Nebo nad Štiavnicou: zachránené banícke domčeky vás očaria svojou magickosťou (Rozhovor s majiteľkou)
Koncom apríla sa v krásnom prostredí pri Banskej Štiavnici, v časti Štefultov, konala jarná pohodovka pre dámy s názvom „Rozkvitni“. Pri tejto príležitosti vznikla zaujímavá diskusia o témach súvisiacich s magickým miestom s názvom „Nebo nad Štiavnicou“.
Témou nebola iba rekonštrukcia baníckych domov na oázu pokoja, ale aj novoobjavená banskoštiavnická vodohospodárska sústava Tajchy, či predpokladaný vulkanický pôvod štiavnických vrchov.
Tento kúsok neba na Zemi s výstižným názvom „Nebo nad Štiavnicou“, ktorý vás očarí svojou jedinečnosťou, sa skladá zo štyroch farebne odlíšených, zrekonštruovaných, pôvodne baníckych domčekov, starých približne 200 až 300 rokov. Neďaleko seba tak stoja modrý, oranžový, zelený a biely domček.
Všetky si zachovávajú svoju jedinečnosť a unikátnosť, pričom sú zachované ich tradičné prvky. Cítite sa tu ako doma u svojej babičky, unášaní v čase do minulosti a spätí s prírodou.
Na detaily tohto výnimočného diela v lone štiavnických lesoch sme sa spýtali jej spolumajiteľky, ktorá je dušou tohto oddychového raja, pani Beáty Holtanovej.
Ako ste natrafili na tieto staré domčeky? Ako začal váš sen o „Nebi“?
Prvý domček, na ktorý sme natrafili spolu s manželom, bol modrý. Modrý ho voláme až teraz, keď sme ho zrekonštruovali. Vyznačuje sa modrým oknami, čo súvisí s dávnym využívaním prírodných pigmentov v tomto geologicky bohatom regióne.
S manželom sme hľadali nejaké pekné miesto, kde by sme spoločne s deťmi mohli tráviť svoj voľný čas. Keď sme vstúpili do starého baníckeho domu prvýkrát, očaril nás. Po mnohých rokoch svojpomocnej rekonštrukcie prvej chalupy sme rozšírili náš plán zachrániť aj ďalšie chalúpky v okolí.
Na Zelenú chalúpku, ktorá nesie meno podľa farby okenných rámov a dverí, sme čakali dva roky. My sme toho majiteľa oslovili, ale až po dvoch rokoch sa nám podarilo chalúpku odkúpiť. Pre nás to bolo zatiaľ iba ako doplnenie k tej väčšej chalúpke, ako možnosť ubytovania pre rodinu alebo priateľov.
Druhou silnou motiváciou bolo priestor uceliť. Obávali sme sa, že potenciálni susedia stavbe nedajú šancu a za plotom nám vyrastie niečo aktuálne moderné, ako sa dialo všade navôkol…
Chceli sme to kombinovať pre naše potreby a aj ako zabezpečenie pre naše deti. Ale keď sme našli Oranžovú chalúpku, tak sme boli úplne nadšení, aj keď priatelia nás odhovárali, že je to zbytočná investícia a hlavne ruina, ktorú nemá zmysel zachrániť, nedali sme sa odradiť.
Oranžová chalúpka bola skrytá za zeminou a stromami, objavili sme ju, keď začali opadávať listy a odrazu začala spod zeme pretŕčať strecha. Bolo to pre nás obrovské prekvapenie.
S manželom sme ju chceli najprv prerobiť s možnosťou ju neskôr predať. Ale keď sme dokončovali túto Oranžovú chalupu, keď s tou námahou, ako sme brúsili a natierali stropy až tak, že si dodnes pamätám, ako som sa dva týždenne nevládala osprchovať pre bolesť v rukách (smiech), rozhodli sme sa Oranžovú chalúpku nepredať.
Poslednou chalúpkou je biela, ktorá nás tiež prekvapila svojou polohou. Zaujímavosťou na tomto domčeku je, že hneď vedľa, čo vidieť aj z okien, je mohutná skala, ktorá zdobí okolie tohto priestoru. So štiavnickým štýlom nemala nič spoločné, iba to prostredie, ktoré sme týždne odkrývali, bolo stále viac a viac fascinujúce.
Ako ste všetko stíhali rekonštruovať, kde ste hľadali vhodných majstrov ?
Súčasťou procesu bola úzka spolupráca výlučne so štiavnickými majstrami a využívanie lokálnych zdrojov – ako materiálnych tak aj obchodno–technických či ľudských…
A keďže som pracovala v manažérskej pozícii, mala som skúsenosť koordinovať majstrov a posúvať proces. Bola som na telefóne a komunikovala na diaľku, ako a čo urobiť… Cez víkendy sme spoločne pracovali s manželom na prerábkach domčekov. Celý proces bol vlastne o tom nájsť takých remeselníkov, ktorých som aj veľa počúvala a veľakrát som aj upustila zo svojich predstáv.
Podstatou nášho tímu je, že sa všetci spoločne dopĺňame a rozvíjame. Žiaden z nápadov nezatracujeme, pretože otvorená myseľ je absolútnym predpokladom, aby nadšenie zostalo živé.
Názov Nebo nad Štiavnicou je sám o sebe magický, ako ste k nemu prišli ?
Kedysi dávno sa tomuto miestu hovorilo “nebo”. Miestni ľudia hovorili “kam tam tak vysoko ideš, až do neba” (smiech). Ja som tento príbeh objavila úplnou náhodou a prišlo mi to vhodné použiť pre projekt, z ktorého sme časom začali vytvárať inšpiráciu, ako takéto autentické domy zachrániť…
Aké sú vaše ďalšie plány ? Keďže ste veľa toho spravili určite vaša práca týmto nekončí…
Máme plány po fáze renovácii interiérov, dotiahnuť renovácie záhrad. Je pre nás veľmi dôležité zrenovované domy s okolitou prírodou prepojiť a nie ich plotmi, fóliami a betónmi oddeliť. Záhrady rozvíjame už 4 roky, je to hektár plochy v kopcovitom, neúrodnom teréne, takže je to výzva.
Popri tom sa aktuálne naplno venujem otvorenému ateliéru, ktorý sme založili v centre mesta na podporu tvorivej štiavnickej komunity – Štiavnickej obývačke. Realizujeme tam kurzy, workshopy, prednášky, nahrávame rozhovory s veľmi inšpiratívnymi ľuďmi nielen zo Štiavnice, ale z celého Slovenska, ktorí si vedia byť vzájomne velmi obohacujúci.
No a z našej jarno-letnej série našich autorských workshopov priamo v Nebi nás po témach ako tvorba rodokmeňa, umelecko-remeselnom workshope o výnimočnostiach dreva, alebo jarnom dámskom oddychovom pobyte čaká ešte téma keramiky s profesionálnym výtvarníkom Danielom Lichardom. Potom budeme ďalšou sériou pokračovať na jeseň.
Ešte pomáhame s projektom, ktorý je veľmi zaujímavý. Jedná sa o záchranu štiavnického klenotu – sústavy tajchov zapísaných na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ktoré tu pretrvali stáročia, sú výnimočnou technickou pamiatkou v celosvetovom kontexte. Len ako to býva na Slovensku zvykom, veľmi málo sa o takéto hodnoty zaujímame… Tento projekt rozbehol miestny mladý vodohospodár Michal Červeň, ktorý zmapoval celú banskoštiavnickú vodnú sústavu a sústredil okolo seba angažovaný tím, ktorého som súčasťou.
Ani vodohospodárski profesionáli dnes nepoznajú princíp, ako je možné, že tajchy toľké stáročia pretrvali. Podľa súčasných prepočtov by už dávno nemali stáť. Opak je však realitou. Je to vlastne mimoriadné vodné dielo, v Európe ale aj v celosvetovom meradle. Len žiaľ my obdivujeme častokrát aj menej dômyselné pamiatky v zahraničí a o tie naše ani nezavadíme…
Pri zaplavovaní baní vodou vymysleli v 17. storočí systém, princíp stroja, ktorý odčerpával vodu pomocou vody. Vlastne voda odčerpávala vodu. Pre ten účel vznikol v tomto pohorí systém vlásočníc – 172 km jarkov, ktoré zachytávali po celých štiavnických vrchoch vodu a privádzali ju do nádrží (tajchov), ktoré boli vybudované pri hlavných žilách.
A postavili to na miestach, kde to nebolo jednoduché. Ani dnes vodohospodári nerozumejú, ako je možné, že tie hrádze stále stoja. A preto chceme, aby ľudia na Slovensku vedeli, aké zaujímavé a inšpiratívne technické pamiatky sa tu nachádzajú a hlavne, čo si vyžadujú, aby pretrvali.
Je pravda, že tieto okolité vrchy a údolia sú vlastne vulkán a pod nimi kráter, ktorý tu zostal?
Áno, je zaujímavé že celé tieto štiavnické vrchy sú kalderou, pozostatkom vulkánu.
Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor, prajeme veľa krásnych dní v Nebi nad Štiavnicou.
