Neobyčajný život Mórica Beňovského: Objavte príbeh muža, ktorý precestoval svet, priatelil sa s kráľmi a plánoval americkú revolúciu (Historický špeciál)
Málokto sa môže pochváliť takým dobrodružným životom ako Móric Beňovský. Beňovský je u nás známy najmä ako „madagaskarský kráľ“. To je však len skutočne čriepok z toho, čo počas svojich necelých štyridsiatich rokov prežil. Precestoval celý dovtedy známy svet od Japonska až po Ameriku, zúčastnil sa významných dejinných udalostí, osobne sa poznal s najdôležitejšími postavami svojej doby a ešte o tom všetkom napísal knihu, ktorá sa stala svetovým bestsellerom.
Beňovského príbeh je na jednej strane príbehom akéhosi superhrdinu 18. storočia, no na druhej strane ostáva zahalený rúškom tajomstva, keďže mnoho informácií o jeho živote poznáme len z jeho Pamätí. Kto naozaj bol Móric Beňovský a čo všetko aj skutočne zažil, už asi navždy ostane len v rovine dohadov a teórií. Každopádne v uhorských, slovenských a dokonca vo svetových dejinách zastáva celkom jedinečné miesto. Práve dnes ubehlo 278 rokov od jeho narodenia.
Trajektória života Mórica Beňovského by aj dnes pri súčasnom vedecko-technologickom pokroku patrila medzi tie výnimočné. V druhej polovici 18. storočia to bolo niečo neuveriteľné a doteraz sa medzi vedcami a bádateľmi vedú diskusie, kde všade cestovateľ bol a čo si iba vymyslel. Jeho kroky podľa vlastnoručne napísanej autobiografie viedli nasledovne: Petrohrad (1769) – Moskva – Kazaň – Ochotsk – Kamčatka – Beringov ostrov – Ostrov sv. Vavrinca – Aleutské ostrovy – Kurilské ostrovy – Taiwan – Macao – Maurícius – Madagaskar – Paríž – Madagaskar – Paríž – Beckovská Vieska – Viedeň – Paríž – Philadelphia – Baltimore – Londýn – Baltimore – Mys sv. Rochusa (Brazília) – Madagaskar.
Život na Slovensku
Matúš Móric Michal František Serafín August Beňovský sa narodil 20. septembra 1746 vo Vrbovom v rodine plukovníka Samuela Beňovského a barónky Rózy Révaiovej. Stará šľachtická rodina odvodzovala svoj pôvod z Beňova (dnes súčasť Bytče). Beňovský mal desať súrodencov a v mestečku pri Piešťanoch strávil svoje detstvo.
Beňovský navštevoval lýceum vo Svätom Jure, vydržal tam však len dva roky. Bol známy svojou neprispôsobivou a výbušnou povahou. Po smrti rodičov bol nútený sám sa postarať o mladších súrodencov. Po sporoch o dedičný majetok podali jeho nevlastní švagrovia na stoličnom súde v Nitre na Beňovského žaloby, kvôli čomu opustil rakúsku monarchiu (teda aj Uhorsko). Odišiel na Spiš, ktorý bol v tom čase súčasťou Poľského kráľovstva.
Na rodné majetky sa vrátil v roku 1765. Násilím sa zmocnil statkov v Hrušove, ktoré mu podľa neho právom patrili. Bol obžalovaný pred stoličným súdom nielen z napadnutia majetku, ale tiež z poburovania poddanstva proti vrchnosti a herézy. A tak opäť pred spravodlivosťou utiekol na Spiš.
Tam sa zoznámil so Zuzanou Hönschovou (1751-1826), dcérou mäsiara zo Spišskej Soboty a v roku 1768 sa s ňou oženil. Mali spolu päť detí, dospelosti sa však dožili iba dve dcéry – Rozália a Žofia.
V tej dobe Beňovský aktívne podporoval poľskú šľachtu (Barskú konfederáciu) v bojoch proti poľskému kráľovi, ktorého na trón dosadila ruská cárovná Katarína Veľká. Beňovského kvôli tomu napokon prvýkrát zajali a uväznili na hrade v Starej Ľubovni.
Za trochu nejasných okolností sa mu podarilo utiecť. Podľa sprievodkyne ľubovnianského hradu ho odtiaľ prepašovala Beňovského žena. „Jeho milá totiž opila stráže a potom ho pod sukňami vyviedla na slobodu,“ ozrejmuje.
Okolo sveta do Európy
Následne sa Beňovský pridal k Radziwillovmu pluku, v ktorom bojoval, až pokiaľ nepadol do ruského zajatia. Bol odvedený a zadržiavaný v ruskej Kazani. Po uzdravení sa mu opäť podarilo újsť. Tentokrát do Petrohradu. Odtiaľ sa chcel na holandskej lodi odplaviť naspäť do Európy, jeho plán bol však prezradený a Beňovský poslaný do vyhnanstva na Sibír.
Putovanie zajatcov do pevnosti Bolšereck na Kamčatke trvalo až do septembra 1770. Vďaka daru od gubernátora Čičerina si Beňovský mohol písať cestovný denník. Na základe neho potom vytvoril dielo – svetový bestseller svojej doby pod názvom Memoáre (u nás vyšlo ako Pamäti a cesty). Udalosti v nich obsiahnuté sa viac-menej zakladajú na pravde, diskutabilný je len spôsob, akým ich Beňovský verejnosti predkladá.
„Beňovský vtedy nemal úmysel napísať román, táto kniha vznikla ako jeho referencia. Už počas cesty na Kamčatku si začal písať denník a týmto textom chcel presvedčiť nejakého panovníka či mocnosť, že má skúsenosti s kolóniami, moreplavbou, s vyjednávaním i s bojom. Vlastne písal svoje curriculum vitae, ktoré malo slúžiť na jeho reklamu,“ myslí si Vladimír Dudlák, riaditeľ neziskovej organizácie Združenie Mórica Beňovského.
O Beňovského cestách a dobrodružstvách vieme teda predovšetkým z jeho vlastného rozprávania. Podľa denníka krátko po príchode do kamčatského väzenia sformoval so svojimi spoluvyhnancami tajný spolok. V máji 1771 potom vyprovokoval vzburu, ktorej výsledkom bolo zabitie tamojšieho gubernátora, zmocnenie sa lode menom Svätí Peter a Pavol a následné odplávanie. Počet vzbúrencov sa odhaduje medzi 67 až 110 ľudí. Ohľadom trasy plavby panuje tiež neistota. Beňovský tvrdí, že sa z Kamčatky plavil na sever až do Beringovho prieplavu a k Aleutám.
Výprava Jamesa Cooka pri vylodení na jednom z Aleutských ostrovov našla ruského vyhnanca Izmailova, ktorého tam pri úteku z Kamčatky vysadil Beňovský, čím sám Cook potvrdil dôkaz, že v oblasti severného Tichého oceánu bola loď Mórica Beňovského s utečencami z Kamčatky ešte o 7 rokov pred ním.
Beňovský odtiaľ zamieril na juh a cez Kurily, Japonsko, čínsky Kanton a Formosu (dnešný Taiwan) sa dostal až do Macaa. „Je známe, že Beňovský bol vášnivý cestovateľ, no málokto vie, že ako prvý došiel k japonským brehom. Spája sa s tým kuriózna historka – všetci ho nadšene vítali, pretože si ho pomýlili s budhistickým duchovným zo západu. Keď zistili svoj omyl, nechceli ho prijať, ale Beňovský sa nedal. Pohrozil im, že za ním idú Rusi, ktorých sa Japonci veľmi báli. A tak ho radšej privítali,“ hovorí slovenský diplomat, historik, publicista a cestovateľ Miroslav Musil.
Bol či nebol madagaskarským kráľom?
Na Macau sa mu podarilo nastúpiť aj so spoločníkmi na loď, ktorá smerovala do Európy a tak v júli 1772 prichádza do Francúzska. Historik Štefan Holčík je presvedčený, že Móric Beňovský nie je z hľadiska slovenskej histórie nijakou kladnou osobnosťou. „Podarilo sa mu presvedčiť kráľovského ministra, že pomôže založiť na Madagaskare (kde sa zastavil na dva dni v roku 1772) francúzsku kolóniu. Sám sa ponúkol za jej šéfa. Z uhorského bitkára, krivoprísažníka a niekoľkonásobného vraha sa stal francúzsky kolonizátor! To je kariéra!“ konštatuje.
Pôvodne mal Beňovský ponúkať výpravu na Taiwan, ale francúzsky kráľ si napokon vybral Afriku. Na Madagaskar dorazil aj s manželkou vo februári 1774 a hneď sa pustil do stavby obchodného mestečka nazvaného Louisbourg (dnes Maroantsetra), ktoré sa stalo jeho sídlom až do prvého odchodu.
Podľa Pamätí podporoval stavbu miestnych ciest a obydlí a podieľal sa na geografickom zmapovaní ostrova. U domorodých obyvateľov sa mu podarilo vybudovať si takú dôveru, že mu v októbri 1776 udelili titul ampansakabé, teda kráľ. „Na ostrove boli desiatky malých kráľovstiev, ale Beňovskému sa podarilo spojiť niekoľko kráľovstiev, ktoré sa zomkli okolo neho a zvolili si ho za veľkokráľa. Bolo to v severnej časti ostrova, ktorá bola najľudnatejšia,“ vysvetľuje Musil.
Jediným dôkazom tohto vymenovania sú však Beňovského písomnosti. Maďarský historik a odborník na Madagaskar Gábor Lugosi tvrdí, že sa mu Beňovského tvrdenie podarilo vyvrátiť. “Ide o tú zaujímavú časť Beňovského pôsobenia na Madagaskare, keď on tvrdil o sebe vo svojich memoároch, že ho zvolili za veľkokráľa a to preto, lebo v ňom miestni obyvatelia mali vidieť potomka istého eponymického predka, tzv. Ramini Larison-a, potomka rodovej vetvy či klanu Raminiovcov. V roku 1982 som dokázal, že Beňovský tento príbeh, tento Ramini-príbeh, vlastne plagioval. Prevzal ho zo spisu jedného o sto rokov staršieho francúzskeho cestovateľa, ktorý bol agentom Compagnie de l´Orient. Textologicky som doložil, dokázal, že francúzsky text (Beňovského) Memoárov sa v mnohých miestach doslovne zhoduje s opisom Étienna Flacoura o Raminiovcoch. Slovom, teda, táto podoba príbehu o Raminiovcoch a aj rozprávanie o jeho zvolení za kráľa je číro-čistou rozprávkou,” uzatvára.
Beňovského život na Madagaskare nebol ani podľa jeho zápiskov žiadnou idylkou. Problémy mu spôsobovali guvernéri blízkych ostrovov Île de Bourbon (dnešný Réunion) a Île de France (dnešný Maurícius), kvôli ktorým musel vysvetľovať svoje tamojšie konanie a investovanie finančných prostriedkov, až nakoniec na konci roka 1776 ostrov opustil.
Keď sa vrátil do Francúzska, bol mu vyplatený žold a kompenzácia výdavkov vo výške 50 000 libier. Za tieto peniaze si kúpil majetok v Beckovskej Vieske. Do Uhorska sa mohol vrátiť vďaka tomu, že v roku 1777 dostal od Márie Terézie amnestiu a súhlas na návrat do vlasti. O rok neskôr mu kráľovná udelila aj titul grófa a doplnila rodinný erb.
V roku 1778 jeho kroky viedli znova do Paríža. Za zásluhy počas 2,5-ročného pôsobenia na Madagaskare mu bol udelený Kríž sv. Ľudovíta, ktorý sa bežne udeľoval len plukovníkom po dvadsaťročnej službe. Na príhovor Márie Antoinetty (dcéry Márie Terézie) bol povýšený na brigádneho generála a ministerstvo námorníctva mu vyplatilo zvyšnú sumu jeho výdavkov. Potom Beňovský požiadal o uvoľnenie zo služieb francúzskeho kráľovského dvora.
Americký biznis
Beňovský sa v Paríži bližšie zoznámil s americkým štátnikom, s jedným z „otcov zakladateľov“ moderných Spojených štátov, Benjaminom Franklinom. Ten vo Francúzsku plnil úlohu vyslanca osamostatnených amerických osád. Beňovský mu ponúkol svoje služby v oslobodzovacom boji amerických kolónií proti britskej vláde. V roku 1777 Beňovský doručil prostredníctvom poľského generála Kazimierza Pulaskiho do USA list, v ktorom americkej revolúcii ponúkol Madagaskar ako základňu pre boj proti Anglicku. Kontinentálny kongres však ponuku neprijal. V roku 1779 Beňovský odišiel do Ameriky, kde po boku Pulaskiho bojoval proti Britom v bitke o Savannah.
V roku 1782 Beňovský predložil kontinentálnemu kongresu vo Filadelfii návrh na zriadenie cudzineckej légie v počte 3843 vojakov. Po ďalšom zamietavom stanovisku odišiel do Európy. Nasledujúci rok oslovil francúzskeho kráľa s návrhom na vytvorenie nezávislého štátu na Madagaskare. Keď nepochodil, obrátil sa s rovnakým plánom na britskú vládu. Keď aj tá odmietla, rozhodol sa založiť akciovú spoločnosť na obchodovanie s tovarom z Madagaskaru.
Doteraz nie je jasne preukázané, koľkokrát bol Beňovský naozaj v Amerike a ktorých z vymenovaných udalostí sa skutočne zúčastnil.
„Jeho druhý pobyt v roku 1782 je autentický, mám dokumenty, korešpondenciu priamo medzi Washingtonom a Beňovským. Vyzerá vysoko pravdepodobné, že Beňovský navštívil Washingtona v jeho hlavnom stane, ktorý bol vtedy v Newburghu. Mám aj pochvalné listy, ktorými George Washington a minister vojny Lincoln ocenili Beňovského projekt vytvoriť v Európe légiu, ktorá príde na pomoc Amerike,“ ozrejmuje Musil.
V roku 1784 sa mu v americkom Baltimore podarilo uzavrieť zmluvu s miestnou firmou – išlo hlavne o zásobovanie tovarom a obchod s otrokmi. Odtiaľ odplával na Madagaskar tentokrát ako zástupca Anglicka.
Smrť a vydanie Pamätí
Loď po ceste musela ešte núdzovo pristáť v Brazílii. V roku 1785 Beňovský konečne dorazil na africký ostrov a začal budovať obchodnú kolóniu s hlavným mestom pomenovaným po ňom – Mauritania (Móric je v angličtine aj francúzštine Maurice).
Beňovského pobyt na Madagaskare bol poznačený neustálymi spormi s tamojšími Francúzmi. Tí jeho miestne aktivity považovali za svojvoľné a nebezpečné – organizoval napríklad vzburu domorodcov proti francúzskej osade Foulpointe. Preto miestni Francúzi nakoniec proti Beňovskému nariadili vojenský zákrok. Osud Mauritanie a jej zakladateľa bol spečatený. Zomrel po zásahu guľkou 24. mája 1786. Mal necelých 40 rokov.
Manželka Zuzana s deťmi boli v tom čase v americkom Baltimore. Po tragickej správe im s návratom do Uhorska pomohol Benjamin Franklin. Vdova a deti dožili v kaštieli v Beckovskej Vieske.
Beňovského texty boli publikované až štyri roky po jeho smrti, v roku 1790. Hlavnú úlohu pritom zohral Hyacinth de Magellan, vzdialený potomok slávneho moreplavca. S Beňovským sa musel spoznať ešte pred rokom 1783, keďže Beňovský v tom roku pricestoval aj s rodinou do Londýna, aby s jeho pomocou prezentoval britskej vláde myšlienku vytvorenia nezávislého Madagaskaru pod protektorátom anglickej koruny.
Pri svojom pobyte mu Beňovský odovzdal aj podpísaný rukopis memoárov v troch zväzkoch. Magellan nakoniec autorské práva predal Williamovi Nicholsonovi, ktorý sa ich rozhodol zverejniť. Memoáre vyšli vo francúzštine a v angličtine. Plný názov diela znie: Pamäti a cesty Mórica Augusta Beňovského, magnáta kráľovstiev uhorského a poľského. Jedného z vodcov poľskej konfederácie, pozostávajúcich z jeho vojenských operácií, jeho vyhnanstva na Kamčatke, jeho úteku a cesty z toho polostrova cez severný Tichý oceán, s krátkym pristátím v Japonsku a na Tchajwane, do Kantonu v Číne, so správou pre francúzske úrady, bol poverený vládnuť nad ostrovom Madagaskar.
Básnik Rudolf Skukálek v doslove k jednému zo slovenských vydaní popísal knihu nasledovne: „…Beňovský v nej spísal všetky hrdinstvá, ktoré by bol rád vykonal, ale nemohol, pretože svet, v ktorom žil, bol pre jeho fantáziu privšedný.“
Bol Beňovský Slovák?
O Beňovskom sa toho mimo jeho vlastných písomností veľa nevie. Všeobecne sa uvádza, že mal veľmi svojrázny charakter. Musel disponovať veľkým osobným čarom a charizmou, ak si dokázal získať priazeň panovníkov, ktorí využívali jeho služby a odmeňovali ho. Taktiež sa však podľa historikov nebránil fabulovaniu, klamstvám, dokonca agresii, len aby dosiahol to, čo si zaumienil. Poľský historik Leon Orłowski tvrdí, že Beňovský mal rovnako veľa predností, ako i negatívnych vlastností. „…bol súčasne človek, vojak, sprisahanec, politik, bezočivý dobrodruh, korzár, Don Juan i milovaný manžel, inteligentný organizátor i chvastúň, štedrý veľký pán a často bezmála žobrák, nadovšetko však človek nezlomnej vôle, obdarovaný veľkou odvahou i fantáziou, stvorený rozkazovať, vzbudzujúci bezhraničnú nenávisť a takisto oddanosť,“ píše.
Rovnako ostáva v rovine teórií, aké jazyky Beňovský ovládal. Predpokladá sa, že rozprával slovensky a maďarsky, niektorí bádatelia pridávajú poľštinu. Ak dokázal o svojich výpravách presvedčiť francúzskeho kráľa a jeho ministrov, musel to pravdepodobne robiť vo výbornej francúzštine. Rovnako pôvodne vo francúzštine vyšli jeho Pamäti. Znalosť angličtiny ostáva predmetom špekulácií.
Podľa historika Patrika Kunca sa Beňovský pokladal za Uhra – obyvateľa Uhorského kráľovstva. V jeho textoch nie je nikde zmienka o tom, že by sa hlásil k slovenskému etniku. „Existuje však zápis v zozname študentov svätojurského piaristického gymnázia, kde je uvedený ako „praenobilis Slavus“, teda vznešený Slovák. Z tejto jednej zmienky však nemožno vyvodzovať záver, že sa Beňovský sám vyhlásil za Slováka, že sa cítil Slovákom,“ poznamenáva historik. Podľa neho je správne Beňovského označovať za uhorského šľachtica narodeného na území Slovenska. Tým, že sa narodil a žil na Slovensku, patrí do panteónu našich historických postáv.
Ďalší poľský bádateľ Andrzej Sieroszewsky na túto tému dodáva: „Najpresnejšie je vymedziť ho ako uhorského šľachtica slovenského pôvodu, ináč nepripisujúceho svojej národnosti väčší význam.“
Vyššie spomínaný maďarský historik Lugosi vysvetľuje, že problematika národnosti je modernou otázkou moderného človeka 21. storočia. V prípade Beňovského podľa neho nemá opodstatnenie. „V druhej polovici 18. storočia, a konkrétne v prípade Beňovského, podľa môjho presvedčenia a podľa toho, čo som od neho čítal, on sám nemal ani slovenské, ani maďarské, a ani poľské povedomie, lebo v tomto období sa ešte nevytvorilo moderné chápanie národnej identity, resp. jeho spoločenskú vrstvu, ktorú tvorila skupina stojaca o trochu vyššie ako stredná šľachta, ešte nezasiahol tento národnoidentifikačný rozmer. Takže táto otázka nemá zmysel,“ ozrejmuje.
Beňovský podľa historika veľmi pravdepodobne plynulo hovoril po slovensky i po maďarsky a vďaka rodinným väzbám asi aj po poľsky. V tej dobe sa ho však nikto nespýtal, či je Slovák, Maďar alebo Poliak a ani on sám si na túto otázku nemal potrebu odpovedať, dopĺňa Lugosi.
„Druhou jeho charakteristikou je, že ide o príznačný stredo-východo-európsky typ osobnosti druhej polovice 18. storočia. V tom zmysle, že je už zjavom buržoázno-občianskym, aj keď zemianskeho pôvodu – dobre vieme predsa, že v stredovýchodnej Európe zemianstvo či šľachta substituovalo buržoáziu – práve aj pri vzniku moderného národa. V tomto zmysle Beňovský už sleduje buržoázne, občianske hodnoty – je obrovským individualistom, teda do centra stavia svoju vlastnú osobu; vlastne aj základom buržoáznej idey je v podstate schopnosť mimoriadnej sociálnej mobility, počnúc najnižšími vrstvami. Hlavným motívom činnosti Beňovského bolo od počiatkov to, aby sa z neho stal „Niekto“. On je drobný, stredný šľachtic a skutočne sa vypracuje. Keď začína svoju kariéru, jeho otec nie je generálom ani grófom, iba barónom, on však titul grófa už skutočne získa; kráľovský titul síce nedostal, no aj tak si predstavoval, že kráľom je,“ skonštatoval maďarský historik.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
