„Objavili sa predo mnou nové trblietavé chodby, čo pripomínalo rozprávkovú krajinu” (Rozhovor s jaskyniarom M. Orfánusom)
Milan Orfánus (63) je dlhoročný dobrovoľný jaskyniar a člen oblastnej speleologickej skupiny Liptovský Mikuláš. Pôsobil 37 rokov ako správca vo Važeckej jaskyni. Je známy tiež záujmom o regionálnu históriu a o fotografovanie.
Ste dobrovoľný jaskyniar takmer 45 rokov. Koľko rokov ste mali, keď vás začalo zaujímať jaskyniarstvo?
Začalo to, keď som mal 8 – 10 rokov. Spolu s chlapcami z dediny (Liptovská Porúbka, okr. Liptovský Mikuláš) sme začali sliediť v okolí a preliezli sme skoro každý kút. Okolo dediny nebolo miesta, ktoré by sme nepoznali. Inšpiráciou nám bola aj dobrodružná literatúra, ktorú sme vtedy čítali, boli to najmä „verneovky“ a „mayovky“. Všetko nás zaujímalo.
Nebáli sa o vás rodičia, keď ste chodili do podzemia?
Samozrejme, že sa báli. Otázky typu: kde ideš, s kým ideš a kedy prídeš, boli na dennom poriadku. Ale mama aj tak presne nevedela, kde chodím, lebo keby to vedela, tak ma v živote nepustí. Radšej som jej to presne nepovedal.
Kedy ste sa začali zaujímať o jaskyne vážnejšie?
Keď som mal 14 rokov, s kamarátom som chodil do jaskýň za Liptovskou Porúbkou, najmä do Jaskyne pod Brtkovicou. Tam už bol záujem o jaskyne vážnejší. Aj keď stále to bolo z našej strany také partizánčenie. Postupne sa naše „partizánske pôsobenie“ rozšírilo aj do Jánskej doliny, kde nás už objavili skutoční jaskyniari. Boli z oblastnej jaskyniarskej skupiny Liptovský Mikuláš. Vraj nás pozorovali už dlhšie, lebo sme im chodili do revíru. Jedného dňa si nás odchytili a začali nás prísne spovedať. Ako to myslíme s jaskyňami a či o to máme naozaj vážny záujem. Tak sme sa dostali ku skutočným jaskyniarom a po aktívnej čakacej dobe cca 2 roky sme dostali preukazy jaskyniara Slovenskej speleologickej spoločnosti.
Na akých jaskyniarov, ktorí vás zaúčali, si spomínate?
Boli to najmä Stanislav Šrol, František Bernadovič, Ján Vajs a jeho brat Jozef, Adam Mišina. S týmito som sa najviac stretával. Stanislav Šrol bol legenda slovenského jaskyniarstva. Bol vedúcim oblastnej jaskyniarskej skupiny Liptovský Mikuláš pred Františkom Bernadovičom. Bol svojrázna, výnimočná osobnosť, čo mu podľa mňa dávalo predpoklady zvládať náročnú prácu v teréne a v podzemí. Zaslúžil sa o objavenie jaskyne Mieru v Demänovskej doline. On na nás nových spočiatku pozeral skepticky, myslel si, že nevydržíme a robil si z nás často žarty. Keď nás videl, ako s kamarátom ideme znova pátrať do Jánskej doliny a nesieme si so sebou laná, tak nám so smiechom vravel: „No čo vy pavúci, kde ste sa vybrali. Lopatu a čakan treba do ruky, nie laná.“
Činnosť dobrovoľného jaskyniara ste vykonávali najaktívnejšie v 80.-tych a 90.-tych rokoch. Na akých objavoch ste sa podieľali?
Pracovali sme na širokej lokalite, najmä v oblasti Jánskej doliny. Vieme, že tam je okolo 130 jaskýň. Prešli sme veľa jaskýň a robili sme v nich výskum, napr. vo Veľkej a Malej Stanišovskej, Jaskyňa Zlomísk, Stará Poľana, Vyvieračka Škopovo, Medvedia, Partizánska a Sokolova jaskyňa, Ľadová priepasť na Ohništi a hlavne sme pracovali v Novej Stanišovskej jaskyni, kde sme urobili veľký objav nových priestorov. Bolo to v roku 1988, keď po dlhom a namáhavom kopaní a najmä rozširovaní plazivky počas viacerých akcií sme prenikli do veľkých nových priestorov. Objavili sme vysoké, členité chodby s jazierkami a krásnou výzdobou. Na prvý šup sme objavili asi 500 m chodieb a na ďalších akciách sa doobjavili ďalšie chodby. Aj generácie ďalších jaskyniarov po nás tam mali veľké objavy.
Kto bol s vami pri objavoch v Novej Stanišovskej jaskyni?
Najviac sa týchto objavov zúčastňoval František Bernadovič ako vedúci skupiny, Ivan Chovan, Alfréd Greš, bratia Vyskokovci, Peter Mišík a aj chlapci z Važca Rastislav Michalko, Milan Kováč a Tibor Ilavský. Niektorí z nich už nie sú medzi nami.
Aké výstroje a svietidlá ste vtedy v podzemí používali? Keďže v tom čase sa nedalo všetko kúpiť v obchode ako teraz.
Spočiatku to bolo všelijaké. Čo sa týka svietidiel, tak sme používali bežné, také, čo boli dostať vtedy v obchode, len sme si ich museli prispôsobiť, aby sa dali pripevniť na prilbu. Ruky sme museli mať voľné. Čelovky, ako ich poznáme dnes, sa vtedy kúpiť nedali. Svietidlo sme skrátili a pripevnili drôtikmi na prilbu a to bola naša „čelovka“. Museli sme mať viac náhradných svietidiel, aby sme v podzemí neostali v tme. To by bol veľký problém. Používali sme aj obľúbené banské karbidky.
Prilby sme spočiatku používali obyčajné, stavbárske alebo banícke. Až neskôr sme si začali kupovať horolezecké prilby a moderné svietidlá – čelovky.
Čo sa týka oblečenia, obliekali sme si staré oblečenie, najmä staršie monterky. Pod monterky sme si obliekli niečo teplejšie ako spodky a sveter. V jaskyni býva zima.
Neskôr sme používali tzv. „kanalizátory“ alebo banícke fáračky, ktoré veľmi dlho vydržali. Vylepšili sme ich tak, že sme zošili vrchný a spodný diel a gombičky sme mali odspodu až po bradu. Vznikla tak ručne robená kombinéza. V plazivkách sa nám v kombinéze išlo lepšie, lebo sa nám oblečenie nevyhrňovalo cez hlavu. Až neskôr sme začali používať profesionálne kombinézy a podkombinézy.
V jaskyniach človek musí používať aj horolezeckú výstroj. Taká horolezecká technika, čo sa používa na povrchu, sa používa pri lezení aj v podzemí. Ale v jaskyni je to ťažšie, lebo je tam tma a treba si svietiť. Niektorí sa špecializovali aj na potápanie v sifónoch, tam treba mať potápačskú výstroj, bez toho to nejde.
Opíšete nám bližšie, ako vyzerá práca dobrovoľného jaskyniara v podzemí? Aké činnosti sa tam vykonávajú?
Práca dobrovoľného jaskyniara je veľmi pestrá. Hlavne sa jedná o kopanie, hrabanie a vynášanie materiálu, ale ide aj o prieskum. Človek zabŕdne aj do archeológie a paleontológie. Ak sa niečo objaví, treba zavolať archeológa, aby nález obhliadol.
Prídete tu do styku aj s biológiou, pretože v jaskyni žijú aj zvieratká a tiež je dobré mať základné vedomosti z geológie či hydrológie, aby človek vedel, ako sa pohybovať v jaskyni, čo sledovať. Určité geologické znaky (napr. pukliny) môžu človeka priviesť k objavu nových priestorov.
Nebáli ste sa, že sa v jaskyni stratíte?
Spočiatku, keď sme boli chlapci a neverili sme si, či trafíme na povrch, používali sme rôzne kĺbka. Vtedy boli v móde kĺbka s lykom, boli dosť pevné. Ťahali sme lyko do jaskyne za sebou a potom sme sa po lyku vracali smerom von. To natiahnuté lyko sme tam potom aj nechali. Keď sme nemali lyko, tak sme zobrali mame kĺbko vlny na štrikovanie a použili sme aj to. Neskôr sme prestali používať takéto pomôcky a orientácia v podzemí bola pre nás samozrejmou vecou, aj keď niekedy prišli chvíle, že bol trochu problém s návratom na povrch. Nikdy sme však nezablúdili.
Aké nebezpečné situácie ste zažili v podzemí?
V podzemí sa vyskytujú rôzne nebezpečné situácie, hlavne pri lezení a plazení. Raz sa mi stalo, že som liezol cez neznámy komín, bol síce úzky, ale dosť blatistý. Keď som už bol na vrchu komína, tak som sa pošmykol a zletel som dole celým komínom, výška cca 5-6 m. Našťastie som nebol polámaný, ale bol som krvavý po rukách a nohách, tak som sa „dorajbal“. Nebezpečné sú aj plazivky. V plazivkách sa niekedy stáva, že sa tam človek zakliesni, keď neodhadne situáciu. Vtedy je to veľmi ťažké a je to tiež nápor na psychiku. Vtedy sa treba zastaviť a porozmýšľať čo urobiť, kedy sa nadýchnuť a vydýchnuť a tak sa posúvať smerom ďalej, alebo sa prípadne vrátiť späť. Aj v Ľadovej priepasti na Ohništi (hĺbka 124 metrov) som zažil nepríjemnú situáciu, keď som sa nemohol prepnúť (cestou späť) nad uzol. Bolo to asi 20 metrov nad dnom. Trčal som tam asi 20 minút, kým sa mi to podarilo a pohol som sa hore. Raz si kamarát pri lezení zasekol vlasy do žumaru, lebo ich mal dlhé. To bola tiež nebezpečná situácia. Vtedy treba zachovať chladnú hlavu. Našťastie sa všetko dobre skončilo.
Spomínali ste plazivky, to sú úzke miesta, zmestí sa tam aj väčší, robustnejší človek?
Je to podľa parametrov plazivky. Pre robustnejšieho človeka to nie je veľmi vhodné. Mali sme kamarátov jaskyniarov, ktorí mali výšku skoro 2 m a váhu aj 120 kg. Takí často neprešli cez úzke miesta, cez ktoré sme prešli my menší. Mohlo sa stať, že sa tam taký jaskyniar zasekol a musel vycúvať nazad. Pokiaľ nemal na sebe kombinézu, tak všetko oblečenie od pása nahor sa mu nahrnulo k hlave a tým pádom mal brucho a chrbát holé. Boli to pre toho človeka nepríjemné situácie, preto je lepšie byť štíhlym, nie však anorektickým (Milan sa smeje).
Keď ste sa oženili, narodili sa vám deti. Ako to ovplyvnilo činnosť dobrovoľného jaskyniara? Mohli ste sa tomu plne venovať aj ďalej?
Takéto životné situácie ovplyvnia činnosť jaskyniara. Veľa jaskyniarov v týchto prípadoch prestane jaskyniarčiť. Ani ja som sa už tejto činnosť nemohol plne venovať. Bolo sa treba viac venovať rodine a tiež som bol už zodpovednejší a opatrnejší. Nešlo to už ako za slobodna, vtedy som toľko nerozmýšľal o možnom nebezpečenstve. Teraz sa zúčastňujem akcií už len sporadicky, ide najmä o zdravotné dôvody.
S jaskyniarstvom sa spájala aj vaša profesia, ktorú ste vykonávali 37 rokov. Popíšete nám, o akú prácu išlo?
Dňa 1. 6. 1986 som nastúpil ako správca do Važeckej jaskyne, kde som pracoval do roku 2023. Táto práca bola dosť náročná na čas. Človek tam musel byť 6 dní v týždni. Išlo aj o prácu s ľuďmi – návštevníkmi jaskyne, čo nie je vždy jednoduché. Návštevníci majú kadejaké rôzne požiadavky pri návšteve jaskyne, nie sú vždy disciplinovaní. O jaskyňu sa bolo treba starať aj mimo prevádzkovej doby, bolo treba robiť rôzne menšie či väčšie úpravy. Prichádzali rôzne situácie, napríklad záplavy chodieb v jarnom období, v niektorých chodbách stúpala voda až vyše hlavy. Takúto vodu sme odčerpávali čerpadlami a po odčerpaní vody bolo treba čistiť chodby a tiež jaskynnú výzdobu, pretože boli zanesené blatom, hlinou a kamením.
Aká je podľa vás budúcnosť slovenského jaskyniarstva?
Slovenské jaskyniarstvo má stále budúcnosť, hoci by sa dalo povedať, že doba veľkých objavov je pravdepodobne už za nami. Ale napriek tomu sa v slovenských horách nachádza množstvo neobjavených podzemných priestorov. Taktiež v už objavených jaskyniach sa stále dajú objavovať nové chodby, nové priestory. Aj generácie jaskyniarov, ktoré prichádzajú po nás, budú mať čo robiť. Nejde len o kopanie ale aj o zameriavanie priestorov jaskýň. Taktiež sa robí výskum biologických zložiek, výskum flóry vstupných častí, výskum geológie jaskýň, hydrológie, to sú veľmi zaujímavé veci, podľa ktorých sa určuje napríklad aj vek jaskyne. Takže okolo jaskýň sa dá stále veľa skúmať. Aj taká archeológia… ľudia dávno vyhľadávali jaskynné vchody, ktoré celé stáročia obývali.
Vo viacerých jaskyniach sa zachovali viaceré kultúrne vrstvy po ľuďoch, napríklad odpadky, ohniská, črepy z keramiky, praveké nástroje aj kosti. Paleontológia zase poodhaľuje zvieracích obyvateľov podzemia v dávno minulých dobách, ako boli napríklad medveď jaskynný a tiež lev jaskynný. V jaskyniach sa tiež niekedy nájdu mince, podľa ktorých sa dá potom určiť obdobie, v ktorom tam ľudia bývali. Našli sa aj falošné mince, čo svedčí o tom, že jaskyne slúžili v minulosti aj na nelegálnu činnosť. Išlo o tzv. peňazokazecké dielne. V jaskyniach sa tiež našli zbrane a munícia z druhej svetovej vojny. Mnohé z týchto nálezov sa dajú vidieť v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši.
Slovenská poľovnícka komora: „Ani jeden poľovník nechce vyhubiť šelmy.”(rozhovor)
Na ktorý jaskynný priestor si najviac spomínate a dá sa povedať, že je to vaša najobľúbenejšia jaskyňa?
Všetci to o mne vedia, že najradšej som pracoval v Jánskej doline (okr. Liptovský Mikuláš). Bola to moja srdcovka. V roku 1988, keď sa nám podarilo preniknúť do nových priestorov v Novej Stanišovskej jaskyni, to bol pre mňa najlepší zážitok. Po dlhom trápení pri čistení chodby prišiel rad na mňa, keďže sme sa v práci striedali. Podarilo sa mi vyčistiť priestor tak, že sa dalo prejsť ďalej do nových chodieb. Naložil som materiál (sutinu) do malej plechovej vaničky. Vanička mala lano vpredu a vzadu, tí čo boli za mnou, vaničku ťahali smerom von. Keď sa priestor uvoľnil zakričal som našim, že idem to skúsiť pozrieť a vskutku sa mi podarilo prejsť ďalej do nových chodieb. Predo mnou sa objavila chodba nie veľmi vysoká, asi iba 4 m, kde som počkal na ostatných. Po pár metroch sa tá chodba rozchádzala doľava a doprava, niektoré ďalšie chodby boli až 20 m vysoké. Boli to miesta, kde predtým ešte nikdy nevstúpila ľudská noha. Niektoré chodby sa trblietali vo svetle lámp veľkými kryštálmi kalcitu, čo pripomínalo rozprávkovú krajinu. Na to v živote nezabudnem.
Čo by ste odporučili zvedavcom, ktorí by chceli len tak vojsť do nesprístupneného podzemného priestoru?
Chodiť do nesprístupnených jaskýň, aj keď majú voľný vchod, je pre neskúseného človeka nebezpečné, najmä, ak by sa vybral do hlbších priestorov. Preto je to zakázané. Bežný turista by mohol podhodnotiť situáciu. Treba mať na pamäti, že v podzemí sa môžu stať horšie veci ako na povrchu. Kto si chce vyskúšať prejsť jaskyňu v kombinéze a s čelovkou, dá sa to spolu so sprievodcom v niektorých našich jaskyniach, napríklad v Jaskyni mŕtvych netopierov, Krásnohorskej jaskyni, Zlej diere, či Malej Stanišovskej jaskyni. Do týchto jaskýň sa treba ale dopredu objednať.
Ak má niekto väčší záujem o jaskyniarstvo a má silu a odvahu, odporúčam osloviť miestnu speleologickú skupinu v danej oblasti. Terajší jaskyniari sa potešia, lebo veľa z nich pôjde postupne do dôchodku a nasledovníkov je málo.
„Záujem o zastavenie snáh o odstrel vlka je obrovský.ˮ (rozhovor so zakladateľom lesoochranárskeho zoskupenia VLK)ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
