúzsko s podielom len 6,5 %. Cesta k sebestačnosti v oblasti obranných technológií bude preto pravdepodobne dlhá a náročná, keďže Európa je naďalej silne závislá od niekoľkých kľúčových systémov z USA, pre ktoré existuje len málo európskych alternatív, ak vôbec nejaké.
Tu je prehľad vojenských oblastí, v ktorých je Európa závislá od Spojených štátov:
Jadrové odstrašovanie
Európska strategická obranná architektúra je už dlho prepojená s modernými zbraňovými systémami USA vrátane rozsiahleho jadrového arzenálu USA.
Jedinými mocnosťami NATO okrem USA, ktoré vlastnia jadrové zbrane, sú Francúzsko a Spojené kráľovstvo. Sú to však len Spojené štáty, ktoré dávajú svoje jadrové zbrane k dispozícii ostatným krajinám s cieľom rozšíriť strategické odstrašovanie na celú Európu. V rámci toho Belgicko, Nemecko, Taliansko, Holandsko a Turecko rozmiestnili vo svojich krajinách približne 150 jadrových bômb B61 americkej výroby ako strategický odstrašujúci prostriedok.
V reakcii na Trumpove poznámky francúzsky prezident Emmanuel Macron inicioval diskusiu o rozšírení francúzskeho jadrového odstrašovania na ďalšie európske národy. Macronova „strategická diskusia“ o možnosti rozšírenia francúzskeho jadrového obranného dáždnika na zvyšok Európy, ktorý by nahradil úlohu USA, znamená významný posun vo francúzskej obrannej doktríne, ale stretla sa s kritikou, ako aj s technickými problémami.
Francúzsko a Spojené kráľovstvo vlastnia 515 jadrových hlavíc
Vývoj jadrového odstrašenia nezávislého od USA by si vyžiadal veľa času a zdrojov. Žiadna európska krajina nemá jadrový arzenál porovnateľný s USA. Francúzsko a Spojené kráľovstvo majú spolu niečo vyše 515 jadrových hlavíc, zatiaľ čo USA ich majú viac ako 5 000.
Vývoj nových zbraňových systémov na jadrové odstrašenie v Európe je náročný z ekonomického aj politického hľadiska, najmä preto, že Európania už desaťročia podporujú nešírenie jadrových zbraní a kontrolu zbrojenia.
Moderné stíhacie lietadlá a bombardéry
Európske štáty sú tiež do značnej miery závislé od USA, pokiaľ ide o lietadlá potrebné na jadrové údery, ako aj o ďalšie moderné stíhacie lietadlá a bezpilotné lietadlá. Strategické bombardéry, ako napríklad B-52, B-1 a B-2, ponúkajú schopnosti, ktorým sa žiadny európsky partner nevyrovná. Európa v skutočnosti nemá žiadnu flotilu strategických bombardérov.
Podobne sa európske vzdušné sily čoraz viac spoliehajú na stíhacie lietadlá vyrobené v USA, ako sú F-35 a F-16. 14 krajín EÚ, Švajčiarsko a Turecko používajú F-16, F-35 alebo oboje. Obstarávanie amerických stíhacích lietadiel sa za posledných desať rokov zvýšilo, pretože Európa sa snaží získať vojenskú výhodu nad Ruskom v oblasti zbrojných technológií.
Európa má síce niektoré alternatívy, ako napríklad Eurofighter Typhoon, ale tie neponúkajú rovnakú úroveň technologickej nadradenosti. Podobne ako v prípade jadrových zbraní by si vývoj skutočného ekvivalentu európskej výroby vyžadoval čas a značné investície a v prípade budúceho konfliktu by mohol prísť príliš neskoro.
Závislosť od amerických stíhacích lietadiel však vytvára ďalšie problémy. USA napríklad poskytujú rozsiahly výcvik, integráciu a infraštruktúru na používanie stíhacích lietadiel F-35. Prevažná väčšina náhradných dielov a aktualizácií softvéru je takmer výlučne americkej výroby. Navyše, žiadne stíhacie lietadlo vyrobené v USA nemôže fungovať nezávisle od komunikačných systémov USA alebo satelitnej navigácie GPS, ktorú vlastnia a prevádzkujú USA.
Systém protiraketovej obrany
Európa sa vo veľkej miere spolieha na americké systémy protiraketovej obrany vrátane pozemných systémov Patriot a námorných systémov Aegis.
Systém Patriot je určený predovšetkým na obranu proti taktickým balistickým strelám, riadeným strelám a vyspelým lietadlám. Systém Aegis sleduje a ničí balistické rakety krátkeho a stredného doletu a menej pokročilé lietadlá. Oba systémy sú úzko integrované do komplexnej obrannej koncepcie NATO a sú nasadené v Nemecku a Poľsku.
Hoci existujú niektoré alternatívy, ako napríklad turecký systém S-400 ruskej výroby, tieto systémy nie sú kompatibilné s ostatnými systémami NATO. Vývoj systému protivzdušnej obrany porovnateľného s Patriotom a Aegisom bez USA, s rovnakým stupňom integrácie do existujúcej infraštruktúry NATO, sa preto nezdá byť veľmi perspektívny.
USA tiež poskytujú významnú operačnú podporu a modernizáciu systémov Patriot a Aegis, čo ešte viac komplikuje nahradenie týchto systémov. USA, Nemecko a Taliansko spolupracujú na projekte nahradenia systému Patriot stredným rozšíreným systémom protivzdušnej obrany.
Náročná cesta
V blízkej budúcnosti čaká Európu zložitá cesta k skutočnej sebestačnosti vo vojenských záležitostiach. Kontinent zápasí s komplexnými geopolitickými výzvami, technologickými nedostatkami a vnútornými rozpormi a napriek zvyšovaniu európskych obranných rozpočtov zostáva v oblasti kritických obranných spôsobilostí značne závislý od USA.
Táto závislosť je zrejmá najmä v oblastiach, ako je letecká a protiraketová obrana, kde systémy, technológie a vedúce postavenie USA naďalej zohrávajú ústrednú úlohu. Jednou z najväčších prekážok je technologický rozdiel medzi európskym a americkým obranným priemyslom. Bude ťažké zabezpečiť, aby sa Európa dokázala vyrovnať výskumným, vývojovým a výrobným kapacitám USA a ďalších globálnych konkurentov.
Politická roztrieštenosť by tiež mohla brzdiť úsilie o vybudovanie jednotných a autonómnych obranných síl. Obranná politika EÚ je stále v plienkach a rozdiely vo výdavkoch na obranu medzi členskými štátmi EÚ sťažia vytvorenie súdržných a nezávislých európskych síl.
Európa má však stále potenciál stať sa vo vojenských záležitostiach sebestačnejšou za predpokladu, že sa jej podarí zabezpečiť dlhodobý záväzok zvýšiť vojenské výdavky a európsku spoluprácu vo vojenských otázkach. V súčasnosti je osud európskej vojenskej obrany z veľkej časti v rukách zbraní americkej výroby.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
