Nová štúdia odhaľuje, prečo nás láska dokáže ovládať
Láska zanecháva v mozgu chemický odtlačok, ktorý je poháňaný dopamínom – dokonca aj myšlienka na toho, koho milujeme, vyvoláva hormón „dobrého pocitu“.
Všetci vieme, aké príjemné je byť zamilovaný, a výsledky novej štúdie nám môžu napovedať, prečo je to tak. Neurovedci z Coloradskej univerzity v Boulderi zistili, že mozog produkuje viac dopamínu – hormónu, ktorý vyvoláva pocity túžby a potešenia – keď túžime po milovanej osobe alebo s ňou trávime čas.
Ukázalo sa, že už len myšlienka na to, že sme s partnerom, spôsobuje, že dopamín zaplavuje mozgové centrum odmeny, čo nás motivuje k tomu, aby sme ho vyhľadávali a udržiavali toto silné spojenie. Pri myšlienke na známeho alebo kolegu sa podľa štúdie uvoľňuje len zlomok dopamínu.
Výskum naznačuje, že naše partnerské vzťahy vytvárajú „chemický odtlačok“ v našom mozgu a že keď sa tieto romantické vzťahy skončia, odtlačok začne miznúť.
V štúdii uverejnenej v časopise Current Biology boli na experimenty použité hraboše prériové, pretože patria medzi málo živočíchov (3 až 5 % cicavcov), ktoré vytvárajú monogamné celoživotné zväzky.
Tieto drobné tvory sa svojím správaním podobajú ľuďom, vytvárajú dlhodobé vzťahy, zdieľajú zodpovednosť za výchovu potomstva, žijú spolu a prežívajú stratu, keď stratia partnera.
„V podstate sme našli biologickú vlastnosť túžby, ktorá pomáha vysvetliť, prečo chceme byť s niektorými ľuďmi viac ako s inými,“ uviedla v tlačovej správe Zoe Donaldsonová, hlavná autorka a docentka behaviorálnej neurovedy na Coloradskej univerzite v Boulderi.
Výskumný tím sa snažil hlbšie pochopiť romantické vzťahy a ich vplyv na mozog a to, čo sa deje, keď sa tieto vzťahy skončia. Štúdia po prvýkrát odhalila, že dopamín zohráva kľúčovú úlohu pri udržiavaní týchto vzťahov a ohňa lásky.
„Tento výskum naznačuje, že niektorí ľudia zanechávajú v našom mozgu jedinečný chemický odtlačok, ktorý nás vedie k tomu, aby sme si tieto väzby udržiavali po dlhú dobu,“ povedala Donaldsonová.
Vedecké zistenia o láske a náklonnosti
Vedci už desaťročia skúmajú ľudské vzťahy a povahu lásky a náklonnosti. Výskum ukázal, že existujú špecifické oblasti mozgu a nervové dráhy, ktoré sú spojené s našimi pocitmi lásky, náklonnosti a túžby.
Helen Fisherová, ktorá má doktorát z fyzickej a biologickej antropológie a je autorkou a odborníčkou na ľudské vzťahy tvrdí, že určité chemické látky v mozgu sa spájajú s našimi pocitmi lásky.
„Systém oxytocínu a vazopresínu sa v súčasnosti dáva do súvislosti s pocitmi vyrovnanosti a náklonnosti,“ povedala v rozhovore pre časopis Big Think o vedeckých súvislostiach stojacich za náklonnosťou vo vzťahoch.
Oxytocín je neurotransmiter aj hormón a zohráva dôležitú úlohu pri pôrode, dojčení a nadväzovaní vzťahov – od väzieb matiek s novorodencami až po väzby s partnermi a dokonca priateľmi. Keďže oxytocín zohráva takú dôležitú úlohu pri vytváraní intímnych väzieb, často sa nazýva „hormón lásky“.
Vazopresín, známy aj ako antidiuretický hormón, je hormón s mnohými telesnými funkciami vrátane regulácie funkcie obličiek a krvného tlaku. Ovplyvňuje aj sociálne správanie – najmä väzby medzi pármi.
H. Fisherová a jej kolegovia vykonali skeny mozgu ľudí v rôznych fázach vzťahu – od zamilovanosti až po rozchod.
Zistila, že u čerstvo (a bláznivo) zamilovaných sa dopamínový systém v mozgu rozsvietil, ale tí, ktorí boli zamilovaní o niečo dlhšie, vykazovali novú aktivitu v oblastiach mozgu súvisiacich s náklonnosťou.
„Keď sa do niekoho bláznivo zamilujete, tento mozgový systém sa môže spustiť okamžite. Pocity náklonnosti však rastú s tým, ako sa o danej osobe dozvedáte,“ povedal Fisher.
Dopamínová túžba po zjednotení
Vedci v rámci výskumu hrabošov chceli zistiť, čo sa deje v mozgu, keď sa hraboš odlúči od svojej partnerky a snaží sa k nej dostať späť.
Pomocou neurozobrazovacej technológie sa im podarilo v reálnom čase sledovať oblasť mozgu nazývanú nucleus accumbens – čo je u ľudí oblasť mozgu zodpovedná za vyhľadávanie vecí, ktoré prinášajú uspokojenie alebo sú príjemné. Predchádzajúce neurozobrazovacie štúdie u ľudí ukázali, že táto oblasť mozgu sa aktivuje, keď sa držíme za ruky s partnerom.
V jednom experimente mala samica hraboša stlačiť páku, aby otvorila dvere do miestnosti a dostala sa k svojmu partnerovi. V inom musela preliezť prekážku, aby sa s ním opäť stretla. Keď sa hraboše snažili prekonať prekážky, aby sa dostali k partnerovi, senzory zaznamenali príval dopamínu, ktorý rozžiaril prístroje vedcov ako vianočný stromček.
Naopak, keď sa náhodný alebo neznámy hraboš ocitol na druhej strane bariéry, svetlá zhasli.
„To naznačuje, že nielenže je dopamín skutočne dôležitý pre motiváciu hľadať partnera, ale že v našom centre spojenom s odmenou skutočne cirkuluje viac dopamínu, keď sme s partnerom, ako keď sme s cudzím človekom,“ uviedla v tlačovej správe hlavná autorka Anne Pierceová, postgraduálna študentka, ktorá pracovala na štúdii v laboratóriu Z. Donaldsonovej.
Nádej pre smútiace srdcia
Autori štúdie zdôrazňujú, že je potrebný ďalší výskum, aby sa zistilo, ako sa ich zistenia o hrabošoch dajú preniesť na ľud. Tvrdia však, že ich práca by sa nakoniec mohla použiť na pomoc ľuďom, ktorí majú problémy s nadväzovaním kontaktov s inými ľuďmi, alebo pre tých, ktorí bojujú so smútkom – stavom nazývaným porucha predĺženého smútku. Ide o “intenzívny a pretrvávajúci smútok, ktorý spôsobuje problémy a zasahuje do každodenného života“, ako uvádza Americká psychiatrická asociácia.
„Dúfame, že pochopením toho, ako vyzerajú zdravé väzby v mozgu, môžeme začať identifikovať nové terapie na pomoc mnohým ľuďom s duševnými chorobami, ktoré ovplyvňujú ich sociálny svet,“ dodala Z. Donaldsonová.
