Nové poznatky slovenských vedcov z egyptskej lokality Tell el-Retábí (+Foto)
Po získaní všetkých potrebných povolení vyrazila slovenská časť poľsko-slovenskej egyptologickej misie 14. septembra 2024 na štrnástu sezónu na egyptskú lokalitu Tell el-Retábí. Počas štyroch týždňov sa pri multidisciplinárnom výskume na severovýchode Egypta vystriedal šestnásťčlenný tím. Okrem egyptológov a archeológov v ňom bol zastúpený stavebný inžinier, pedológ, geodetka, keramologičky, dokumentátori či fotografka. Novou posilou bola baskická doktorandka z Barcelonskej univerzity.
Terénne práce v západnej časti tellu nadviazali na výskumy z predchádzajúcich rokov. Oplatilo sa dokopať hrobovú jamu veľkého hyksóskeho hrobu, objaveného už v roku 2012. Nebožtík, ktorý mal v čase svojej smrti viac ako 50 rokov, mal východne od svojej tehlovej hrobky pochovaného osla. Somáre pochovávali v Egypte už pred viac než päťtisíc rokmi a našli sa aj pri hroboch najstarších egyptských faraónov v Abyde. V našom prípade však bol somár o viac ako tisíc rokov mladší než jeho abydoskí predchodcovia. Mohli ho k hrobu uložiť niekedy medzi 18. až 16. storočím pred Kristom. Nález pochovaného osla zaradil Tell el-Retábí medzi významné pohrebiská z Druhého prechodného obdobia, ako napr. Tell el-Dabaa, či Tell el-Kua, kde sa tiež našiel tento typ hrobov.
„Nálezom kostry osla sa však radosť našej archeozoologičky nevyčerpala. Vo vzdialenosti asi 10 až 15 metrov od somára sme objavili hneď dve kostry hovädzieho dobytka. Boli pravdepodobne tiež z Druhého prechodného obdobia, lebo boli prekryté stavbou zo včasnej 18. dynastie – od polovice 16. do poslednej štvrtiny 15. storočia pred Kristom. V sezóne 2023 sme neďaleko objavili dokonca ďalšiu, tretiu kostru. Nevieme však, prečo tu boli tieto zvieratá zakopané či uložené. V staroveku nezvykli takto plytvať bielkovinami! Zatiaľ zostáva len hádať, či na lokalite alebo v širšej oblasti zúrila nejaká infekcia, alebo mali vtedajší obyvatelia nejaké iné, možno rituálne, dôvody pre svoje konanie,“ približuje Jozef Hudec z Ústavu orientalistiky SAV, v. v. i.
Prekvapením sezóny bol malý detský hrob v tehlovej komôrke, blízko hrobu so somárom. V porovnaní s ním sa však nachádzal pomerne vysoko v archeologických vrstvách – stratigrafii. Podľa výbavy – krčiažka a náhrdelníka – by však mal tiež spadať do Druhého prechodného obdobia.
Spomínaná stavba zo včasnej 18. dynastie sa zjavne používala vo viacerých fázach. Našli sa v nej viaceré ohniská a zrnotierky. Vzhľadom na rôzne výkopy z 19. a 20 storočia, ktoré poškodili vrstvy a murivá, nie je jasné, či jej múry pokračovali aj ďalej na sever, alebo mala stavba rozlohu len asi 25 m2. Z ohnísk a zrnotierok by sa dalo usudzovať na jednoduchých obyvateľov stavby. Nálezy korálikov a keramiky však naznačujú, že obyvateľmi nemuseli byť chudobní ľudia.
„Skúmali sme aj obranné konštrukcie zo záveru Novej ríše, z 12. storočia pred Kristom. Okrem ich lepšieho poznania sme získali aj poznatky o zániku pevnosti faraóna Ramesseho III. Na povrchu rozpadnutého zvyšku hradby faraónovej pevnosti sme objavili amulet hadieho božstva menom Nehebkau, z Neskorej doby, čiže 664 až 332 pred Kristom. Meno tohto božstva sa nachádza už v prastarých Textoch pyramíd. Nehebkau bol tiež jedným zo 42 sudcov ‚Posledného súdu‘. Nález amuletu na hradbe by mohol naznačovať, že musela byť už v polovici prvého tisícročia pred Kristom rozrumená a zničená do výšky, ako sme ju odkryli.“
Výskum priekopy, na okraj ktorej slovenskí odborníci narazili už v roku 2023, ukázal, že jej vrstvy nad úrovňou súčasnej spodnej vody sú z Neskorej až Ptolemaiovskej doby. Našiel sa napríklad črep z gréckej vínnej amfory s pečaťou AΠIΣTO, asi z ostrova Rodos. To by znamenalo, že ak bola priekopa vyhĺbená ešte za Ramesseho III, bola v poslednej štvrtine 1. tisícročia pred Kristom, po viac ako 700 rokoch, ešte asi meter hlboká. Tohoročný výskum preskúmal 13 metrov z jej šírky, ale ešte neobjavil jej západný okraj. Pod hladinou spodnej vody sa nedalo kopať, pedologické vrty však ukázali sklony dna priekopy. Na jej najväčšiu hĺbku bol však aj pedologický vrták krátky! Priekopa pokračovala ešte hlbšie ako meter pod hladinu súčasnej spodnej vody.
„Naše výskumy objavili viaceré podobnosti medzi opevneným zádušným chrámom Ramessa III v luxorskom Medinet Habu a pevnosťou na Tell el-Retábí. Ak by sa podobali aj priekopy, tak pôvodná ramessovská priekopa na Retábí mohla byť široká šesť metrov a hlboká cez dva metre, s plochým dnom. Ak by však bola priekopa otvorená viac ako 700 rokov, pri zosúvaní sa jej štrkopieskových svahov a ich údržbe sa mohla rozšíriť až na predpokladaných 18 metrov,“ vysvetľuje vedec.
Vzniká otázka, či bola ochrana pevnosti a jej vstupnej brány jediným účelom priekopy. Zdá sa, že priekopa mohla spájať staré nílske rameno či kanál južne od pevnosti s jazerom respektíve močiarom severne od pevnosti. Záplavami napájané jazero, ktoré sa vysychaním menilo na močiar, mohlo byť prirodzenou ochranou pevnosti od severu. Nie je vylúčené, že pred západnou bránou – migdolom – mohlo byť aj prístavisko, tak ako v Medinet Habu. Zároveň mohla priekopa slúžiť aj ako „vlnolam“ pred nílskymi záplavami, ktoré prichádzali zo západu. Zaujímavé je, že výška štrkopieskového podložia na okraji priekopy je asi o 1,5 m nižšie ako v oblasti hradby pevnosti Ramesseho III. Zodpovedalo by to nástenným reliéfom z Novej ríše, na ktorých sú pevnosti spravidla zobrazované na „kopčekoch“.
Ďalšou podobnosťou medzi Retábou a Medinet Habu môže byť zosilnenie obrany západnej brány ďalšou líniou opevnenia. Už v roku 2023 sme objavili zvyšky masívneho muriva z nepálených tehál. Malo neskoršie zásahy zo všetkých svetových strán. V tejto sezóne sme vyčistili južnú stranu, kde bola nepravidelná jama plná črepov z Neskorej doby a dokonca aj úlomkov kameňa, ktorý bol v tejto oblasti vzácny a musel sa dovážať. Masívne murivo je vzdialené asi sedem metrov od hradby pevnosti Ramesseho III. Mohlo by byť základom jednej z vežovitých stavieb, ktoré v Medinet Habu lemovali cestu z migdolu – veľkej vežovitej brány pevnosti – vedúcu k prístavisku. Pre istejšie určenie však bude potrebný ešte dôkladnejší výskum okolia, najmä na severnej strane, v ďalšej sezóne. Možno by sa mohla objaviť aj menšia hradba, ktorá k týmto vežovitým stavbám patrila v Medinet Habu.
„Zhrnúc výsledky sezóny 2024, ktorá trvala do 13. októbra, dá sa konštatovať, že sme síce nenašli druhého Tutanchamóna, no výskum slovenskej časti misie obohatil poznanie pevnostnej architektúry 20. dynastie, sídliska z 18. dynastie a pohrebiska z Druhého prechodného obdobia. Už teraz sa tešíme na ďalšiu sezónu, v máji 2025,“ uzatvára Jozef Hudec.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
